sobota 21. októbra 2017

Chcem sa zastaviť | Na rázcestí....

Ahojte moji milí čitatelia!
Neplánovala som písať tento článok a nemala som v úmysle povedať, ako sa v poslednom čase skutočne cítim, no v dnešné nové ráno, ako si tak sedím, premýšľam a počúvam jesennú hudbu sa moje prsty akosi samé rozhodli otvoriť blogger a začať písať.
Nič konkrétne. Len písať. Pocity. Myšlienky.
A také veci...
Popravde v článkoch som nikdy nebola dobrá a myslím, že sa to veľmi nezmenilo dodnes. Je pre mňa ťažké pospájať svoje myšlienky do slov, ktoré si vzápätí prečítate vy... Je celkovo ťažké povedať svoje myšlienky nahlas. Slová v mysli sú krechké, osobné, no keď sa dostanú na povrch vedia vyvolať búrku. Myslím, že raz som čítala, že slová sú tou najväčšou zbraňou ľudí. Alebo niečo v takom zmysle a je to pravda. Jedno slovo vás dokáže urobiť šťastným alebo vás prinúti plakať. Slová majú moc.
Možno však záleží aj na konkrétnych ľuďoch, ktorí slová vyslovia...

V poslednom čase sa cítim stratene. V niektorých momentoch hľadám samú seba. Skúšam nové veci a zároveň sa snažím nájsť všetko, čo ma robilo šťastnou dodnes. Snažím sa spomenúť na všetky veci, ktoré som kedy milovala. Cítim sa akoby som stála na križovatke alebo sa rozhodovala nad niečim dôležitým. Nemám smer, ktorým by som sa mohla vydať. Nemám stereotyp, ktorý by som chcela prežívať. Stojím na mieste, všetky udalosti okolo mňa prehrmeli a ja zrazu neviem čo s tým. Som strašne zmätená z ľudí, z tohto sveta a najmä sama zo seba.
Som zmätená vo svojom osobnom živote, no odráža sa mi to aj v mojej blogovej činnosti. A vlastne aj v čítaní ako takom.
A práve o tom chcem písať práve teraz.

Blogujem už dlhé štyri roky. Znie to smiešne, pretože štyri roky sú v podstate iba smietka počas celého života, no i tak keď si predstavím celý ten čas a všetky moje začiatky, tak mi to príde ako doba na ktorú môžem byť hrdá. Úprimne nečakala som, že mi to vydrží tak dlho, aj keď pravdou je, že som nečakala ani len to, že niekedy začnem...
Nikdy som sa neobzerala okolo. Tešila som sa z prítomných momentov. Tešila som sa z ponúk od vydavateľstiev a autorov. Hromadila som knihy, obklopovala som sa nimi. Čítala som celé dni. Mala som svoj stereotyp, ktorý spočíval v tom, že som prečítala knihu, zapísala si ju a potom som automaticky písala recenziu. A bola som šťastná. Vážne som bola...
Ale viete čo? Mám pocit, že toto všetko ma oberá o radosť z čítania.
V poslednom čase ma blogovanie oveľa viac stresuje, než robí šťastnou. Už to nie je ako kedysi, keď som sa s vami delila o pocity a články som písala s chuťou. Teraz skôr riešim termíny, čítam pretože musím a predovšetkým neustále nestíham. Milujem svoje spolupráce. Nechcem aby to teraz znelo tak, že blogujem iba pre ne, no za ten čas ich už nevnímam iba takým tým bežným neosobným spôsobom, no spoznala som v nich skvelých ľudí, ktorí sú už svojim spôsobom dlhou súčasťou môjho života. Každú spolupráca si veľmi vážim, no v poslednom čase mám chuť zakričať dosť. Viem, že si za to môžem sama a asi logicky si poviete, že to je môj problém, keď si naberiem kníh viac než vládzem, no je to komplikované. Je to dlhý proces, kým som sa dostala do tohto stavu...
Kníh si už ani neberiem tak veľa, ako predtým. Uvedomujem si, že to nemôžem preháňať, no okolo tohto všetkého je toho viac...
Mrzí ma, že nemôžem čítať, čo chcem. Niekedy by som sa rada iba jednoducho zadívala na svoju knižnicu, vytiahla si knižku a strávila pri nej popoludnie.
Možno by som rada naletela do kníhkupectva, kúpila si knižku, ktorá by mi padla do oka a strávila pri nej zvyšok dňa.
Rada by som čítala dookola Harryho Pottera, či iné obľúbené príbehy.
Chcela by som zažiť pocit, že keď mi napadne nejaká knižka a dostanem na ňu chuť, môžem po nej siahnuť a hodiť všetko za hlavu.
Pravdou je, že nemôžem.

Keď som bola mladšia, čítanie bolo mojou najobľúbenejšou aktivitou na celom šírom svete. Viem si vybaviť pocity, ktoré som prežívala. To zvláštne, magické nadšenie pre objavovanie nových, nepoznaných svetov. Každá knižka mi otvárala brány do nových svetov a dávala mi možnosť prežiť niečo nové.
Myslím, že momentálne sú pre mňa všetky brány zatvorené.

Chýba mi to nadšenie, ktoré som vždy cítila. Chýba mi nejaký zmysel...

Je ťažké to pochopiť a popravde vám vôbec neviem popísať, ako sa cítim. Čítam si článok, ktorý vám plánujem "ponúknuť" a všetko mi príde hlúpe a hysterické. "Prečo neukončí spolupráce, keď sa jej nepáči? Prečo neskončí s blogom? Čo tak pauza?"... Logika tu asi nepomôže.

Nechcem skončiť s blogom, pretože nech teraz cítim čokoľvek, zažila som oveľa viac šťastných chvíľ, než tých zlých odkedy píšem... Taktiež nechcem ukončiť spolupráce, pretože verím, že si musím nájsť iba nejaký nový spôsob fungovania. Bolelo by ma zahodiť všetky možnosti a veci, ktoré mám rada. Pauza by sa mi zrejme naozaj zišla, no viem, že v mojom prípade by mi skôr uškodila.
Neviem, čo chcem docieliť tým, že vám o tomto všetkom píšem a neviem, ako chcem pokračovať, no viem, že chcem späť svoju lásku ku knihám. Chcem trochu zastať a mať šancu otočiť sa za príbehmi, ktoré som prečítala.

Príde mi nesprávne, keď som dovolila to, aby vec, ktorá ma má robiť šťastnou a ktorú som vždy nadovšetko milovala, ma začala stresovať a urobila som si z nej povinnosť.
Čítanie sa pre mňa nikdy nemalo stať povinnosťou, písanie to isté.

Verím však, že toto všetko nejak prehrmí. Potrebujem zmenu, to je jasné... A ja skrátka verím, že keď dokážem zmeniť všetko, čo mi prekáža. Keď sa na chvíľu zastavím, tak opäť pocítim šťastie, ktoré potrebujem.
Mrzí ma, že vás zaťažujem s nezmyselnými myšlienkami a v podstate som vám týmto nič nedala, no snáď ma niekde v kútiku duše chápete a držíte palce.
Ďakujem vám za všetko a ďakujem, ak ste článok prečítali až do konca.
Majte sa krásne!

8 komentárov:

  1. Souhlasím s tebou. Já sice blog provozuji teprve pár měsíců, ale už za tu krátkou dobu jsem si všimla toho stresu, že nestíhám číst knihy. Jelikož studuji gymnázium a nejsem ten typ člověka, kterému stačí patnáct minut učení denně, toho volného času mám opravdu málo a když už je víkend, mám potřebu ten svůj čas trávit s přítelem. Knihu, kterou čtu teď, čtu už přes týden a jsem teprve v polovině. A to mám článek vydávat každou středu. Je to opravdu náročné a sama nevím, jak to do budoucna budu zvládat. Teď mám alespoň nějaké články předepsané ještě z prázdnin, ale ty mi už dochází a nedokážu si představit, že to potom budu stíhat.
    Každopádně ti moc držím palce, odpočiň si a pořádně promysli, co dál, bylo by škoda tu tvoji čtyřletou dřinu zahodit.
    Knihokopka

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti! Zahodiť to určite nechcem, ale potrebujem si v tom urobiť poriadok. Viem si predstaviť aj tvoju situáciu... Najhoršie je, že keď už máš teda aj trošku času na čítanie, tak sa veľmi ľahko môže stať, že nemôžeš čítať čo chceš, na čo máš chuť, ale ešte aj tú voľnú chvíľu sa musíš nútiť čítať niečo, čo teraz vlastne ani nechceš. Aj ja ti držím palce a prajem veľa síl! Aj u teba by bola škoda skončiť. Skús si nájsť nejaký nový systém. Zvoľniť tempo... Každopádne veľa šťastia!

      Odstrániť
  2. Joj, Krity! :( To mi asi neuveríš, no ako keby si mi čítala z duše. Presne Ťa chápem a dokonalo s tebou súcitím. Takúto depku som mala celé leto, dokonca aj september. Na blogu som mala pauzu, a žiadne články nepribúdali. Z dňa na deň som si akosi povedala, že si to nebudem všímať, vypla som rozum a napísala recenziu pre výtlačok. No nepomohlo to... presne Ťa chápem, pretože teraz som tiež v rovnakom stave ako ty. Snažím sa písať články, no nie s takým nadšením ako kedysi. Na poličke mi stojí 15 nezrecenzovaných výtlačkov a ja na nich len pozerám ako hlúpa a neviem sa prinútiť do nich pustiť. Iba očkom pokukávam do svojej knižnice a slintám nad knihami, ktoré by som si chcela tak veľmi prečítať, no nemôžem. Úplne Ťa chápem, a dúfam, že Ťa táto nálada prejde, pretože tvoje recenzie si čítam veľmi rada, rovnako ako tvoj blog. Čo sa týka spoluprác, s tým ti neviem vôbec pomôcť, pretože mám taký istý problém. Sme za nich vďačné a nechceme ich ukončiť, no najradšej by sme so všetkým praštili. Chápem. :( Neviem, ako si na tom s výtlačkami, no ja som vydedukovala, že keď rýchlo poplním povinnosti, poposielam recenzie, tak budem mať dušičku na pokoji a potom si dám pauzu od spoluprác. Napríklad, že odolám nejakým úžasným kúskom- napr. od Ikaru som si neobjednala výtlačok od leta, pretože ešte stále im dlhujem recenziu a ono sa to len hromadí a hromadí. :/
    Každopádne, Kristy- určite nezúfaj. Urob si kávu, zababuš sa do deky a prelistuj si svoj blog. Prečítaj si svoje staré recenzie a tak sa vrátiš do čias, keď ťa blogovanie robilo šťastnou. (poprípade si k tomu ešte pusť Poldark a bude to :D). Ja to tak robím, a to ma opäť nakopáva.
    Držím prsty a teším sa na pribúdajúce články. Maj sa krásne.
    PS: A takýmito článkami vôbec nezaťažuješ. Aspoň viem, že takéto pocity neprežívam sama.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem aj ja za inšpiráciu a motiváciu tretím odsekom zdola. :)

      Odstrániť
    2. Ach Bože Bleise... Veľmi pekne ti ďakujem ♥. Neteším sa z toho ako ti je, ale je veľmi fajn vedieť, že v tom niesom sama. Strašne ti držím palce, aby si sa z toho dostala, pretože skončiť by bola škoda a ja skrátka verím, že obe to zvládneme. 15 výtlačkov je neskutočne veľké množstvo, no mysli na to, že keď ich prečítaš, napíšeš recenzie a dokončíš čo treba, budeš mať absolútny pokoj. Môžeš si dať pauzu od spoluprác a čítať všetko, čo len chceš.
      Ďakujem ti za skvelý tip, ako vypnúť. Teší ma, ako ťa chytil Poldark :D! Ak by si chcela ďalší tip, tak skús seriál Victoria O:). Prajem ti veľa, veľa síl :)! A ďakujem....

      Odstrániť
  3. Kristy, ani nevieš, ako mi hovoríš z duše. Tento stav ma mátal dávnejšie, na začiatku kalendárneho roka a čo sa týka kníh, doslova som sa v recenzákoch topila a pociťovala rovnaké pocity ako ty - čítanie ani blogovanie ma už nenapĺňalo.
    Nakonci leta som však zažila rovnaké pocity životného charakteru, akoby som cítila, že som vo svete stratila miesto, nevidela cieľ a nevedela nájsť ani samú seba. Pravdupovediac trochu pociťujem aj teraz, keďže mám stereotyp pracovného týždňa, ktorý ma len zožiera, no sú tu isté udalosti, ktoré ma už odrádzajú myslieť na seba a tak ma aspoň (našťastie?.. možno, ale nie) odtiahlo od tejto dilemy existencie aspoň toto.
    Veľmi, veľmi sa stotožňujem s týmto: "Príde mi nesprávne, keď som dovolila to, aby vec, ktorá ma má robiť šťastou a ktorú som vždy nadovšetko milovala, ma začala stresovať a urobila som si z nej povinnosť.
    Čítanie sa pre mňa nikdy nemalo stať povinnosťou, písanie to isté."
    Rovnako mi to príde nesprávne a pomaly si z tohto tiež hľadám cestu von. Mne trochu pomohla renovácia izby, pričom mi opäť každá kniha prešla rukou a trochu našla v sebe kľud.
    Čo chcem v najbližšej budúcnosti urobiť a nad čím rozmýšľam je trochu viac plánovať. Víkend, dni, život.. čo by som chcela každý deň urobiť, čo by ma naplnilo - možno práve toto dokáže pomôcť. A čo sa týka kníh a recenzákov, "zbaviť sa" ich by možno pomohol nejaký knižný maratón cez jesenné prázdniny, rozmýšľam nad tým, môžme čosi vymyslieť a vykonať spolu a uniknúť z tohto "loopu". :)
    Prosím, apdejtuj ma alebo svoj blog ohľadom tejto veci, veľmi som zvedavá, čo bude ďalej alebo mi napíš a môžme si pomôcť navzájom. Budem veľmi rada. Mne sa na túto vec môžeš pokojne vyrozprávať, lebo do bodky viem a poznám podľa seba, čo pociťuješ..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem ti Zuzka ♥. Popravde neuvažovala som, že na tento článok napíšem ešte nejaký "dodatok", no myslím, že je to dobrý nápad. Snažím sa začaž odznova, nájsť si nové cestičky a myslím, že by bolo fajn sa o to podeliť, keď som sa podelil aj o toto...
      Som strašne rada z toho, ako ma chápeš. Ako som už spomínala aj v komentári vyššie. Neteším sa z toho, že to prežívaš tiež, pretože je to viac ako nepríjemné, no je fajn pocit, keď vieš, že ťa niekto chápe a niesi v tom sám... Maratón znie, ako skvelý nápad. Mohli by sme ho usporiadať spolu alebo sa iba potichu dohodnúť. Ktovie, to ešte premyslíme O:).
      Ja verím, že obe dokážeme zastať a následne sa rozbehnúť naplno. Tešiť sa a mať dobrý pocit z toho čo robíme. Držím ti palce, prajem veľa síl a veľmi veľmi ti ďakujem!

      Odstrániť
    2. Posledný odsek - nádherne povedané. Snáď sa nám to vyplní. :) Aj ja ti ďakujem!

      Odstrániť