"Vedel, že si človek môže zlomiť nohu alebo ruku a vylieči sa,
ale prekvapilo ho, že si človek
môže dolámať aj mozog v hlave a tiež sa vylieči."
-Smäd po živote: Irving Stone-
Slová s takýmto nádychom u mňa nie sú zvykom. Zriedkavo sa vám prihováram inak, než s úsmevom na perách a povzbudivými slovami v zásobe.
Tentoraz je však niečo inak. A ja mám pocit, že môj mozog je skutočne skrz naskrz dolámaný. Viem však, že sa poskladá. Úprimne to viem... Avšak ten proces hojenia a skladania kostí na ich pôvodné miesto ma ničí. Skutočne mi trhá vnútro na drobné kúsočky a ja sa cítim bezbranná voči pocitom, ktoré prichádzajú. Pomaly ma okrádajú o zásobu tých slov, ktorými vám rada hovorím svoje vlastné presvedčenia. Okráda ma o lúče slnka, ktoré sú osobnými a dni si nimi osvetľujem sama. O môj úsmev a radosť. Okráda ma o pohľad na svet a o samú seba, čo bolí hádam najväčšmi. A ja si odrazu neviem dať rady. Nedokážem sa povzbudiť absolútne ničím, pretože...
ma opustili slová. Nedokážem písať. Nedokážem tvoriť, objavovať, skúmať a skúšať. Cítim len prázdno, ktoré ma desí viac, než dívať sa koncu z očí do očí. V tej prázdnote niet umenia, niet v ňom nádeje na vyjadrenie vlastného vnútra, na nové riadky a pravdy, ktoré treba vypovedať... Niet v ňom nič. Ani pocitov, ani energie.
A tak som zmätená. Viac, než kedykoľvek predtým a nič okolo mňa mi nepomáha. Dni sú pochmúrne a tmavé. Ráno, keď sa prebudím je tma, cez deň je sychravo, večery sú ešte tmavšie, než skoré rána, či hmlisté poobedia a mňa začína dusiť tento čas, v ktorom nie je slnko a svetlo. Neviem sa na nič zamerať, ničím sa obklopiť. A vôbec... úniky nie sú nápomocné. To, čo potrebujem je opäť získať seba.
Stále sú tu skvelé knihy. Literatúra a slová iných, ktoré vďakabohu dokážem prijímať. No potrebu písať v sebe cítim stále viac.
Mňa v skutočnosti neničí samota, neničí ma nedostatok času, či hektické obdobia... mňa ničí neschopnosť vyjadriť sa. Nedokážem nebyť. Nebyť v pohybe, skúmajúc nové zážitky a skúsenosti. Nedokážem sa nestrácať v umení a nemyslieť mysliteľsky.
Umelecké duše a všetci vnímaví ľudia to zrejme nemajú jednoduché. Vidím, že aj keď sa veľmi zaujímam o pozitívne myslenie a venujem sa týmto témam, stále sú dni, kedy moja duša dokáže zvalcovať všetky moje vedomosti a veci, ktoré poznám. A vtedy nastane prázdno... ten najhorší druh pocitu.
Mojou najhoršou schopnosťou je to, že nedokážem byť v rovnováhe, nie celkom... Buď som veľmi šťastná alebo veľmi smutná. Buď sa veľmi teším alebo naopak nedokážem cítiť radosť. Buď som veľmi nahnevaná alebo veľmi pokojná, no nikdy nie som nič medzi tým. Nikdy nedokážem nájsť ten zlatý stred. A tak som aj teraz spadla z extrému do extrému, ktorý ma pomaličky oberá o energiu. Určite je to aj tým obdobím, tou tmou a sychravosťou, že by som len spala a nemyslela... Avšak z tohto divného kruhu musím nájsť už čoskoro cestu von.
Cítim, že Porto, o ktorom som vám už aj nedávno písala a kam som sa rozhodla vycestovať sama, je pre mňa oveľa potrebnejšie, než som si myslela. Vedela som, že tam túžim ísť sama, prežiť dobrodružstvá, či absolútny stav pokoja. No teraz viem, že ja to musím urobiť... aby som sa našla. Musím vytrhnúť samú seba na chvílu preč od všetkého, čo poznám. Skutočne sa stratiť, aby som napokon objavila to, čo hľadám - seba samú.
Mám pocit, že aktuálne nie som schopná sa rozhodovať o svojom živote. No zároveň cítim, že táto cesta, ktorá sa už prudko blíži mi pomôže zistiť kým naozaj chcem byť, kým som a akým spôsobom túžiť prežiť svoj život. Čo v ňom chcem cítiť...
Je mi ľúto, že som vás tentoraz nenamotivovala. Nepovedala som vám nič pozitívne, len som sa vyrozprávala z pocitov, ktoré ma vnútorne trápia. Avšak zrejme aj toto sú veci, ktoré všetci prežívame. V ktorých sa dokážeme nájsť a stotožniť. A možno aj tú spriaznenosť, tú podobnosť pocitov si niekto potrebuje prečítať, aby vedel a pochopil, že nie je sám.
Pocit zlomenosti skutočne bolí. Najmä keď príde po období, v ktorom veríme, že sme na tej správnej ceste a práve tvoríme svoj najlepší možný život... Dúfam však, že už čoskoro sa vám opäť prihovorím, ako JA - so všetkým, čo ku mne patrí. Dovtedy vedzte, že sa hľadám... A že verím, že sa nájdem. Majte sa krásne kamoši!
Úžasný článok. Pravdivý. Myslím si, že byť na svojom blogu úprimná nielen k ostatným, ale k samej sebe je skutočná podstata pre motiváciu ľudí. Ja som až neskôr pochopila, že pred rokmi som blog nevymazala kvôli číslam, ktoré mi ukazovali, že to nik nečíta, ale kvôli tomu, že som písala klamstvá o šťastí, pozitívnej nálade, ktorú som ja osobne nemala. A z tých riadkov to bolo cítiť. Preto píš úprimne a získaš si veľa ľudí. Pretože ja som na tvoj blog prišla práve kvôli tomu, ako úžasne opisuješ pocity. Vždy ma prinútia zamyslieť sa. Len tak ďalej. Ďakujem za tieto riadky :) Držím palce nech opäť nájdeš seba samú a to slnko :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem! Myslím si, že aj toto je typ vecí, ktoré potrebujem počuť. Vôbec som sa nad tým nezamýšľala takýmto spôsobom, takže ja opäť raz ďakujem tebe! Veľmi si cením, že ťa moje písanie upútalo a že nehľadiac na náladu článkov sa ti stále páči spôsob, akým píšem. Vážim si, že ma čítaš, ale ešte väčšmi si vážim, že ti to niečo dáva...
OdstrániťJa zase dúfam, že už nikdy nebudeš mať zo seba pocit, že klameš samú seba, ale vždy vyjadríš to, čo potrebuješ a cítiš... Držím ti taktiež palce!
Milujem tvoje slová, tak veľmi! ❤ Dúfam, že čoskoro ti opäť vyjde Slnko, ktoré tak všetci potrebujeme.
OdpovedaťOdstrániťTakéto obdobia sa vyskytujú niekedy i u mňa, možno nie sú celkom rovnaké, ale po dlhej zime - hlavne vo februári - mávam pocit, že moja duša je unavená a prázdna. (Ozaj neviem, ako lepšie to vysvetliť.)
A teším sa na tvoje slová a fotky z Porta!
Zápisky jednej Alžbetky
Ono sa to ani nedá veľmi dobre vysvetliť, ale "unavená a prázdna" je veľmi blízky opis toho, ako sa aj ja chvíľami cítim. Každá zrejme prežíme niečo iné, no myslím si, že dokážeme pochopiť akými spôsobmi to cítime... Preto ti ďakujem za tieto slová :)! Ďakujem ti za podporu, ďakujem že ma čítaš a aj ja sa teším, keď sa tu zídeme po tých skvelých nových zážitkoch ♥
OdstrániťA naozaj veľmi veľmi ďakujem a teším sa, že si sem priložila svoj blog. Ešte večer som naň zavítala a už dávno som sa do niečoho nazaľúbila jednoduchšie a rýchlejšie. Rada si prečítam tvoje myšlienky, ktoré mi prídu blízke a prekrásne :)! Úprimne som netušila, že ho máš, čo bola obrovská škoda, takže ešte raz ďakujem ♥
Možno sa naše pocity v niečom líšia, ale asi si rozumieme - tiež nedokážem byť často v rovnováhe. Buď som šťastná, buď smutná alebo necítim nič, absolútne nič - akoby som nemala dušu, akoby ma nič nebavilo, akoby sa ma nič, čo existuje, nedokázalo "dotknúť". Pre mňa je to ešte horším pocitom, než samotný smútok. Byť ako prázdny, opustený dom.
OdstrániťA och, blogujem už pár rokov, len nedávno som zmenila platformu a začala v podstate odznovu. Len ho veľmi nezdieľam na Instagrame, nakoľko nie som pripravená na to, aby ho čítali ľudia, ktorí ma osobne poznajú. Ďakujem za milé slová. ❤
Presne viem, čo myslíš, prázdnota je najhoršia. Bolí väčšmi, než čokoľvek, ale vieš čo? Aj tak ju vždy zaplníme krásou a kvetmi, radosťou, umením, knižkami a slovami... Takže áno, je to zlý pocit. Núti nás cítiť sa odlúčenými od všetkého, na čom nám záleží, ale my si k tomu všetkému vždy nájdeme cestu späť a to je hlavné. Potom sa zo všetkého môžeme tešiť dvojnásobne a byť na seba hrdé, že toto sú veci, ktoré nás tvoria ❤.
OdstrániťPíšeš úžasne! Už dávno som sa tak nepotešila, ako pri čítaní tvojich článkov. Tvoj najnovší o feminizme je Perfektný! Nehovoriac o zvyšných... :) No plne chápem tvoje pocity. Tiež s tým ešte bojujem. Keď čítajú tvoje články ľudia, ktorí ťa poznajú, je to neskutočný pocit odhalenia, akoby mi čítali denník alebo videli moju dušu absolútne odokrytú a na pospas osudu. Ťažko sa to vysvetľuje, ale myslím, že sa chápeme.
Ďalší článok, ktorý ma chytil za srdce. Ale ako sama pišeš, nie si v tom sama. Veľa ľudí ma takéto stavy. Raz si hore, raz dole, a nevieš ako sa odtiaľ dostať. Ja to mám presne takisto, som dosť vnímavý, citlivý človek. Dokážem sa pošeť z úplných maličkosti, z jedneho výhľadu von oknom, z jedného riadku. No sú veci, myšlienky (najčastejsie), ktoré ma razom ťahajú dole, kdesi hlboko a vtedy mám pocit, že sa z toho nedostanem. Niekedy sú to len hodiny, no niekedy dni alebo týždne. No nakoniec sa z toho dostanem a opäť som šťastná a plná inšpirácie, chcem tvoriť, všetko zvládnuť, všade ísť... Tak ja verím, že sa z toho dostaneš, a hlavne sa toho neboj, nie si jediná. Myslím, že to je taká daň, za to ako sa pre niečo dokážeme nadchnúť a byť v eufórii. Niečo za niečo... Držím palce a teším sa na ďalšie tvoje myšlienky!
OdpovedaťOdstrániťPresne, presne.... Takto to mávam aj ja. Takisto sa viem potešiť maličkostiam, niekedy doslova vo vytržení vstať z postele a tešiť sa hoc len z výhľadu z okna, ale sú dni, kedy sa pre nič neviem nadchnúť, ani zazrieť nič krásne. Tiež som veľmi citlivá, vnímavá a často si všímam, že moja nálada sa odvíja aj od počasia, kedy napr. viem vycítiť, že dnes bude svietiť slnko ešte pokiaľ je tma, pretože už vtedy sa cítim byť nabitá energiou. Viem vycítiť nálady ľudí, bez toho aby niečo povedali... A niekedy je to asi dosť náročné, ktovie. Ale nezamýšľala som sa nad tým spôsobom, že je to niečo za niečo - akoby daň. Netuším ako to funguje, no predsa len nám prajem aby sme nikdy nestratili tú radosť a zanietenie pre život, bez ohľadu na bočné nálady... aby sme si vždy našli cestu späť k sebe :).
OdstrániťVeľmi ti ďakujem... Úprimne je radosť písať pre ľudí, ako si ty! ♥
Momentálne to mám tiež takto podobne a zdieľam s tebou ten intenzívny pocit ničoty. Vždy to mávam v tomto období každý rok. Neboj sa, stereotyp rýchlo prejde hlavne vďaka tvojmu čarovnému výletu do Porta, pred ktorým sa ti klaniam, že si si zorganizovala sama pre seba. Bude to úžasné, nové, inšpirujúce, to ti sľubujem, som si istá, že nás potom zahltíš dojmami a šťastím a životom.
OdpovedaťOdstrániťA chcem ti len na záver pripomenúť, že aj keď nemáš o čom písať... aj tieto riadky sú excelentnou tvorbou. Umelec, spisovateľ, tvorivý tvor vie písať aj vtedy, keď je plný negatívnosti, smútku a chaosu, a ty si toho dôkazom. Potenciál ani zručnosť slova sa ti nevytráca, skôr sa opäť nabíja, aby si mohla opäť písať ešte krajšie a rozmanitejšie, a najmä, aby ťa to opäť a vo väčšom svetle iskrivo napĺňalo. U teba pochybnosti nemám. Inšpiruje ma tvoja živá osobnosť a som rada, že ťa poznám, napriek tomu, že sa vidíme len raz za čas, no i napriek tomu mám to potešenie nahliadnuť do tvojich nezvyčajných, skvelých myšlienok.
Nedokážem sa ubrániť myšlienke, že napísanie tohto článku bolo jedným z mojich naozaj dobrých rozhodnutí za posledný čas. Bála som sa toho, ako vyznie, či nie je príliš osobný, či vôbec má nejaký význam... ale čím dlhšie a častejšie si čítam všetky tieto ohlasy a milé slová, začínam chápať, že som ich potrebovala počuť. Že sa niečo nové učím, niečo sa učím chápať a opäť sa cítim lepšie - viac sebou a to aj vďaka vám. Učíte ma rozumieť mi... čo možno vyznie zvláštne, ale čím som staršia, tým viac začínam chápať, že z veľkej časti najlepšie spoznávame samých seba, práve tým ako reagujeme na svoje okolie a medziľudské vzťahy. Sebapoznanie je dôležité a veľmi, nuž a práve to podstatné spočíva v tom, akými ľuďmi chceme byť pri určitých osobách a aké reakcie v nás vytvárajú... Začínam rozumieť tomu, že po všetkých negatívnych obdobiach a etapách zlých dní, prichádza ešte viac energie, chuti, nápadov a lásky.
OdstrániťJe pre mňa zaujímavé pozorovať, že viacerí, vrátane teba a mňa tieto zlé pocity pociťujú a že sa takmer všetci zhodujeme na tom, že ich cítime v rovnakom období. V tých istých dňoch. V tom istom čase. Nikto nie je rovnaký, ale dovolím si tvrdiť, že pohľadom na svet a takým tým celkovým prístupom k životu niečo spoločné máme, a tak naša citlivosť voči tomuto obdobiu a dňoch, ktoré sú pred nami, podobné citové rozpoloženia - podľa mňa to nie je úplná náhoda a má to svoj význam. Myslím si, že už za krátky čas sa budeme všetci cítiť rovnako dobre, šťastne a že budeme plní inšpirácie z ktorej by sme mali vytvoriť niečo skvelé.
Veľmi sa teším z toho, že sa o čoskoré zážitky z ciest budem môcť podeliť s tebou a s ostatnými. To je práve to tvorenie, ktorým sa potešíme navzájom... Nie je život neustále učenie sa a získavanie nových informácií, ktoré si dávame jeden od druhého :)? Cítim zmenu! A aj keď to vyznie všelijak, tým že ju cítim, verím, že táto zmena príde aj k tebe, aj ku zvyšku, ktorí sa trápi s vlastným životom a so svojou mysľou posledné týždne. Jedno viem isto... Už len to, že dokážeme vnímať to, že sa necítime dobre a sme citliví na svoje nálady je dobre. Prečo? Pretože vieme rozlišovať, poznáme sa... A nie sme naučení žiť v negativite v ktorej sa žiaľ žiť naučiť dá.
Vidím, že som sa rozpísala viac, než som mala v pláne, no tvoje slová mnou vždy strašne pohnú, potešia ma alebo ma prinútia zamyslieť sa, tak ako aj teraz. Ďakuje ti... veľmi, veľm ti ďakujem! Nestretávame sa často, ale som vďačná za toto vzájomné inšpirovanie a prenášanie myšlienok :). Veľmi ti držím palce, aby tvoje dni boli už čoskoro plné radosti, nekonečných pocitov, pokoja, dobrých kníh, slnka a svetla :)! Aby si sa zase cítila sebou!
Ahoj,Kristy to som ja, Paulína Žumárová
OdpovedaťOdstrániťSom,tvoj veľký fanúšik. Som šťastná že sa poznáme♥. Vždy, rada čítam tvoje príspevky vždy ma hladia♥ urobia mi radosť. Sú plné lásky a takého premýšľania samých nad sebou. Tie, zlé veci nás posúvajú a dá sa z nich poučiť. Nie,je vždy slnko,ale optimizmus je dobrý na to že človek si uvedomí že koľko krásnych vecí máme v živote, za ktoré môžme byť vďačný. Ja, som spokojná,momentálne mám celkom dobré obdobie. Mávala som aj také kde chuť do Života moc nebola, ale pomocou mojej rodiny som to zvládla.♥ Sme, krásna krajina. Ďakujem Ti za tento článok :-)
Ahoj Paulínka. Ďakujem ti za tvoje milé a láskavé slová, ktorými sa mi vždy prihováraš a som veľmi rada, že sa ti tu na blogu páči. Dúfam, že príspevky ti prinesú radosť, či nové myšlienky aj naďalej, a že ťa najmä tvoj optimizmus už viac neopustí. Je dôležité mať okolo seba dobrých ľudí a tvoja rodina je toho určite dôkazom. Ešte raz ti ďakujem a prajem krásny večer ♥♥!
Odstrániť