Ahojte moji milí čitatelia!
Neplánovala som písať tento článok a nemala som v úmysle povedať, ako sa v poslednom čase skutočne cítim, no v dnešné nové ráno, ako si tak sedím, premýšľam a počúvam jesennú hudbu sa moje prsty akosi samé rozhodli otvoriť blogger a začať písať.
Nič konkrétne. Len písať. Pocity. Myšlienky.
A také veci...
Popravde v článkoch som nikdy nebola dobrá a myslím, že sa to veľmi nezmenilo dodnes. Je pre mňa ťažké pospájať svoje myšlienky do slov, ktoré si vzápätí prečítate vy... Je celkovo ťažké povedať svoje myšlienky nahlas. Slová v mysli sú krechké, osobné, no keď sa dostanú na povrch vedia vyvolať búrku. Myslím, že raz som čítala, že slová sú tou najväčšou zbraňou ľudí. Alebo niečo v takom zmysle a je to pravda. Jedno slovo vás dokáže urobiť šťastným alebo vás prinúti plakať. Slová majú moc.
Možno však záleží aj na konkrétnych ľuďoch, ktorí slová vyslovia...
V poslednom čase sa cítim stratene. V niektorých momentoch hľadám samú seba. Skúšam nové veci a zároveň sa snažím nájsť všetko, čo ma robilo šťastnou dodnes. Snažím sa spomenúť na všetky veci, ktoré som kedy milovala. Cítim sa akoby som stála na križovatke alebo sa rozhodovala nad niečim dôležitým. Nemám smer, ktorým by som sa mohla vydať. Nemám stereotyp, ktorý by som chcela prežívať. Stojím na mieste, všetky udalosti okolo mňa prehrmeli a ja zrazu neviem čo s tým. Som strašne zmätená z ľudí, z tohto sveta a najmä sama zo seba.
Som zmätená vo svojom osobnom živote, no odráža sa mi to aj v mojej blogovej činnosti. A vlastne aj v čítaní ako takom.
A práve o tom chcem písať práve teraz.
Blogujem už dlhé štyri roky. Znie to smiešne, pretože štyri roky sú v podstate iba smietka počas celého života, no i tak keď si predstavím celý ten čas a všetky moje začiatky, tak mi to príde ako doba na ktorú môžem byť hrdá. Úprimne nečakala som, že mi to vydrží tak dlho, aj keď pravdou je, že som nečakala ani len to, že niekedy začnem...
Nikdy som sa neobzerala okolo. Tešila som sa z prítomných momentov. Tešila som sa z ponúk od vydavateľstiev a autorov. Hromadila som knihy, obklopovala som sa nimi. Čítala som celé dni. Mala som svoj stereotyp, ktorý spočíval v tom, že som prečítala knihu, zapísala si ju a potom som automaticky písala recenziu. A bola som šťastná. Vážne som bola...
Ale viete čo? Mám pocit, že toto všetko ma oberá o radosť z čítania.
V poslednom čase ma blogovanie oveľa viac stresuje, než robí šťastnou. Už to nie je ako kedysi, keď som sa s vami delila o pocity a články som písala s chuťou. Teraz skôr riešim termíny, čítam pretože musím a predovšetkým neustále nestíham. Milujem svoje spolupráce. Nechcem aby to teraz znelo tak, že blogujem iba pre ne, no za ten čas ich už nevnímam iba takým tým bežným neosobným spôsobom, no spoznala som v nich skvelých ľudí, ktorí sú už svojim spôsobom dlhou súčasťou môjho života. Každú spolupráca si veľmi vážim, no v poslednom čase mám chuť zakričať dosť. Viem, že si za to môžem sama a asi logicky si poviete, že to je môj problém, keď si naberiem kníh viac než vládzem, no je to komplikované. Je to dlhý proces, kým som sa dostala do tohto stavu...
Kníh si už ani neberiem tak veľa, ako predtým. Uvedomujem si, že to nemôžem preháňať, no okolo tohto všetkého je toho viac...
Mrzí ma, že nemôžem čítať, čo chcem. Niekedy by som sa rada iba jednoducho zadívala na svoju knižnicu, vytiahla si knižku a strávila pri nej popoludnie.
Možno by som rada naletela do kníhkupectva, kúpila si knižku, ktorá by mi padla do oka a strávila pri nej zvyšok dňa.
Rada by som čítala dookola Harryho Pottera, či iné obľúbené príbehy.
Chcela by som zažiť pocit, že keď mi napadne nejaká knižka a dostanem na ňu chuť, môžem po nej siahnuť a hodiť všetko za hlavu.
Pravdou je, že nemôžem.
Keď som bola mladšia, čítanie bolo mojou najobľúbenejšou aktivitou na celom šírom svete. Viem si vybaviť pocity, ktoré som prežívala. To zvláštne, magické nadšenie pre objavovanie nových, nepoznaných svetov. Každá knižka mi otvárala brány do nových svetov a dávala mi možnosť prežiť niečo nové.
Myslím, že momentálne sú pre mňa všetky brány zatvorené.
Chýba mi to nadšenie, ktoré som vždy cítila. Chýba mi nejaký zmysel...
Je ťažké to pochopiť a popravde vám vôbec neviem popísať, ako sa cítim. Čítam si článok, ktorý vám plánujem "ponúknuť" a všetko mi príde hlúpe a hysterické. "Prečo neukončí spolupráce, keď sa jej nepáči? Prečo neskončí s blogom? Čo tak pauza?"... Logika tu asi nepomôže.
Nechcem skončiť s blogom, pretože nech teraz cítim čokoľvek, zažila som oveľa viac šťastných chvíľ, než tých zlých odkedy píšem... Taktiež nechcem ukončiť spolupráce, pretože verím, že si musím nájsť iba nejaký nový spôsob fungovania. Bolelo by ma zahodiť všetky možnosti a veci, ktoré mám rada. Pauza by sa mi zrejme naozaj zišla, no viem, že v mojom prípade by mi skôr uškodila.
Neviem, čo chcem docieliť tým, že vám o tomto všetkom píšem a neviem, ako chcem pokračovať, no viem, že chcem späť svoju lásku ku knihám. Chcem trochu zastať a mať šancu otočiť sa za príbehmi, ktoré som prečítala.
Príde mi nesprávne, keď som dovolila to, aby vec, ktorá ma má robiť šťastnou a ktorú som vždy nadovšetko milovala, ma začala stresovať a urobila som si z nej povinnosť.
Čítanie sa pre mňa nikdy nemalo stať povinnosťou, písanie to isté.
Verím však, že toto všetko nejak prehrmí. Potrebujem zmenu, to je jasné... A ja skrátka verím, že keď dokážem zmeniť všetko, čo mi prekáža. Keď sa na chvíľu zastavím, tak opäť pocítim šťastie, ktoré potrebujem.
Mrzí ma, že vás zaťažujem s nezmyselnými myšlienkami a v podstate som vám týmto nič nedala, no snáď ma niekde v kútiku duše chápete a držíte palce.
Ďakujem vám za všetko a ďakujem, ak ste článok prečítali až do konca.
Majte sa krásne!
