Dni ako na hojdačke

Dni ako na hojdačke. 
Presne takými teraz sú. Noci a rána sa striedajú v nekonečnom kolobehu a ja si nestíham všímať, kedy sa týždeň začína a kedy zase končí. Som šťastná?

Áno aj nie. Ibaže nestíham sledovať ako rýchlo sa menia tieto dva pocity, pretože často mi už splývajú do jedného, čo nazývam “týmto obdobím.” Zažila každá generácia nejakú veľkú udalosť? Pretože, aj keď naša mladosť nie je poznačená vojnou, žijeme v čase pandémie, čo zmenilo životy mnohých z nás. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že nebudem chodiť do školy, zažijem zákaz vychádzania a po vonku budem nosiť rúško… asi by som si myslela, že sa zbláznil. No stalo sa. A je to čoraz ťažšie.

Často sa na seba hnevám, pretože dokázať tráviť čas doma so svojou rodinou a môcť žiť pokojnejšie, nie je až také ťažké všakže? Ibaže zisťujem, že je. Toto obdobie veľmi vplýva na psychiku, čo vidím v mojom okolí a najmä to vnímam na sebe… Začínam sa strácať a utápať, pretože svet je odrazu akoby bez východiska a bez žiadneho cieľu. A možno nie svet, no môj život sa tak marí. Môžem chodiť do práce, za čo som vďačná, a môžem z nej chodiť domov. Dni sa obmedzili na tieto dve možnosti a ja sa cítim uväznená na jednom mieste. Nikam nenapredujem, k ničomu nespejem, nič už nie je zahalené v radosti ako to zvyklo bývať. Chýba mi smiech, nádej, tešenie sa z maličkostí, pretože aktuálne žijem len pre dobrodružstvá a veľké okamihy, ktoré viac menej nie sú možné a čím si ničím svoju dušu. 

Zvykla som sa tešiť zo skorých rán. Z horúcej rannej kávy. Z čerstvého vzduchu a kvietkov na okne. Teraz cítim len únavu a dusivý pocit z uväznenia vo vlastnej hlave. Stále sú tu radosti, ktoré ma vedia držať nad vodou, pretože objatia nie sú samozrejmosťou, ani zobúdzanie sa pri niekom koho ľúbite. Avšak stále mi niečo chýba… A ja to niečo stále neviem nájsť. Hádam pokoj je tá kľúčová vec, ktorú neviem vniesť do svojho bytia. 

A hnevám sa na seba, veru hnevám… Boli tu časy, kedy všetky obchody boli pozatvárané, kedy nebola práca, ani možnosť pohybu a stretávania ako teraz a predsa som bola šťasntá. Prvý a najmä tvrdý lockdown bol mojim šťastným obdobím, pretože ma naučil žiť. Uvedomila som si ako už fungovať nechcem a miesto nariekania som trávila dni hľadaním slnka, ležaním v tráve a dobrodružstvom, ktoré sa skladalo z najjednoduchších vecí. Ráno som si balila deku do batoha spolu s knihou a už poobede som si na lúke listovala v stránkach a chrúmala jablko zabalené na desiatu. Prechádzala som sa lesmi a sušila si kvety natrhané na potulkách. Domov som chodila s červenými lícami, hladná a šťastná ako dieťa. A v kútiku duše som si želala aby ten normálny život viac neprišiel, pretože to ako som žila mi prišlo konečne prirodzené a normálne. Našla som sa. Poučila som sa… a verila som, že si svoje sny a radosti ponesiem zo sebou, no nestalo sa. 

Teraz som ako vtáčik v klietke, čo plače za oblohou, no už ani nevie ako lietať. Veľmi mi chýba život. Veľmi mi chýba tá radosť, ktorú som si vedela tvoriť sama so sebou a pokoj s ktorým som sledovala všetko krásne, čo svet núka aj naďalej…

Ako toto obdobie prežívate vy? Cítite sa živí alebo dni strácajú význam? 

Cítim sa nevďačne, pretože mám všetko. Moji blízki sú zdraví. Mám lásku a oporu. Ale kiežby mám aj seba… Potrebujem zo seba vyhnať tú nekonečnú únavu s ktorou sa budím aj zaspávam. Chvíľami už nedokážem čítať knižky, sledovať filmy, nedokážem chodiť len do práce a z práce a niekedy už vlastne, ani nedokážem hovoriť. Chcem len ujsť. Nadýchnuť sa. Opäť sa cítiť nažive. A viem, že tento pocit nenadobudnem zázrakom, či na inom mieste. Túto potrebu a voľnosť môžem poskynúť sebe len ja. A tak dúfam, že opäť príde do mojich dní viac vďačnosti a viac radosti, ktorá sa ukrýva v úsmevoch a v ľúbení všetkého...