Kniha nepokoja | Pre všetky poetické duše

Originálny názov: Livro do Desassossego

Autor: Fernando Pessoa

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: Odeon

Rok vydania: 2018

Počet strán: 288

"Všetky moje city sú povrchné, ale úprimné. Odjakživa som bol herec,

a ešte aký! Vždy, keď som miloval, predstieral som lásku aj sám pred sebou."

Môj milý čitateľ, vitaj! Zo srdca ťa zdravím a teším sa z tvojej prítomnosti, pretože možno si sem zamieril s tým, že si prečítaš jednu z ďalších mojich recenzií... Azda ťa zaujal titul, ktorého sa týka, avšak ja ti dnes ponúknem niečo iné. Nezahltím ťa faktami o knihe, o jej forme, deji a kvalite, klasickým spôsobom. Pokúsim sa ťa preniesť do duše človeka, toho odvekého umenia, pre ktoré strácame rozum. Ak si na to pripravený a máš kúsok času, v tomto rýchlom svete, posaď sa a ja ti rozpoviem príbeh starý a vždy nekonečne aktuálny.

Kto sú to umelci? Zamýšľal si sa niekedy nad tým? Nechaj ma hádať. Si jedným z tých praktických ľudí, ktorí pomätenie mysle, produkujúcej kúsočky života, kúsočky diel, bláznovstvo, vnímajú bez pocitov. Rád vidíš výsledok, no nie proces. Rád vidíš dielo, no nie jeho autora. Máš svoje predstavy, možno sa vieš oddať fantázií, no v živote máš jasno a tvoje hranice sú presne dané. Si takýmto človekom? Snáď sa mýlim. Dúfam v to a zároveň nie, pretože možno patríš k strateným dušiam. Nepochopeným tvorcom, vizionárom a samotárom. Si smutným tvorom, neustále premýšľajúcim. Tvoje myšlienky nemožno zastaviť a cítiš sa prázdnym. Pričom tvoja myseľ obsahuje celý vesmír a snáď aj kúsok viac. Žiješ, nie v svete, nie v realite, ale vo svojom vnútri. Vo svojej fantázií a svetoch, ktoré my nepoznáme. Meníš svet každým svojim nádychom, pretože tvoje zásuvky obsahujú tvoje srdce. Ten kúsok teba, ktorý je vášnivý a tichý. Hádavý, prudký a zároveň láskavý a krehký. Ostanú tvoje výtvory bez lásky, kedže ty v nich uspokojenie nenájdeš, zatiaľ čo iní áno? Zmeníš nimi svet alebo nimi zmeníš sám seba?

Fernando Pessoa bol umelcom. Bol však najmä človekom. Záhadou sveta.

Všetci sme len ľudia a tvoríme svoj vlastný svet. Plačeme, smejeme sa, kričíme a milujeme. Sme však tajomstvom, ktoré za celý svoj život neodhalíme, ani my sami. Uvažujeme nad zmyslom a pointou vlastnej existencie - niektorí menej, niektorí viac, a žijeme. Stále kráčame ďalej hnaný silou, ktorej nerozumieme, no unášame sa v prúde bytia.

Kým Fernando bol? Čo svetu dal? Aké diela vytvoril?

Predovšetkým bol spisovateľom. A nie len jedným. Kniha nepokoja je napísaná dvomi autormi a zároveň je ním, len jeden jediný. Zmeny zmýšľania, pocitov a štýlu samotného písania Fernando menil, ako mu duša kázala. Akoby mal v sebe osobností viac a jeho ruka bola len nástrojom. Jeho telo bolo bábkou okolností a duša sa drala von.

Kým teda vlastne bol?

"Občas sa utešujem myšlienkou, že raz v budúcnosti, do ktorej už nebudem patriť, sa moje slová dočkajú chvály a že nakoniec nájdem ľudí, ktorí mi budú "rozumieť"."

Táto kniha sa ma dotkla, drahý čitateľ. Možno to vieš a možno nie, no k umelcom sa radím, aj ja. Mojim umením je písanie, no toto vrodené remeslo vnímam najmä v duši človeka a v jeho samostatnej existencii. Som presvedčená o tom, že umením je už len samotná myseľ toho, kto ho tvorí. A diela sú len nedokonalým odzrkadlením tej nekonečnej masy zmätku, živiaceho sa na jeho majiteľovi. Umenie je krásne. Umenie bolí. Berie, aj dáva, no kto je ním naplnený, azda by byť iným nechcel. Čím to však je, že každý z týchto géniov si našiel svoje pochopenie, až po smrti? Generáciu vnukov, pravnučiek a deti, tých ľudí, ktorí odmietali rebelov svojej doby, odrazu začnú fascinovať bytosti, po ktorých zostali len popísané papiere, či pomaľované obrazy. Po Fernandovi zostali rozhádzané listy, papiere, útržky nikdy nespojené do jediného celku a ver, či never, dodnes sa odborníci snažia spojiť ich dokopy. Prísť na ich odkaz, pretože on bol človekom, čo mal svoju pravdu.

"Moje ostré vnímanie je ako choroba, ktorá mi je cudzia.

Trpí ňou niekto iný, koho som chorou súčasťou, pretože mám neodbytný pocit, 

akoby som bol závislý od jeho väčšej schopnosti cítiť."

Povedala som ti veľa viet, ale čo ma tak zaujalo na jeho diele? Netušíš o čom písal, nepovedala som ti dej, anotáciu, skrátka som ti povedala všetko, no v skutočnosti absolútne nič. Čo ma prinútilo zastaviť sa a ukradlo mi môj dych, pozornosť a moju dušu? 

Nie, nepovedala som ti dej, pretože žiadny nie je. Kniha nepokoja nemá príbeh, jedine ak by ním bol život a jeho priebeh. Nemá príbehovosť a v skutočnosti, ani nie je súvislá. Písaná je denníkovou formou, no denníkom nie je. Čím teda je?

Útržkami. Úlomkami. Je poskladaná z viet a právd. Vypovedá o aktuálnej nálade autora a jeho pocitov. Ukazuje bežné momenty života a zároveň tie chvíle, kedy je človek na svete stratený a smädný po poznaní prečo sa veci dejú, tak ako sa dejú a čo rozhodlo o tom, že existuje a dýcha. Popisuje vlastnú bezradnosť a zároveň šťastie z východu slnka a oblohy, ktorá je nová, čerstvá a vzduch je svieži. Poznanie toho, že takéto chaotické útržky boli vydané a ešte k tomu sú aj svetovo uznávané ma omráčilo. Doslova.

Vieš, aj ja píšem. Často. Občas. Skrátka píšem.

Ale nikdy by som nenapísala príbeh, ktorý by ti mohol zmeniť život, či preniesť ťa ďaleko. Rovnako, ako Pessoa ti dokážem dať len útržky svojej duše a svojich slov, ktoré sa poskladajú dokopy. Nikdy som netušila, že môžu byť niekomu užitočné, že je o ne záujem, no tento génius mi dal nádej. 

Nedokážem si pomôcť, ale chcela by som, aby tento umelec vedel, či väčšmi cítil pochopenie, ktoré sa mu odo mňa dostalo. Koľko pocitov a vnemov mi vnukol a ako prudko ma vytrhol z reality. Túžim po tom, aby vedel, aký chaos po sebe zanechal. Prekrásny a potrebný a taký živý.

Čitateľ máš ešte nejaké otázky? Prosím neklaď si ich, no zároveň premýšľaj. 

Prečítaj si niečo, čo ťa môže zmeniť. Čo ti môže ovplyvniť vnímanie. Rozšír svoje obzory. 

Ale netráp sa zbytočne, ak svoje hranice máš jasné určené a rozšíriť ich nechceš. Hovorila som ti, že dúfam, že tvoje cítenie nefunguje takýmto spôsobom, no zároveň ti to prajem, aby si sa nedostal do víru nevysvetliteľných emócií. Netráp sa, ak ich nedokážeš, či nechceš prežiť. V takom prípade by táto kniha nebola pre teba a pre mnohých ľudí veru nie je. Všetci sme rozmanití a ty niečím zmeníš svet, o tom nepochybujem.

No pokiaľ túto knihu vezmeš do ruky a vieš, čo všetko obnáša... Cítim s tebou nekonečnú spriaznenosť.

"Všetkých nás niečo opája. Mňa dostatočne opája vlastná existencia.

Potulujem sa opitý vlastným vedomím a istým smerovaním. Cez úradné hodiny

chodím do kancelárie ako každý. Mimo úradných hodín chodím k rieke pozorovať

jej prúd ako každý. Som rovnaký. No mám vlastnú oblohu, na ktorú v ústraní

kladiem súhvezdia a vlastné nekonečno."