Goodnight Mister Tom | Alebo čaro starých príbehov

Autorka: Michelle Magorian

Vydavateľstvo: Penguin Books Ltd

Mesto/krajina vydania: London, United Kingdom

Rok vydania: 2015

Počet strán: 464

Vítam vás pri dnešnej recenzii!

Veľmi sa teším, že moje pokusy s čítaním v angličtine nezlyhali a že vám opäť môžem rozpovedať o celom tom procese :). Recenzie na knihy v angličtine som písala vždy s potešením a inak tomu nie je, ani teraz, aj keď po dlhšom čase, čo mi snáď odpustíte O:).

Určite sa s vašim detstvom spájajú príbehy. Všetci to poznáme... ten moment, kedy narazíme, na jeden z tých, ktorý nás sprevádzal dospievaním a zaleje nás príjemný, nostalgický pocit. Všakže? Mnohí z nás boli formovaní detskými hrdinami, na akých je v dnešnej detskej literatúre, čoraz ťažšie naraziť. Napríklad, ja som skrz detstvo kráčala ruka v ruke s Annou zo Zeleného domu (i keď to sa zrejme nezmenilo, ani rokmi), spoločnosť mi robilo aj dievčatko z hôr Heidi alebo skvelé Malé ženy, či Mary a jej priatelia z Tajomnej záhrady. Všetko sú to výnimočné diela, ktoré vám nerozprávajú len svoj obsah, ale akosi nenútene vám posúvajú hodnoty, ktoré si s najväčšou pravdepodobnosťou odnesiete do života. A také knihy si ja vážim.

Prečo o nich hovorím? Pretože Goodnight Mister Tom má ich nádych. Je to detská kniha, určená detským čitateľom, ale môžem povedať, že pre staršieho čitateľa má možno ešte hlbšiu hodnotu a dá mu rovnako veľa, ak nie viac.

Willie je chlapec žijúci s mamou v Londýne. Vo svete sa však odohráva Druhá svetová vojna a tak sú deti z veľkých miest súrne evakuované na vidiek k celkom neznámym ľuďom. Willie nie je výnimkou, no v jeho prípade mal obrovské šťastie. K pánovi Tomovi totižto príde, ako malý chlapec. Nižší, než jeho rovesníci, vystrašený, bojazlivý a zoslabnutý, celkom "nedetský" by som povedala. Ale už po krátkom čase spoznáva, pre neho nový svet, v ktorom sú samé krásne zákutia. Doma zažíval bitky, tresty a veľmi krutú výchovu od jeho matky, ktorá z neho chcela vyhnať hriechy. Ibaže u pána Toma zažíva priestor, ktorý nikdy nemal. Spoznáva láskavosť, blízkosť, pohladenia, nachádza priateľov a najmä zisťuje, že svet nie je hriešne miesto, ale krásou naplnený zázrak. Listy od mami nechodia a Willie rastie a rastie. Až do jedného dňa... Matka sa ozve a chce aspoň na nejaký čas Willieho naspäť. Návrat je však celkom iný a keď od Willieho nechodia žiadne listy, pán Tom sa vydá hľadať ho a uistiť sa, že je v poriadku.

Je veľká škoda, že táto kniha u nás zatiaľ preložená nebola. Keď si predstavím koľkým ľuďom by sa mohla páčiť, či deťom zapliesť myšlienky, mrzí ma to. Hádam sa jedného dňa dočkáme jej prekladu, no dovtedy by som vás rada povzbudila vziať veci do vlastných rúk a prečítať si ju, aj skrz iný jazyk.

Pretože táto kniha je krásna. Jednoducho, priamo, úprimne... krásna. 

Aj po pár dňoch mám v sebe ešte stále dojmy, ktoré vo mne zanechala a v ktoromkoľvek čase vo mne dokáže vyvolať množstvo emócií alebo lepšie povedané pripomenúť mi tie, ktoré som pri jej čítaní zažila. Stále ma napĺňa krehký smútok, hlboká nádej a pokoj, či láska k svetu, keď si na ňu spomeniem. Pripomenula mi svojim spôsobom, aj detstvo. Tú nevinnosť a schopnosť byť prekvapeným a ohúreným z každej jednej maličkosti vo svojom živote. No ešte viac ma dojala svojou ľudskosťou a opísaním domova. Na nemalú chvíľu som sa ocitla priamo medzi mojimi milovanými hrdinami a videla som s nimi miesta, na ktorých niečo zanechali. Cítila som ich pocity, myslela ich myšlienkami a tak sa mi čoraz ťažšie prebúdzalo do môjho sveta, ktorý sa ich netýkal.

Už dlho sa mi nestalo, že by som kvôli čítaniu, aj skrz únavu nespávala, no v tomto prípade to inak nešlo. Musela som čítať stále ďalej a ďalej. Potrebovala som vedieť, čo sa bude diať a počas dní mi chýbalo, že si čítať nemôžem. 

Pred spaním mi príbeh rezonoval v myšlienkach a počas dňa som len cítila túžbu vrátiť sa naspäť. Neprekážalo mi byť unavenou, pretože tentoraz tá únava stála za to.

“How could anyone not want to live, thought Will, 

when there were so many things to live for? 

There were rainy nights and wind and the slap of the sea and the moon. 

There were books to read and pictures to paint and music.”

Angličtina

Spočiatku mi však bola darom moja tvrdohlavosť. V angličtine som už dlhšie nič nečítala a tak som sa zbavila návyku, ktorý bol predtým ešte stále krehkým a nejasným.

Vždy som si knihy v AJ vyberala veľmi premyslene. Siahala som po takých, ktorých príbehy som dobre poznala a poväčšine som ich v slovenskom jazyku čítala niekoľkokrát, takže som vždy vedela o čom budú a ľahšie sa mi, aj domýšľali významy pokiaľ som dobre nerozumela pár slovíčkam. Nikdy som však nečítala knihu, ktorá by pre mňa bola neznámou. Ktorú som predtým nečítala... Až doteraz :).

A preto sa musím vrátiť k tej tvrdohlavosti. Nebolo to jednoduché. Zo začiatku som napredovala veľmi pomaly a aj keď som celkom rozumela, nebola som zvyknutá na ten jazyk. Akosi mi nešiel do hlavy a nedokázala som ho nevnímať, ako niečo iné, niečo vyrušujúce.

Reálne mi dalo zabrať nárečie, ktoré kniha obsahuje. Je to niečo, ako skomolená reč Hagrida v Harry Potterovi, ibaže nie celkom... Tým, že šiel Willie na vidiek, tí ľudia rozprávali inak a celkovo som mala niektoré veci problém zaradiť si do ich významu. Ale aj na to som si zvykla. Nenachádzali sa tam neustále a tiež som si bola miestami vedomá toho, že čítam detské rozhovory, ktoré tiež boli trošku iné skrz gramatiku.

Všetko vytrvalosťou a tvrdohlavosťou ustalo, až som sa napokon konečne dostala do bodu, kedy som fakt, že čítam v angličtine nevnímala a prehliadala. Skrátka som plynulo čítala, myseľ to prijímala a ja som si mohla príbeh užívať, tak ako dovtedy nie.

Od tej chvíle pre mňa nastal sled udalostí a emócií, za ktoré som vďačná. Slovami nejde opísať, ako veľmi sa mi to páčilo a ako sa ma to dotýkalo. Pretože niekedy ste ma mohli vidieť pobehovať po byte a rozčuľovať sa, niekedy mi možno slzičky vyhŕkli alebo som dlhý čas nevychádzala z izby, či bola zamĺknutá. No to, ako mnou hýbala mi dokazuje, akou dobrou knihou vlastne bola. Autorka píše neuveriteľne jemne, rozprávačsky, pomaly a plynule zároveň. Je to ten typ štýlu, ktorý vás do príbehu ponára po troške, až napokon úplne celých.

Túto knihu vám môžem len odporúčať. Dlhé roky som ju chcela čítať a keď sa tak stalo, nesklamala. Možno vás trochu potrápi svojim jazykom, no myslím si, že mnohí to prečítať poľahky zvládnete s troškou odhodlania a nadšením pre vec. Navyše... môže byť niečo krajšie, než Puffin Books? 

“Do you think, said Will, gazing over the wall

 at the oak tree, do you think you can die of happiness?”

Anna / Niccoló Ammaniti

Originálny názov: Anna

Autor: Niccoló Ammaniti

Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: ODEON

Rok vydania: 2019

Počet strán: 296

Na Sicílii blízkej budúcnosti, zdevastovanej epidémiou a obrovskými požiarmi, sa tvrdohlavé a veľmi odvážne trinásťročné dievča vyberie hľadať mladšieho brata, ktorého uniesli. Počas dramatického putovania po vypálených poliach a tajuplných lesoch, pomedzi rozvaliny veľkých nákupných centier, naprieč opustenými mestami a mestečkami, cez obrovské priestory znovu postupne pohlcované prírodou stretáva iba zdivené hordy rovesníkov, ktorí prežili. Jej jediným sprievodcom je zošit s pokynmi. Napísala ich mama v období, keď už bolo očividné, že záhadnú, rýchlo sa šíriacu chorobu neprežije, tak ako ju neprežije nikto z dospelých. Dospievajúca Anna sa každým dňom bolestne presviedča, že niekdajšie pravidlá rýchlo prestávajú platiť. Je nútená stanovovať si nové a presadzovať ich medzi tými, s ktorými sa stretáva pri úpornom hľadaní lepšieho sveta a lásky.

Niekedy si knihy vyberám povrchne podľa obálky, niekedy dám na anotáciu a niekedy sú edície kníh, také výborné, že mi ako záruka stačí ich označenie. Odeon k nim určite patrí a aj keď, ani zďaleka nemám prečítané všetky príbehy, ktoré pod ich značkou vyšli, vždy vo mne zanechajú veľmi zvláštny a ťažko popísateľný zážitok. Výhodou je i to, že zakaždým je daná kniha žánrovo iná. Nevenujú sa len jednému žánru, ale vždy je to akoby malé prekvapenie. Nuž a kedže dystopiu som už nečítala, ani nepamätám a ešte k tomu znela Anna sľubne... Dala som jej šancu.

Väčšinou mi moje dávanie spontánnych šancí knihám, pri ktorých mám pocit, že sa mi budú páčiť, aj reálne vyjde, no pri Anne som zrejme spravila krok vedľa. Ťažko sa mi rozhoduje, či je problém vo mne, ako čitateľovi a či v Anne, ako knižnom diele, no pravdou je, že sme sa absolútne nespriatelili a nesadli sme si. A to žiaľ už od skorého začiatku.

Vždy som otvorená originálnosti a sviežim nápadom s ktorými som sa v iných knihách ešte nestretla. Pri dystopiách je to v poslednom čase obzvlášť náročné, kedže využitých tém je už poriadne veľa... Tak isto si cením, aj originálne spracovanie, čiže štylistiku autora. Ibaže nie vždy sa zrejme oplatí snažiť sa byť iným. Anne sa dá uznať jej netradičnosť, no nedokážem sa na tento bod dívať pozitívne. Prečo? Pretože už po pár stránkach ma šokovalo násilie, naturalizmus a vykresľovanie prostredia, ktoré pochopiteľne bolo kruté, avšak v rozmeroch, akými boli podané čitateľovi to zrejme už bolo, až cez čiaru.

Tým, že hlavnými hrdinami boli deti, popisované násilie bolo prehnané a pre mňa nepochopiteľné. Som si vedomá toho, že som nečítala romantický oddychový príbeh, ale knihu o prežití. Apokalypse a zániku ľudstva. Avšak takých kníh som sa už načítala a žiaľ, ani jedna mi neprišla, tak prudko nemorálna a zvrátená vo svojej podstate. Áno, autor hovoril priamo. Držal sa úprimnosti, potrebných činov... No, nie raz sa mi urobilo nevoľno od žalúdka a cítila som znechutenie. Kiežby to bolo zážitkové znechutenie, ako keď sa vám do rúk dostane kniha s ťažkou témou a vás jej obsah zarazí, prekvapí, bolí, znechutí... no pozitívne. Pretože to k tomu patrí. No toto nebol ten prípad. Nedokážem sa zbaviť pocitu tej zbytočnosti prvkov, ktoré mi práve prekážali.

Neviem, ako to zhrnúť. Rozhodne vás nechcem, ani jedného z vás(!) odradiť od jej prečítania, pokiaľ ste to mali v pláne a zaujala vás. Treba si vziať na vedomie, že toto je len môj názor a môj postoj a že prvky, ktoré prekážali mne, vám prekážať nemusia :). Avšak pre mňa táto kniha nebola vhodná. Príliš často som sa pozastavovala nad nezmyselnosťou scén, v ktorých bola pre istotu zapletená zvrátenosť. Príliš mi bolo zle z toho, o čom som čítala a koniec koncov autor si ma nezískal. Pre talianskych autorov mám mimoriadnu slabosť, takže je to pre mňa malé, veľké rozčarovanie, no nebudem nad tým smútiť dlhšie, než treba. Napriek všetkému verím, že si táto kniha svojich čitateľov nájde. Autor si bol určite vedomý pohoršenia, ktoré môže vyvolať, či špecifických prvkov, ktoré tam dal a to, že si stál za svojou tvorbou, aj s vedomím, že sa to niekomu nemusí páčiť... Aspoň za to má u mňa plus. Pretože takúto umeleckú tvrdohlavosť mám rada. Škoda len, že nemám rada Annu.

Za kritické slová sa ospravedlňujem, pretože ak niečo nerobím rada, tak je to kritizovanie kníh. Vždy sa na nich snažím nájsť niečo pozitívne... No úprimnosť si cením a tak som vám len podala SVOJE pocity. Ak sa tie vaše budú líšiť, budem mať len radosť. Majte sa krásne kamoši :)!

Moje hodnotenie:

Chlapec vo svetle reflektorov

Originálny názov: Gutten som elsket radyr

Autor: Samuel Bjørk

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 392

Sú Vianoce. Starší muž šoféruje auto cez Škandinávske vrchy. Zrazu si všimne, ako sa v tme pred ním čosi črtá. Len-len že stihne pribrzdiť a zastaviť. V snehových jazykoch tvoriacich sa pred autom stojí malý chlapec. Má modré pery a na hlave nasadené jelenie parohy.
O štrnásť rokov nájdu v neďalekom horskom jazere telo zavraždeného dievčaťa oblečeného v baletnom úbore. Na brehu stojí fotoaparát pripevnený na statív. Vo vrese pri brehu nájdu vytrhnutú stranu z detskej knihy Bratia Levie srdce.
Vyšetrovateľku Miu Krügerovú stále máta smrť jej dvojčaťa a jej kolega Holger Munch si vzal neplatené voľno, aby sa postaral o svoju dcéru. Čudný a spletitý prípad ich však čoraz viac vťahuje do svojich osídel, hoci sú skalopevne presvedčení, že prípad čoskoro vyriešia. Vedia toho však až žalostne málo. O tom, čo ich čaká a neminie.

Po krimi, či detektívnom žánri siaham veľmi zriedka, i keď ma poväčšine nesklame a takmer vždy som milo prekvapená. Chlapec vo svetle reflektorov bol opäť raz pre mňa takým vykročením z komfortnej zóny a možno aj pokusom, v zmysle "uvidíme, čo to dá". Neviem nakoľko autorove predošlé knihy navzájom spolu súvisia a v akej miere na seba nadväzujú, no bolo mi jasné, že s pár nejasnosťami sa určite stretnem, keď mojim prvým stretnutím s jeho tvorbou je tento prípad.

Snažila som sa nerobiť si obavy a tíško som dúfala, že to nebude, až tak veľmi chaotické a rýchlo sa zorientujem. Možno môj pozitívny prístup pomohol, pretože hneď od začiatku som do príbehu vkĺzla a nemala som problém zaradiť sa. Hlavné postavy vyšetrovateľov som akosi automaticky spoznala a prijala som ich, ako vodcov dejovej línie 😅.

Samuel Bjørk má vo svete literatúry vybudované dobré meno a aj predtým som o ňom veľa počula, či už cielene alebo mi len ohlasy súvisiace s ním padli do očí. Priznám sa, že aj keď som si neplánovala jeho knihy prečítať, vždy som sa pozastavila nad ich krásnymi obálkami, ktoré vedia upútať a prinútiť vás poskytnúť im nový domov. Ťažko povedať, čím bol Chlapec vo svetle reflektorov iným a čím ma zaujal natoľko, že som mu dala šancu, keď s predošlými dielmi sa tak nestalo, avšak pointou je, že zariskovať sa mi vyplatilo.

Do rúk sa mi totižto dostal veľmi svieži a pútavý román, ktorý ma veľmi rýchlo prekvapil svojou čitateľnosťou. Mala som pocit, že stránky sa mi otáčajú samé a skutočne už po chvíli som mala polovicu za sebou. Myslím si, že túto problematiku vysoko podporuje a znásobuje aj fakt, že kapitoly v knihe sú krátke. Takmer všetky sú na maximálne dve dvojstránky, čiže zrejme vás neprekvapí, ako som sa sama so sebou polovicu času dohadovala dobre známou vetou "tak ešte jednu kapitolu a pôjdem spať." Nikdy to neostalo pri jednej a nikdy som sa (chvalabohu) nemusela nútiť čítať ďalej. Príbeh si držal moju pozornosť, takže autora musím pochváliť za jeho jednoduchú výrečnú štylistiku.

Ale... Nerada prichádzam k slovíčku, ale... No mám výhradu, ktorá ma o zážitok z čítania čiastočne okradla. Aj keď Samuel píše dobre a ako som už rozsiahlo spomenula, príbeh ma bavil. Niečo mi tam chýbalo. Aj keď vyšetrovatelia prichádzali na určité stopy a prípad sa aspoň málinko odhaľoval, nemala som pocit, že dej sa niekam posúval. Jasné, že nastala gradácia z ktorej som bola poriadne v šoku a že posledné stránky som čítala napätá, no v kútiku mysle ma stále mátalo "to niečo", čo som si nevedela sama vysvetliť. Stále si nie som istá, čo presne to bolo, no snažila som sa na to prísť do miery, akej sa dalo. Čítala som si aj cudzie recenzie, najmä tie, ktoré neboli úplne nadšené a dúfala som, že nájdem nejaký bod, ktorý by mi súvisel s mojimi pocitmi. Ktovie, čiastočne som ho zrejme našla. 

Problémom je, že v detektívnych príbehoch mám veľmi rada to zákulisie prípadu. Odhaľovanie, vyšetrovanie, riešenie stôp... Skrátka všetku tú prácu okolo, z ktorej si môžete postupne skladať mozaiku a tipovať páchateľa. Asi som stará škola, no darmo plakať nad rozliatym mliekom, keď v tomto žánri som dostala "výchovu" od A.Christie. Som si veľmi dobre vedomá toho, že sa jedná o poriadne iné tipy knižiek, no princíp je jasný. Vyšetrovanie.
V tejto kniha sa ho, až v takej plnej kráse nedočkáte. Namiesto toho zisťujete množstvo informácií o temnej minulosti vyšetrovateľov a postupne vám to formuje ich obraz. Utvárajú vám ho ich prežité skúsenosti, často nie veľmi príjemné. Ale mňa osobne zaujímal prípad a formy jeho riešenia trochu viac do hĺbky. Potešilo ma, že záver ma prekvapil a nedokázala som mať, ani len odhad toho, kto za tým stojí, no toto mi chýbalo...

No i tak musím uznať, že za prečítanie to stálo a že čas vám letí neuveriteľne príjemne, keď ho trávite v spoločnosti Mii Krügerovej a Holgera Muncha :).

Moje hodnotenie:

Iné zlo / Andrew Wilson

Originálny názov: A Different Kind of Evil
Autor: Andrew Wilson
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2019
Počet strán: 352

Pozoruhodný detektívny talent slávnej spisovateľky Agathy Christie upútal pozornosť britského zvláštneho agenta Davisona.

Agatha na jeho žiadosť cestuje na Kanárske ostrovy. Na ostrove Tenerife má vyšetriť zvláštnu, desivú vraždu Douglasa Greena, agenta britskej tajnej spravodajskej služby. Počas plavby na zaoceánskom parníku zrazu začuje výkrik. Rozbehne sa na kormu a zdesene sleduje, ako akási žena skáče z lode.
Po tomto otrasnom zážitku sa Agatha ubytuje v luxusnom grandhoteli uprostred krásnych záhrad v blízkosti mora. Tam sa stretne s veľmi zaujímavými postavami vrátane dvoch mužov podozrivých, že sa zaplietli do vraždy Douglasa Greena. Jeden z nich je okultista zahrávajúci sa s čiernou mágiou a druhý tajomník významného archeológa, ktorý môže byť komunistickým špiónom.
Agatha však rýchlo pochopí, že nič nie je také, aké sa zdá. S prekvapením zistí, že zdanlivá samovražda ženy na zaoceánskom parníku s vraždou Douglasa Greena súvisí. A musí odhaliť iné zlo!

Agatha Christie je mojou veľmi obľúbenou autorkou, ktorej diela sú dodnes nadčasové, výborné a dokážu si získať čitateľov po celom svete. Jej tvorba a samotné písanie nikoho nesklame a jej zápletky sú legendárne premyslené, pretože zrejme, ani raz počas môjho života som neodhalila vraha, ktorý spáchal vraždu v deji. A to vnímam, ako pozitívum!
Čím som však staršia, tým viac pozorujem, aj takú tú osobnejšiu stránku jej života. Viem, že je dobrou spisovateľkou, no akosi ma začína viac zaujímať jej osobný život a možno tie prostredia a momenty, ktoré ju viedli k písaniu. Zaujíma ma jej inšpirácia a zážitky. Čoraz viac sa na ňu dívam, ako na človeka a nielen autorku s dobrým alebo zlým štýlom písania. Zaujíma ma okolie jej príbehov, čiže ona.

A aj keď sa nechcem vyjadriť prehnane, takúto fascináciu vo mne zrejme vyvolal Andrew Wilson so svojimi modernými dielami. Iné zlo nie je prvou knihou, ktorá na Slovensku vyšla pod jeho menom. V roku 2017 bol totižto vydaný prvý diel s názvom Talent na vraždenie, ktorý si môžete pamätať z mojej recenzie, ktorú som v tom čase napísala a rozhodne nebola negatívna.
Na Agathu Christie mi načrtol celkom nový pohľad a poukázal na záhady z jej života, o ktorých som so všetkou úprimnosťou nemala, ani len tušenia. Vedeli ste, že počas jej života, Agatha na pár dní zmizla a absolútne sa nevylučuje, že počas tých dní vykonala vraždu? Ak nie, tak žiadny strach. Nebola som na tom inak. Je samozrejmé, že jeho písanie, aj keď je založené na pravde, v prvom rade je fikciou. Avšak to, ako sa autor vyhral so svojím príbehom a akým štýlom vyrozprával o spomínanej záhade sa mi páčilo. Agathe akoby vdýchol život, pretože je vyslovene hlavnou hrdinkou kníh a z jej pohľadu sledujeme dianie. Čítame jej chod myšlienok a zároveň sa nenútene dozvedáme rôzne zaujímavosti.

V podstate sa jedná o veľmi oddychové čítanie, pretože aj keď je Wilsonov štýl dobrý a pútavý, žiadny historický, či ťažký román to nie je. Čas vám pri ňom príjemne letí, azda chvíľami, až príliš rýchlo a príbeh si užívate. Ak ste mali ťažký deň, tak moment, kedy sa vám do rúk dostane táto kniha, vám len jedine zlepší náladu a vašej mysli sa dostane odpočinok. Ale aj tak to nie je brak. Ja osobne mám veľmi pozitívny postoj k tomuto autorovi. A Iné zlo vám odporúčam rovnako, ako Talent na vraždenie.

Jediné, čo by som mohla označiť za nevýhodu Iného zla, je fakt, že obsahuje množstvo informácií z prvého dielu, čiže jednoducho povedané - diely na seba nadväzujú. Čo však určite nie je problém, pretože prečítať si oba diely sa vám vyplatí a o nič neprídete. Jedine naopak :). Pokračovanie sa odvíja v odlišnom duchu a vydávate sa v ňom na skvelé dobrodružstvo, ktorého zápletka vás zapletie rovnako, ako knihy hlavnej hrdinky. Nedokázala som odhaliť páchateľa a o to viac spokojnejšia som bola. Páčilo sa mi, ako jednoducho si kniha držala moju pozornosť, pretože do čítania som sa, ani jedinký raz nemusela nútiť. Istotne so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že nie je nič horšieho, než čítať knihu nasilu a premáhať sa k jej otvoreniu. No nie? Tu vám to nehrozí.

Agatha vám doslova ožije pred očami a predovšetkým sa stane ženou. Osobou, človekom. Dáva jej to život a zvláštny nádych, ktorý nespozorujete za iných podmienok. Myslím si, že celkovo pre fanúšikov Agathy Christie je Talent na vraždenie a Iné zlo veľmi zaujímavým osviežením, pri ktorom sa pousmejú a vychutnajú si dej plný nečakaných udalostí.

  Moje hodnotenie:

Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta

Originálny názov: The Terrible Thing That Happened to Barnaby Brocket

Autor: John Boyne

Vydavateľstvo: Slovart

Rok vydania: 2016 

Počet strán: 272

Barnaby Brocket je neobyčajný chlapec, ktorý sa narodil do celkom obyčajnej rodiny.

Na Brocketovcoch nie je nič zvláštne a svoju normálnosť si cenia nadovšetko. Až kým sa nenarodí Barnaby, ktorý aj keď sa snaží prekonať svoj nedostatok a chce sa naučiť byť normálnym, nuž vznáša sa od samého narodenia. Nepomôžu lekári, nepomôže čas a aj trpezlivosť Barnabyho rodičov jedného dňa prekročí hranice. Miesto ochrany, Barnabyho vypustia a nechajú odletieť do šíreho sveta. Samého, vystrašeného a netušiaceho, aké dobrodružstvá sa mu postavia do cesty.

Knihy Johna Boyna vám zrejme predstavovať nemusím. Každý z nás knihomoľov s ním a jeho tvorbou už mal tú česť... Avšak predsa len mám pocit, že Barnaby Brocket nepatrí k práve najznámejším knižkám, ktoré vyšli z jeho pera. Zaraďovaná je do detskej kategórie a väčšina ľudí si azda povie, že najprv si prečíta jeho iné knihy a snáď časom túto, no nie je to úplne ideálny prístup a ja vám rada poskytnem dôvody prečo ju vnímať inak.

V dnešnej dobe sa často stretnete s tématikou, aké skvelé je byť iným. Vytŕčať z davu, ísť si svojou vlastnou cestou, byť výnimočným a hlavne samým sebou, nech to stojí, čo to stojí. S tým všetkým sa stotožňujem, ale predsa len sa čoraz častejšie stretávam s prehnanou, nazvyme to kampaňou, pre túto problematiku a podstatne mainstreamovým podaním/spracovaním danej témy. Nie každý vie ukázať tú pravá krásu jedinečnosti, neprehnane a na obyčajných, pekných skutkoch voči sebe, ale aj voči iným. Táto kniha však podáva práve ten pravý, krásny náhľad a aj s tak zvláštnymi prvkami, ako je vznášanie sa, či iné dobrodružstvá mimo reality, nie je prehnaná a cez čiaru.

Barnaby Brocket mi pohladil dušu a nespočetné množstvo úsekov príbehu mi vyčarovalo úsmev na tvári. Nie je to veľmi rozsiahla kniha a aj čítanie vám potrvá veľmi krátky čas, no svojim obsahom je bohatá a pestrá. Spočiatku pre mňa nepredstavovala, až také okúzlenie a myslela som si, že aj keď je to pekné, viac ako priemerné to žiaľ nebude. Evidentne som zabudla na fakt, ako ma John Boyn ešte nikdy nesklamal. On mi to však svojim písaním rýchlo pripomenul a mne sa začala otvárať myseľ novým riadkom, ktoré boli predo mnou.

Táto knižka ma nútila sa istým spôsobom zamyslieť. Barnaby na svojej ceste stretol veľmi zvláštnych ľudí, ktorých však spájalo puto, rôznorodosti, inakosti a výnimočnosti. Tak trošku boli rebelmi pre spoločnosť alebo len skrátka pre svoju rodinu, no každý jeden z nich sa musel postaviť pred rozhodnutie, či je lepšie byť sám sebou alebo znášať to ostatné, kvôli druhým, ktorí o to možno, ani nestoja. Autor vnáša zvláštne svetlo na rodinu a rodičovskú láska, ktorá vždy nie je taká bezhraničná, ako ju poznáme a nie vždy sa dejú zázraky, tam kde je ich treba. No i tak ukazuje, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a osobnosť, aká nám bola daná, aj keď sa môže javiť, ako príťažou, koniec koncov je našim darom a robí nás nami.
Keby si mám vybrať, ktoré dobrodružstvo, do ktorého osud zavial Barnabyho sa mi páčilo najviac, nevybrala by som si. No každé jedno bolo prekrásne a prinútilo ma túžiť nechcieť dočítať knižku, tak skoro.

Snáď vám už viac, ani počuť netreba a príbeh vás zaujal. V prípade, že ste ho už čítali, si snáď aspoň zaspomínate na všetky pekné momenty, na ktoré ste v ňom narazili. Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Zakúpiť si ju môžete, napr. na tejto adrese.

Kniha nepokoja | Pre všetky poetické duše

Originálny názov: Livro do Desassossego

Autor: Fernando Pessoa

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: Odeon

Rok vydania: 2018

Počet strán: 288

"Všetky moje city sú povrchné, ale úprimné. Odjakživa som bol herec,

a ešte aký! Vždy, keď som miloval, predstieral som lásku aj sám pred sebou."

Môj milý čitateľ, vitaj! Zo srdca ťa zdravím a teším sa z tvojej prítomnosti, pretože možno si sem zamieril s tým, že si prečítaš jednu z ďalších mojich recenzií... Azda ťa zaujal titul, ktorého sa týka, avšak ja ti dnes ponúknem niečo iné. Nezahltím ťa faktami o knihe, o jej forme, deji a kvalite, klasickým spôsobom. Pokúsim sa ťa preniesť do duše človeka, toho odvekého umenia, pre ktoré strácame rozum. Ak si na to pripravený a máš kúsok času, v tomto rýchlom svete, posaď sa a ja ti rozpoviem príbeh starý a vždy nekonečne aktuálny.

Kto sú to umelci? Zamýšľal si sa niekedy nad tým? Nechaj ma hádať. Si jedným z tých praktických ľudí, ktorí pomätenie mysle, produkujúcej kúsočky života, kúsočky diel, bláznovstvo, vnímajú bez pocitov. Rád vidíš výsledok, no nie proces. Rád vidíš dielo, no nie jeho autora. Máš svoje predstavy, možno sa vieš oddať fantázií, no v živote máš jasno a tvoje hranice sú presne dané. Si takýmto človekom? Snáď sa mýlim. Dúfam v to a zároveň nie, pretože možno patríš k strateným dušiam. Nepochopeným tvorcom, vizionárom a samotárom. Si smutným tvorom, neustále premýšľajúcim. Tvoje myšlienky nemožno zastaviť a cítiš sa prázdnym. Pričom tvoja myseľ obsahuje celý vesmír a snáď aj kúsok viac. Žiješ, nie v svete, nie v realite, ale vo svojom vnútri. Vo svojej fantázií a svetoch, ktoré my nepoznáme. Meníš svet každým svojim nádychom, pretože tvoje zásuvky obsahujú tvoje srdce. Ten kúsok teba, ktorý je vášnivý a tichý. Hádavý, prudký a zároveň láskavý a krehký. Ostanú tvoje výtvory bez lásky, kedže ty v nich uspokojenie nenájdeš, zatiaľ čo iní áno? Zmeníš nimi svet alebo nimi zmeníš sám seba?

Fernando Pessoa bol umelcom. Bol však najmä človekom. Záhadou sveta.

Všetci sme len ľudia a tvoríme svoj vlastný svet. Plačeme, smejeme sa, kričíme a milujeme. Sme však tajomstvom, ktoré za celý svoj život neodhalíme, ani my sami. Uvažujeme nad zmyslom a pointou vlastnej existencie - niektorí menej, niektorí viac, a žijeme. Stále kráčame ďalej hnaný silou, ktorej nerozumieme, no unášame sa v prúde bytia.

Kým Fernando bol? Čo svetu dal? Aké diela vytvoril?

Predovšetkým bol spisovateľom. A nie len jedným. Kniha nepokoja je napísaná dvomi autormi a zároveň je ním, len jeden jediný. Zmeny zmýšľania, pocitov a štýlu samotného písania Fernando menil, ako mu duša kázala. Akoby mal v sebe osobností viac a jeho ruka bola len nástrojom. Jeho telo bolo bábkou okolností a duša sa drala von.

Kým teda vlastne bol?

"Občas sa utešujem myšlienkou, že raz v budúcnosti, do ktorej už nebudem patriť, sa moje slová dočkajú chvály a že nakoniec nájdem ľudí, ktorí mi budú "rozumieť"."

Táto kniha sa ma dotkla, drahý čitateľ. Možno to vieš a možno nie, no k umelcom sa radím, aj ja. Mojim umením je písanie, no toto vrodené remeslo vnímam najmä v duši človeka a v jeho samostatnej existencii. Som presvedčená o tom, že umením je už len samotná myseľ toho, kto ho tvorí. A diela sú len nedokonalým odzrkadlením tej nekonečnej masy zmätku, živiaceho sa na jeho majiteľovi. Umenie je krásne. Umenie bolí. Berie, aj dáva, no kto je ním naplnený, azda by byť iným nechcel. Čím to však je, že každý z týchto géniov si našiel svoje pochopenie, až po smrti? Generáciu vnukov, pravnučiek a deti, tých ľudí, ktorí odmietali rebelov svojej doby, odrazu začnú fascinovať bytosti, po ktorých zostali len popísané papiere, či pomaľované obrazy. Po Fernandovi zostali rozhádzané listy, papiere, útržky nikdy nespojené do jediného celku a ver, či never, dodnes sa odborníci snažia spojiť ich dokopy. Prísť na ich odkaz, pretože on bol človekom, čo mal svoju pravdu.

"Moje ostré vnímanie je ako choroba, ktorá mi je cudzia.

Trpí ňou niekto iný, koho som chorou súčasťou, pretože mám neodbytný pocit, 

akoby som bol závislý od jeho väčšej schopnosti cítiť."

Povedala som ti veľa viet, ale čo ma tak zaujalo na jeho diele? Netušíš o čom písal, nepovedala som ti dej, anotáciu, skrátka som ti povedala všetko, no v skutočnosti absolútne nič. Čo ma prinútilo zastaviť sa a ukradlo mi môj dych, pozornosť a moju dušu? 

Nie, nepovedala som ti dej, pretože žiadny nie je. Kniha nepokoja nemá príbeh, jedine ak by ním bol život a jeho priebeh. Nemá príbehovosť a v skutočnosti, ani nie je súvislá. Písaná je denníkovou formou, no denníkom nie je. Čím teda je?

Útržkami. Úlomkami. Je poskladaná z viet a právd. Vypovedá o aktuálnej nálade autora a jeho pocitov. Ukazuje bežné momenty života a zároveň tie chvíle, kedy je človek na svete stratený a smädný po poznaní prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú a čo rozhodlo o tom, že existuje a dýcha. Popisuje vlastnú bezradnosť a zároveň šťastie z východu slnka a oblohy, ktorá je nová, čerstvá a vzduch je svieži. Poznanie toho, že takéto chaotické útržky boli vydané a ešte k tomu sú aj svetovo uznávané ma omráčilo. Doslova.

Vieš, aj ja píšem. Často. Občas. Skrátka píšem.

Ale nikdy by som nenapísala príbeh, ktorý by ti mohol zmeniť život, či preniesť ťa ďaleko. Rovnako, ako Pessoa ti dokážem dať len útržky svojej duše a svojich slov, ktoré sa poskladajú dokopy. Nikdy som netušila, že môžu byť niekomu užitočné, že je o ne záujem, no tento génius mi dal nádej. 

Nedokážem si pomôcť, ale chcela by som, aby tento umelec vedel, či väčšmi cítil pochopenie, ktoré sa mu odo mňa dostalo. Koľko pocitov a vnemov mi vnukol a ako prudko ma vytrhol z reality. Túžim po tom, aby vedel, aký chaos po sebe zanechal. Prekrásny a potrebný a taký živý.

Čitateľ máš ešte nejaké otázky? Prosím neklaď si ich, no zároveň premýšľaj. 

Prečítaj si niečo, čo ťa môže zmeniť. Čo ti môže ovplyvniť vnímanie. Rozšír svoje obzory. 

Ale netráp sa zbytočne, ak svoje hranice máš jasné určené a rozšíriť ich nechceš. Hovorila som ti, že dúfam, že tvoje cítenie nefunguje takýmto spôsobom, no zároveň ti to prajem, aby si sa nedostal do víru nevysvetliteľných emócií. Netráp sa, ak ich nedokážeš, či nechceš prežiť. V takom prípade by táto kniha nebola pre teba a pre mnohých ľudí veru nie je. Všetci sme rozmanití a ty niečím zmeníš svet, o tom nepochybujem.

No pokiaľ túto knihu vezmeš do ruky a vieš, čo všetko obnáša... Cítim s tebou nekonečnú spriaznenosť.

"Všetkých nás niečo opája. Mňa dostatočne opája vlastná existencia.

Potulujem sa opitý vlastným vedomím a istým smerovaním. Cez úradné hodiny

chodím do kancelárie ako každý. Mimo úradných hodín chodím k rieke pozorovať

jej prúd ako každý. Som rovnaký. No mám vlastnú oblohu, na ktorú v ústraní

kladiem súhvezdia a vlastné nekonečno."

Knižné zhrnutie roku 2018

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Cítite sa šťastní alebo stratení z Nového roku? Úprimne by ma zaujímalo, ako ho prežívate vy, pretože vnútorne mňa osobne vie tento sviatok zasiahnuť zrejme ešte väčšmi, než Vianoce. Tá obrovská novota, ktorú prináša a nejasnosť. Toľko možností je pred človekom a množstvo udalostí, ktoré ešte len čakajú a striehnú na svoju chvíľu... Asi ma to trochu desí. Ale aj tak to milujem. Štart. Začiatok niečoho.
31.12. sa ohliadam za spomienkami a 1.1. mám odrazu možnosť vytvoriť si nové. Samozrejme takto to celkom nefunguje, no princíp je jasný. Máme šancu urobiť kopu dobra, plniť si sny a tešiť sa. Aj keď môj názor je, že túto možnosť máme po celý rok.
Nech je, ako chce. Som rada, že rok 2018 je za nami, pretože mi so všetkou úprimnosťou dal zabrať. Nebol jednoduchý, nebol ideálny, ale mal prekrásne okamihy. Veľa ma naučil a za to som vďačná. Ale dosť bolo o mne. Porozprávajte mi, ako sa tešíte vy. Dávate si novoročné predsavzatia? Ja nie.

Každopádne na tento článok som sa veľmi veľmi tešila. Ako každý rok O:). Ak je niečo, o čom píšem rada, tak sú to zhrnutia. Je totižto skvelé ohliadnuť sa za všetkými prečítanými knihami a musím skromne priznať, že šťastie na tituly som mala tento rok obrovský. Skúšala som azda i nové smery, nové žánre a v mnohých som nechala kúsok seba. Ktoré boli najlepšími?

No ešte predtým...
Ako dopadla knižná výzva?
Tento rok som si dala za úlohu prečítať 62 kníh. Každým rokom to akosi znižujem, no povinností je veľa a snažím sa teraz orientovať hlavne na radosť z čítania, takže sa určite chápeme :)... Výzva sa splnila perfektne na presno a ja som krásne spokojná. Koľko kníh ste mali za cieľ vy?

Tak a poďme pomaly na to.

Najväčšie prekvapenie

Vek zázrakov. Táto kniha bola, až zarážajúco prekrásna. Dej sa stupňoval tempom, ktoré vo mne, až zanechávalo zvláštny smútok a nápad, ktorý autorka spracovala bol originálny. Knižka mi ležala v poličke zopár rokov, pretože som jej čítanie stále odkladala a bola to chyba. No ešte väčšia by bola, keby si ju nikdy neprečítam.

Žena v okne. Trilery všeobecne veľmi nečítam a keď detektívky, tak som za klasiku - Agathu Christie, ale tomuto príbehu som z mne neznámej príčiny dala šancu a vďakabohu za to. Neskutočne chytľavé čítanie. Časom som ho odporučila, aj mamine a tá bola nadšená, takže berte to, ako tiché odporúčanie.

Toto je moje srdce. V tomto roku som akosi stratila svoje nadšenie pre tínedžerské knižky a vyhľadávam ich už o čosi menej. Avšak Toto je moje srdce bolo pre mňa obrovským, skutočne obrovským prekvapením. Čakala som klišé príbeh, ktorý ma akurát tak rozhnevá, no to čo som dostala, by mi nikdy nenapadlo... Úžasne spracované témy o dospievaní, láske, sebavedomí. Jednoducho krása.

A veľmi špeciálne miesto a kúsok zo srdca si u mňa ukradla knižka Keby som ťa našla. Ten príbeh ma v tom čase, tak pohltil, až som ani nikam nemohla bez knihy ísť. Netuším, či som ju čítala skrátka v dobrom období alebo v tom bolo viac, no mne dala veľmi veľa.

Guernseyská literárna a koláčová spoločnosť... tu slová netreba.

Najumeleckejšia kniha

Daj mi tvoje meno. Prvá kniha, ktorá ma prinútila vziať do ruky ceruzku a podčiarkovať si (v tomto prípade snáď všetko). No i tak je to nedokonalá kniha. Avšak možno, aj v tom tkvie jej čaro.

Smäd po živote je... Pravdivý. 

Sofia vždy chodí v čiernom. Jediné slovo... Život.

Najlepší námet
Ján Špirko: Zajatec je kniha, ktorý by si zaslúžila viac pozornosti. Jedná sa o zápisky Jána, ktorý bol partizánom a prežil svoje vlastné hrôzy v zajatí. Tieto zápisky, až po rokoch našli jeho vnúčatá, inak o tom rodine nehovoril...
Chlapec na vrchole hory. John Boyne nikdy nesklame. Nikdy.
Vojna nemá ženskú tvár. Ani slovo "silná" nie je dostatočným výrazom pre emócie tohto príbehu, no obdivujem autorku za jej prácu, ktorú odviedla. Ťažko sa mi čítalo.

Najživotnejšia kniha

Viete, niektoré príbehy sú, ako život. Tiché, pomalé, pravdivé, vedia vás zasiahnuť poriadne hlboko, no sú to zároveň pre mňa jedny z najmilších kníh, aké sa mi môžu dostať do rúk. Niektorými vecami sa oplatí dať udrieť.

Kniha, ktorá má z nie celkom známych príčin, výnimočné miesto v mojom srdci

Chlapec vtáčik a truhlár je veľmi pekný príbeh, ktorý je určený síce detským čitateľom, no je to jedna z tých kníh, ktorá je vlastne ešte lepšou voľbou práve pre čitateľov vyššieho veku. Kniha vás očarí ilustráciami, estetikou, no príbeh je rovnako krásny a autorkino písanie taktiež.

A Zakázané ovocie bolo super.

Záblesk svetla. Zvláštny príbeh, no výborný.

Knižnica duší by tu nemala byť, pretože príčiny sú viac, ako jasné... No v mojom srdci výnimočné miesto má O:).

Kniha roka

Dáma s kaméliami je kratučký príbeh, no svojim obsahom ponúka rozsiahlu škálu ľudských charakterov, udalostí a životných príhod. Mne osobne sa táto kniha veľmi páčila a tvorba A.Dumasa mladšieho si ma získala.

Na Osudný omyl spomínam len v dobrom. Zábavné, krásne... Čo dodať? Neskutočne príjemná kniha, od mojej najmilšej autorky.

Peter a Lucia je majstrovské dielo, ktoré mi pohladilo dušu.

Tess v sebe nesie kúsok nekonečna a Hardyho mi priblížila ešte väčšmi. Načala vo mne fascináciu jeho odlišným písaním v každom jednom diele a zároveň rovnakým a podobným.

Spoločnosť si musíte prečítať, či pozrieť... Na tom nezáleží. Záleží, len na tom, že je to fantastické a Na konci samoty je príbeh, ako sám život. Sledujete celé ľudské roky jedného života a ten čas vám stojí za to.

Kniha kníh

Nie je pre mňa možné opísať pocity, ktoré mi dala táto kniha. V nej som nenašla, len najlepší príbeh tohto roku, ale aj takzvanú, moju osobnú, knihu kníh. Thomas Hardy sa stal pre mňa géniom a áno... svojou tvorbou mi zmenil kúsok života. Zmenil kúsok mojej duše. Nie je to len môj najobľúbenejší autor, v tom to nie je... Stal sa mi spriaznenou dušou. Umelcom, ktorý má v mojich očiach obrovskú úctu. Ďaleko od hlučného davu pre mňa znamená veľmi veľa. Veľa sa mi s tým spája, až ma to priam kúsok tvorí.

Ak ste sa dostali, až sem, tak vám gratulujem a zároveň ďakujem. 

Chcela by som vám poďakovať za ďalší krásny rok, na tomto mieste. Za to, že vždy sa tu nájdu nejaké spriaznené duše, ktoré sem zavítajú a že ma neprestávate podporovať a inšpirovať. Všetci sa meníme a za tie roky, som sa zmenila priam neuveriteľne... No tak to má byť.

Do Nového roku vám prajem len to najlepšie a nech sa vaše sny stávajú skutočnými. Majte sa krásne :)!