utorok 27. júla 2021

Drobné skutky láskavosti | Človečina


Ahojte milí čitatelia!
Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.


Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!

4 komentáre:

  1. To je nádherný príbeh Kristy, fakt nádherný. Až mám zimomriavky. Vo svete treba viac ľudí ako si ty a pán z tvojho príbehu!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. To povedal aj môj kolega tomu pánovi. Ten len hodil rukou a že sú lepší ako ja.
      Ja by som ti asi dala podobnú odpoveď, pretože vždy sa dá byť lepším 😅 no ďakujem ti! Zahreje to na srdiečku a hlavne som rada, že tento príbeh fungoval a zarezonoval :). Ďakujem ešte raz!

      Odstrániť
  2. Pane jo, dočítám článek a dochází mi, že se tak přihlouple usmívám. Nádherný zážitek. Líbí se mi ta naprostá lehkost a přirozenost s jakou jste jednak ty společné rozhovory vedli a jednak s jakými je tento článek napsán a hlavně ta myšlenka. Jsem, nebo teda bývala jsem, introvert, kterému bylo nepříjemné mluvit s někým cizím. Pak se mi před dvěma lety připletla do života brigáda v podobě práce v malinkém butiku s oblečením, který vlastní neskutečně zlatá, extrovertní a laskavá duše dodávající tomu obchůdku takové to zlaté světlo a atmosféru. Díky ní a také práci s lidmi jsem se začala na svět dívat úplně jinýma očima. Zjistila jsem, že se není čeho bát, že i ostatní lidé si rádi jen tak popovídají s někým cizím, protože proč ne. Často odchází z obchůdku s úsměvem na tváři, protože je potěší i jen to, když se někdo zeptá, jaký mají den. A mě hřeje u srdce, že jsem někomu mohla, byť i jen o trošku, zlepšit náladu. Jen tím chci říci, že jsem díky tomuhle nalezla víru v to, že v lidech i ve světě ještě pořád dobro je, jen je potřeba mu občas možná trochu pomoci dostat se na povrch. Jo a! Nedávno se u mě zastavila paní, učitelka výtvarné výchovy v důchodě, začalo to nevinným rozhovorem o šatech a strávily jsem tam tak spolu čtyřicet minut, kdy mi povídala o svém životě a o tom, čeho se vyvarovat, na co si dát pozor a spoustu dalších životních mouder. A taky mě napadlo, že bych o tom mohla sepsat článek na můj blog, protože možná tady ty rady čteme v knihách, slyšíme ve filmech, ale přitom jediné co potřebujeme, abychom tomu věřili, je slyšet je od někoho "obyčejného".

    Děkuji za krásný článek a chvilku zamyšlení.

    E | Ve znamení býka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A ja ti ďakujem za tak krásny komentár a za to, že si si v článku našla niečo svoje ❤️ Úplne ti rozumiem a tak trošku som sa našla v tvojich slovách. Ja som o sebe mala dlhšie mienku, že som tichá a nekomunikatívna voči ľudom. Začala som pracovať v kníhkupectve a zistila som, že práca s ľudmi je asi to, čo ma baví najviac. Vždy ma potešilo, keď odchádzali s lepšou náladou a na to stačilo pár viet. Treba sa prihovárať, treba byť ľudskí... Ono tí zákazníci už na to ani nie sú zvyknutí :). Ale takéto rozhovory vedia krásne inšpirovať a písať príbehy.

      Odstrániť