Veľké zmeny v živote, strach, pochybnosti, radosť a odchod | Workaway

Uff, kde začať?

Zmeny v mojom živote sa dejú rýchlejšie, než by som čakala. Ale čoraz viac mi v hlave rezonuje veta, ktorú som si veľmi dávno prečítala, "keď si niečo praješ, celý vesmír sa spojí, aby ti to mohol uskutočniť."

Starý dobrý Paulo Coelho vedel o čom hovorí. Akonáhle sa raz rozhodnete a začnete svoj život smerovať tam, kam by ste chceli, bez ohľadu na financie, praktické stránky, či pochybnosti, všetko sa začne diať vo váš prospech. Keď zahodíte strach, zapriete sa a odovzdáte sa osudu. Život vám podsunie pomoc, vďaka ktorej to dokážete zrealizovať a uskutočniť.

To však neznamená, že sa nebojím vôbec.

Strach, pochybnosti, triaška a motýliky v žalúdku. To sú pocity s ktorými sa zobúdzam a zaspávam posledných pár dní.

Len pred piatimi dňami som vám písala o tom, ako som si ujasnila svoje želania a myšlienky v hlave. Dnes vám napíšem o tom, ako sa sny stávajú skutočnými.

Čím to však je, že akonáhle si plníme sny dostaneme taký veľký strach, až pochybujeme o tom, či si to naozaj želáme? Toľko som dúfala, bojovala, pracovala a snívala o tom, že jedného dňa sa budem môcť vydať na svoju veľkú cestu, až teraz neveriacky sedím a pýtam sa seba samej, ako som mohla urobiť také bláznivé rozhodnutie?

Dala som výpoveď v práci

S Paťom sme si povedali, že nejdeme chodiť okolo horúcej kaše. Chceme odísť? Chceme do toho skočiť a prestať len prežívať? Fajn, tak poďme na to. Pred tromi dňami som som dala výpoveď a ujasnila si sama so sebou, že nikdy nebude ten správny čas, ani dostatok peňazí na to, aby som mala pocit, že som pripravená ísť. A tak ideme so všetkým, čo máme aj nemáme, veriac že všetko je tak, ako má byť. Tomu úprimne verím, pretože aj táto práca je niečo, čo ma skrátka postretnúť malo. Narazila som v nej na tých najláskavejších a najstarostlivejších ľudí pod slnkom. Náš šéf mi je skôr ako ďalší rodič, ktorý na mňa dáva pozor. Keď som mu oznámila, že sa chystám s Paťom cestovať, tak sa veľmi radoval a dodal mi odvahu ísť si za svojimi snami. Bála som sa, že to bude problém alebo sa na mňa nahnevá, ale tento skvelý človek mi napokon ešte aj pomohol.

Celý svoj život som si lámala hlavu nad tým ako je možné cestovať a zároveň nadobudnúť peniaze, ktoré sú predsa len potrebné na náklady ciest. To sa však odrazu vyriešilo samé. Vraj akonáhle sa vrátim na návštevu domov, vždy sa môžem ozvať, odpracovať si v práci pár hodín a zarobiť si na ďalšie dobrodružstvá. Je to len sen alebo skutočnosť? 

Vybavujem si pas a vzdávame sa bývania

Už len pri tom nadpise mám zimomriavky. Až teraz, keď máme odísť si uvedomujem, čo všetko sme za tak krátky čas zvládli a nadobudli. Bývanie, práca, zázemie... Všetko sme si vybudovali doslova z ničoho a zvládali sme to skvele. Máme 21 rokov a dokázali sme sa o seba postarať a zvládnuť všetko, čo nás postretlo. Nuž a odrazu zisťujem koľko vecí mi bude chýbať! Čo všetko tu zanecháme... Naše bývanie bolo tiež raz našim snom a zrazu ho opúšťame. Naše drevené parkety, matrac na zemi a vlastne každú jednu maličkosť. Ale verím, že vždy keď niečo zanecháme, je to len preto že príde niečo lepšie.

Zmieriť sa však s tým, že svoju rodinu pár mesiacov neuvidím odrazu veľmi bolí. A tak sa len striedavo teším, chvejem šťastím a bojujem s panikou, ktorá ma chytá. Pretože už o mesiac odchádzame!

Čo je to Workaway?

Workaway je internetová stránka, ktorá vám poskytuje možnosť dobrovoľníctva po celom svete. Môžete si tam vybrať kontinent, krajinu, mesto alebo aj spôsob akým chcete vypomáhať, ako napríklad: pomoc v domácnosti, opatrovanie detí, starostlivosť o zvieratá, život na farme alebo pomoc pri organickom pestovaní, či udržateľnom spôsobe života. Je to spôsob s ktorým môžete cestovať a spoznávať svet, či rôzne kultúry takmer zadarmo, pretože jediný náklad, ktorý vás čaká je cesta. Zvyšok vášho pobytu vám hradia hostitelia. Poskytujú vám ubytovanie, stravu a na oplátku im vy pomáhate so spomínanými prácami. Pracujete maximálne 5 hodín 5 dní v týždni a zvyšok času máte voľný na objavovanie miest a užívanie si voľnočasových aktivít. Možností je tam hádam aj nekonečno a vyberať si máte z čoho.

Túto stránku som už veľmi dlho sledovala s nádejou, no až posledné dva dni som po prvýkrát cielene vyhľadávala miesta kam by sme mohli ísť a písala hostiteľom. Vždy mi to bolo veľmi sympatické, pretože do danej krajiny nejdete ako turista, ale stanete sa členom niečej rodiny, ktorá vám posktyne obrovský kultúrny zážitok. 

Kam napokon ideme a kedy?

Nádych, výdych...

Len dnes som napísala jednu konkrétnu žiadosť.

A dnes som aj dostala odpoveď.

Túžili sme ísť do Škótska, Anglicka, Írska alebo iných severských krajín...

A už viem kde pôjdeme. Viem aj kedy. A stále tomu nemôžem uveriť...

North Wales

V polovici septembra alebo začiatkom októbra vycestujeme do prekrásnej časti Anglicka - North Wales! Staneme sa súčasťou rodiny, ktorú tvoria dvaja manželia, ich 4-ročná dcérka a zatiaľ nenarodené bábätko. Je to rodina, ktorá žije 5 minút od pláže, v blízkosti lesov, prírody a malých idylických dediniek. Pomoc v ich domácnosti spočíva v starostlivosti o psíkov a mačky, ktoré zachraňujú. Našou úlohou bude stráviť dni venčením psíkov po pobreží a okolí. Upratovaní, kŕmení a mojkaním sa. Občas budeme musieť tráviť čas hraním sa s ich dcérkou alebo varením večere. Zvyšok času sa budeme len potulovať po prekrásnych útesoch a plážach, ktoré sú absolútne na dosah ruky, nakoľko ešte aj z izby budeme mať výhľad na more.

Znie to až bláznivo však? Sama nemôžem uveriť do čoho sme sa pustili a že už o naozaj krátky čas nebudem sedieť na svojom zelenom gaučíku, ale niekde na Waleskom pobreží s 8 psíkmi. Je to tak krásne, bláznivé a dokonalé, až to nedokážem spracovať. Bude mi chýbať rodina, to bezpečie, ktoré tu mám, ale zároveň cítim ako sa deje to, po čom som celý svoj život túžila. A budem tam s Paťom! Nie je to sen, keď si predstavím ako sa prechádzame popri mori a konečne nachádzame pokoj, po ktorom sme tak túžili? Je to zvláštne, ale stále verím, že svet je možné zmeniť k lepšiemu. Že každý z nás tu má naplniť svoje posolstvo a význam, pre ktorý je nažive. Cítim, že moje miesto je vo svete. Že ho mám objaviť, preskúmať, nazrieť do ľudí a cítiť sa živá. A najmä písať... absolútne o všetkom. Myslím, že práve tým dokážem zmeniť svet ja. Je to odvážne? Nepochybne. Ale ten svet meníme spolu ♥. Prosím vás držte mi palce. Myslite na nás. A ďakujem vám, že s nami prežívate našu púť!

Najväčším problémom človeka je spoločnosť

Vždy som leto považovala za obdobie slobody, bosých nôh, lúčnych kvetov a dlhých večerov. Každý rok ma čoraz menej bavilo vyhľadávať spoločnosť ľudí, ale čoraz radšej som sa strácala v lesoch, horách a na lúkach, kde som si so západom slnka odnášala aj kytičku kvietkov, či dobrý pocit na duši. Vždy som mávala rada ten pocit rozpálených líc, ktoré nemali nič spoločné s teplom, ale práve so šťastím, ktoré bolo priam detskou radosťou - tešením sa zo vzduchu a behu a smiechu. Letá bývali aj obdobým kníh a celonočných strácaniach sa v príbehoch. Jednoznačne k tomuto obdobiu patrili aj spontánne nápady a večerné potulky, či dobrodružstvá za východmi slnka. Prečo však hovorím v minulom čase?

Pretože, aj keď je život krásny, v mnohých ohľadoch som v poslednom čase nemala čas sa ani len obzrieť za tým, čo sa mi v ňom odohráva. Veľa som pracovala. Veľa som sa trápila starosťami, bežnosťami a tak nejak som sa zaplietla v dospeláckom svete, ktorý mi vonia stále menej a menej. Zmeny vo mne prichádzali pomaly a celkom nečakane. Ani som nepostrehla, kedy sa vo mne začali vytrácať sny, tvrdohlavosť a ohnivosť, na ktorú som bola pyšná. Nevšimla som si, kedy to všetko vystriedala únava, stres, pocity obáv a úzkosť.

Poviem vám však, že pri fungovaní a životnom štýle, akým som prežila posledné mesiace sa ani nečudujem, že som tento svoj úpadok nepostrehla a nestihla mu zabrániť. Deň ma 24 hodín. Poďme spolu počítať... 15 hodín som zvykla tráviť v práci. 5 až 6 hodín sa mi podarilo venovať spánku a keďže sa deň nedá predĺžiť, koľko času mi zostalo na samú seba a na život? Zhruba 3 hodiny. 

Zrejme je prirodzené, že som začala duševne chátrať a prestávala som byť sama sebou, pretože namiesto snov a plánov som celé dni bojovala len s tým, že musím vstať z postele. Že ešte musím zvládnuť jeden deň, ďalší deň, že cez voľno sa nedokážem hýbať... Ale najviac ma trápilo ako som trpela duševne. Vždy som bola veľký rojko a optimista plný ideálov, ibaže posledné mesiace vo mne vymazali akúkoľvek chuť na existenciu, či na vykonávanie činností, ktoré ma zvykli robiť najšťastnejšou. Niektoré chvíle boli náročné a aj keď som ich zvládla a vedela som, že ich dokážem prežiť - neustále som musela premýšľať len nad jednou jedinkou myšlienkou.

Toto je ten skutočný život?

Chápala som, že pár mesiacov to vydržím a zvládnem to, ale neporozumela som tomu, že niektorí ľudia tak prežívajú celé svoje životy. Každý jeden deň a každý jeden týždeň. Život v ktorom partnera stretávate ráno pred odchodom do práce a večer, keď sa vrátite. Kedy zúfalo túžite vystúpiť z tohto kolotoču, no potom si uvedomíte, že je to vaša realita. Kde sa však stala chyba, že sme prijali tú predstavu o tom, že takto je to správne? Pretože rodina vám povie, že s partnerom si aspoň budete vzácnejší. Že život je ťažký. Ale nie je tak trošku na nás to, akým živom naozaj je?

Stále hovorím v minulom čase, ako napríklad, "veľa som pracovala, bola som unavená..." Malo to totižto výsledok, ktorý ma zrejme až tak veľmi ani neprekvapil. Moje zdravie to vzdalo a telo mi rezignovalo. Bola som zdrtená, mala som v sebe ešte viac strachu a pomedzi obavy o svoje zdravie som sa ešte bála o svoju prácu. Môj uhol pohľadu sa však počas voľného času a chvíľ, ktoré som mohla konečne stráviť myšlienkami a pokojom, dali novú perspektívu. 

Žijem život, ktorý ma nenapĺňa. Neustále sa sťažujem a tvrdím, že iba prežívam. Nie som spokojná. Aktuálne som nebola, ani zdravá. A napriek tomu som sa bála, že prídem o prácu... Ale prečo sa bojím, keď je to vec, ktorá ma nerobí šťastnou?

Teraz možno nastáva logické zmýšľanie, "pretože potrebuješ peniaze, nájom sa sám nezaplatí a každý musí pracovať." Nuž ja viem iba o tom, že každý musí zomrieť a tak ako som odjakživa verila, mnohí umierame už počas života a to je najtragickejšia smrť.

A tak prichádza čas veľkých zmien a hlbokého nachádzania seba samej. Nie je to o lenivosti. Netýka sa to ani neschopnosti. Každý z nás dokáže žiť život v systéme, v spoločnosti... Ale každý z nás si môže vybrať smer akým chce svoj život viesť. A ja som si už veľmi dávno vybrala svoju cestu. Vy o nej viete. Veľa ste o nej čítali. Neraz som vám o nej písala... O cestách, ktoré plánujem. O miestach o ktorých snívam. O slobode, ktorú milujem. Rozhodla som sa, že nikto iný môj život nezmení, len ja. A že ak ho nezmením teraz, tak nikdy.

Pochopila som, že aj keď môže byť žitie v rutine príšerné, človek si na to zvykne. Prijme to. Vezme si to za svoje a prispôsobí sa. Je to totižto bezpečné a známe.

Aj keď ma desí každé ráno prebúdzať sa a bojovať s pocitom, že robím čo nechcem, v poslednom čase ma desilo väčšmi to ukončiť a robiť, čo chcem. Je to zvyk. Je to komfortná zóna. Cítila som sa ako zbabelec a najmä som vedela, že ma niečo prudko zlomilo. V mojej povahe nebol priestor na strach. Nikdy som sa nebála svojich snov... A vlastne v tom ani nemienim pokračovať. 

Možno to znie tak, že mám zlú prácu. Neverili by ste, ale tak to vôbec nie je! Popravde je skvelá a dokonca ma baví a mám ju rada. Neraz som sa zamýšľala nad tým, či sa naozaj nedokážem prispôsobiť a zmieriť sa so životom tak ako každý. No pre mňa to nie je život. A tým pádom poznáte moju odpoveď. Nie...

Problémom človeka je však systém a spoločnosť. V tom ja nedokážem žiť a nedokážem sa prispôsobiť. A tak, aj keď sa zo mňa stával ustráchaný človiečik, ktorý mi nebol ničím podobný, našla som v sebe znova tú silu a vieru v svoje sny. Najbližšie obdobie nebude jednoduché, ale bude nádherné. A keď vám poviem o tom, čo príde, verím že objavím ďalších dobrodruhov, ktorí pochopia prečo je pre niektoré duše, tak podstatné odísť. Prečo niektoré osoby tak krvopotne potrebujú pochopiť život a nájsť jeho zmysel až na konci sveta. Túžim však spoznať nových ľudí a miesta, ktoré sa mi stanú domovom. Útočiskom. A túžim po slobode, v ktorej budem kráčať ruka v ruke s Patrikom, ktorý je rovnaký rojko a dobrodruh ako ja. Čoskoro sa pre nás začne naše možno najväčšie dobrodružstvo. Čoho sa však báť viac, ak nie pocitu, že ste ani nežili?

Ostrov bez pamäti | Všetko raz pominie

Originálny názov: The Memory Police

Autorka: Yoko Ogawa

Vydavateľstvo: Lindeni.sk

Rok vydania: 2021

Počet strán: 264

V tomto románe nepotrebujete poznať mená. Viete, že čítate o dievčati. Že do príbehu neodmysliteľne patrí aj Starec a R. A že jediný koho meno poznáte je psík, ktorý robí dievčaťu spoločnosť - Don. Samozrejme v príbehu sa stretnete aj s mnohými inými postavami, ale ani oni nemajú svoje jasné mená. Záleží však na tom? Akoby aj bezmennosť postáv dotvárala melancholickosť príbehu, ktorý je o strácaní spomienok a poznatkov. Ostrov bez pamäti je skutočne ostrovom, kde predmety miznú. Najprv sa to pre občanov začalo maličkosťami. Drobné straty, ako napríklad parfémy, cukríky, drahocenné kamene. Jedného rána sa občania zobudia a predmety sú odrazu preč. Nie fyzicky, ale v ich duši už pre ne nie je žiadny priestor. Už nedokážu pochopiť ich využitie, či význam a tak ich ničia, zbavujú sa ich, až zmiznú úplne. Nepamäjú si dôvody, prečo by im práve tie predmety mali v živote chýbať. Ibaže neskôr miznú vtáky. Miznú kvety a potraviny a rieka... A tak to pokračuje stále ďalej. Ibaže čo všetko môžu obyvatelia stratiť? Môže zmiznúť celý svet, či duša človeka?

A niektorí jedinci si pamätajú. Nezobudia sa ráno so stratou a bez spomienok. Stále vedia na čo sú predmety určené a poznajú ich využitie. Ostrov však riadi pamäťová polícia a tá dohliada na to, aby predmety zmizli úplne. Občania, ktorí pamäť nestrácajú sú odvedení na neznáme miesto a tak sa mnohí ukrývajú alebo sú na úteku. Prečo ich však polícia považuje za nebezpečných? A kto si tak veľmi želá vymazať zo sveta všetky možné spomienky?

Na tejto knižke je veľmi zaujímavá jej nejasnosť. Autorka čitateľovi nevysvetlí, ako tieto zmiznuzia začali, ani kto za tým celým stojí. My netušíme, ani len kto pamäťová polícia je a kto ich riadi. V podstate sa v príbehu stretnete s viac otázkami, než odpoveďami. To všetko však vo vás vzbudzuje zvedavosť a máte chuť čítať stále ďalej. Zaujíma vás kam to celé povedie. Túžite vedieť prečo si niektorí ľudia pamätajú a zároveň sa snažíte pochopiť ako môže niekto len tak zabudnúť... Vaša zvedavosť a udalosti v deji sa neustále stupňujú, až kým neprídete na samý záver.

A ten je žiaľ smutný. Možno by ste aj dokázali odhadnúť, kam to celé smeruje, ale vy to neviete. Nechcete to vedieť a mňa osobne veľmi bolelo čítať posledných pár strán. Dávalo to však význam. 

Hlavná hrdinka Dievča je spisovateľkou. V príbehu sú niektoré úseky tvorené jej poviedkami a príbehmi, ktoré momentálne tvorí. Možno vás to prekvapí rovnako ako mňa, ale tieto poviedky sa oplatí čítať pozorne. Spočiatku som si myslela, že sú len nejakou odbočkou, obzvláštnením... ale v skutočnosti veľmi úzko súvisia s dejom a dávajú väčší zmysel, ktorý pochopíte až neskôr. 

Stále si celkom neviem predstaviť takýto svet, kde každá bežná maličkosť stráca svoj význam. Trápilo ma čítať o tom ako Dievča písalo svoj román a bálo sa, že zmiznú slová. Že R, ktorý je takisto dôležitou postavou a ktorý Dievčaťu redigoval romány bol zároveň osobou, ktorá nedokázala zabudnúť a tak bol vo veľkom nebezpečí. Dievčaťu sa však stále snažil zachrániť dušu a vysvetliť jej prečo sú tie predmety podstatné. Prečo na nich záleží... Aké náročné však musí byť žiť vo svete, kde môžete ostať ako jediný s poznaním medzi ľuďmi bez duše?

Úprimne... som nadšená! Knižka ma zaujala a chcela som si ju prečítať, no nečakala som, že sa mi bude až tak veľmi páčiť. Autorka píše fantasticky a celý čas si dokázala udržať moju pozornosť. Príbeh sa číta ľahko a rýchlo, no zároveň ho niekedy musíte odložiť a spracovať, čo ste sa dozvedeli. Je to spôsobené aj tým, že namiesto odpovedí sa vo vás tvoria len nové a nové otázky. To môže byť frustrujúce, ale zároveň vás to bude fascinovať. To mi môžete veriť!

Ostrov bez pamäti vám úprimne odporúčam a budem sa tešiť, ak vás príbeh zaujal.

Vďaka Albatros Media som si mohla knižku prečítať skôr, za čo im veľmi pekne ďakujem.

Vy si môžete Ostrov predobjednať na tejto adrese. 

Do vašich knižníc dorazí 20.8. Máte sa na čo tešiť :)!

Moje hodnotenie:

Ľudstvo nie je možné predvídať | Alebo Nezabudnite na veľrybu

Originálny názov: Not Forgetting the Whale

Autor: John Ironmonger

Vydavateľstvo: Lindeni.sk

Rok vydania: 2021

Počet strán: 384

Keď nahého mladého muža vyplaví more na pláž pri mestečku St Piran v Cornwalle, rýchlo ho zachránia dedinčania. Od miestneho doktora na dôchodku a učiteľa, cez zberača odpadkov na pláži, majiteľa hostinca až po kňazovu ženu a románopisca, všetci prijmú túto stratenú dušu medzi seba. Dedinčania však nevedia, že Joe Haak ušiel zo City v Londýne v strachu pred celosvetovým kolapsom civilizácie, ktorý predpovedal jeho počítačový program Cassie. Je však koniec sveta naozaj blízko? Podarí sa Joeovi presvedčiť vidiečanov, aby sa uzavreli pred okolitým svetom ohrozeným epidémiou? A čo veľryba, ktorá sa vznáša v zátoke? Nezabudnite na veľrybu je intímny, vtipný a dojímavý príbeh človeka na jeho ceste nájsť si vo svete miesto, ktoré by mohol nazývať domov.

...

Je mi až zábavné, keď si spomeniem, že knihu som začala čítať bez toho aby som si vopred zistila o čom je. Vzala som ju do rúk a nadšená som sa ponorila do príbehu, ktorý najprv znel ako legenda. Ako príbeh prerozprávaný z generácie na generáciu, natoľko pamätný a dôležitý, až je podstatné naň nezabudnúť. Bolo to ako čítať rozprávku. Alebo rozličné spomienky... A pamätám si, že už od prvej chvíle sa mi to veľmi páčilo. Na niekoho by mohlo pôsobiť chaoticky, že dej spočiatku nemal ani len svojho ustáleného rozprávača a tak sme sa zoznámili hneď s niekoľkými postavami, ktoré mali svoju rôznu dôležitosť. Všetko však viedlo k jedinému... K dňu, ktorým sa v dedine St Piran všetko mení. K dňu, kedy more vyplaví Joe Haaka.

Knižka Nezabudnite na veľrybu sa mi opisuje ťažko. Zistila som, že je pre mňa veľmi náročné ohodnotiť ju alebo nejakým spôsobom zhrnúť, avšak môžem povedať, že sa skutočne jedná o veľmi zaujímavé dielo. Celý príbeh je pútavý a neobyčajný. No nám čitateľom môže byť až desivo blízky, nakoľko sa udalosti v deji týkajú svetovej pandémie. Autor však zároveň sleduje oveľa hlbšie prvky a tým je naše správanie v ohrození a v nepoznanej situácii. Nás ako jedincov, nás ako spoločnosti. Autor skúma naše povahy a zisťuje, či je možné prekuknúť ľudstvo. Predpovedať jeho konanie. Alebo či sme nevyspitateľní, či sme sebeckí alebo v prípade núdze nápomocní. A výsledok zaskočí nielen nás čitateľov, ale aj hrdinov príbehu.

Mňa však chvíľami naozaj mrazilo z toho aká nenápadne-nápadná podobnosť sa v príbehu nachádzala s tým, čo za posledný rok prežívame my. Pandémia v tomto prípade bola nadnesená. Nebola takou, akou ju poznáme my, ale zároveň mala množstvo podobností. Pripomenulo mi to úplné začiatky, kedy sme si mysleli, že všetko sa u nás skončí za pár dní alebo za pár týždňov. Že to nezmení naše životy. 

A bolo zaujímavé sledovať ako hrdinovia zmýšľali rovnako. Akoby sa mohli narušiť ich malé bezvýznamné svety, ktorými si žijú celú svoju existenciu a žili si ich aj ich predkovia? Čo by mohlo narušiť pomalý život v St Pirane?

Kniha to však nie je ani zďaleka vážna. Naozaj je to humorná a láskavá knižka o hľadaní samého seba a rýchlosti, ktorou žijeme. Dedinka St Pirane je takmer koncom sveta. Akoby ani nepatrila na mapu a oproti veľkomesta z akého Joe ušiel je to niečo neopísateľne iné. Pokojné. A takýto pokoj je pre nás ľudí čoraz zriedkavejší. To sa týka aj blízkosti iných. A tak Joe spoznáva priateľstvá a vrúcnosť cudzincov. Hľadá sa, spomína, zastavuje sa a zisťuje kam naozaj patrí. Kladie si otázky o tom ako žil. A to je ďalšia veľmi významná a skvelá časť príbehu. 

My všetci sme Joe Haak. Buď ním sami sme alebo máme v okolí podobných Joeov. Osoby, ktoré žijú pre prácu. Osoby, ktoré nemajú čas. Osoby, ktoré snívali, ale na pleciach im leží ťarcha, ktorú nevládzu niesť. Osoby, ktoré v tichosti kričia a túžia po pokoji a pomalom bytí. Ktoré v sebe majú dobrodružstvá a odvahu. Každý z nás takého človeka pozná. Každý z nás takým človekom je.

A pri čítaní tejto knižky dostaneme nadstavené zrkadielko, ako aj spoločnosť v ktorej existujeme. Ja vám túto knihu úprimne odporúčam a verím, že mnohí z vás si ju zamilujú rovnako :)! Je iná, je svojská, no je krásna a je pravdivá.

Za knižku veľmi pekne ďakujem Albatrosmedia.sk

Pokiaľ aj vás príbeh zaujal, zakúpiť si ho môžete, napr. TU

Drobné skutky láskavosti | Človečina

Ahojte milí čitatelia!

Len nedávno sa mi v živote udial zážitok, ktorý ma aj inšpiroval k písaniu tohto článku. Neplánovala som to, spočiatku mi ani len nenapadlo, že by som vám o ňom niečo podrobnejšie písala, ale viete čo? Myslím si, že práve takáto milá spomienka môže slúžiť, aj ako veľmi pekný príklad. Veď sami uvidíte.

Zážitok sa týka mojej práce. Niektorí možno viete, iní naopak nie, no momentálne pracujem v jednej útulnej a skvelej kaviarni, kde sa denne stretávam s množstvom ľudí. Často narazím na svojich kamošov, inokedy spoznávam celkom nové spriaznené duše a občas mi len v spomienkach ostanú náhodní cudzinci. Tak je tomu aj teraz.

Bolo klasické pondelkové ráno. Človek neočakáva veľa príjemného, keďže ešte stále túži spať a ťažko sa mu prebúdza a behá po rajóne. Rozhovory s ľuďmi mi však vždy pomáhajú k lepšej nálade a koniec koncov... deň to robí lepší aj im. Takto som sa spoznala s jedným pánom, ktorý k nám v toto obyčajno-neobyčajné ráno dorazil. Zákazníkov si už zhruba poznám, ale tohto som u nás ešte nikdy nevidela. Kútikom oka som zahliadla, že pán vybral z tašky veľmi starú knižku a už v okamihu sa začítal do príbehu, ktorý mal pred sebou. Prišla som sa ho opýtať, čo mu ponúknem a tak sa začal náš rozhovor. Na stole mal papierik. Akýsi obal z niečoho a tak som mu ho chcela zahodiť, pretože som si myslela, že to tam ostalo po predošlých návštevníkoch. Pán sa zľakol a začal sa smiať, že to sú jeho záložky a aj si myslel, že mu to budem chcieť zahodiť. Ja som sa zasmiala tiež, pretože neraz si do kníh strkám, čo mi príde pod ruku, a tak sme si rýchlo s pánom sadli na jednu nôtu. Spozorovala som, že knižkou v jeho rukách je staré vydanie Tuláka po hviezdach od Jacka Londona. Opýtala som sa ako sa mu páči. Čoskoro sme prešli k témam obľúbených autorov, obľúbených filmov. Zistila som, že pán píše básne, žije na samote v lese a za mlada cestoval. 

Rozhovor ma doslova napĺňal a pána tiež, ako aj sám povedal, "až mám zimomriavky, že sa môžem s niekým porozprávať o umení. Viete v zahraničí je bežné, že sa vám v obchode niekto prihovorí a opýta sa vás ako sa máte, ale tu doma som sa s tým ešte nestretol." A tak sme sa porozprávali o ľuďoch a o slobode voľby. Že pre pána taká sloboda voľby predstavuje aj to, akú pani predavačku si vyberie v obchode. V prípade, že ani jedna z nich nevyzerá milo, tak si obchod nevyberie. Lebo predsa načo chodiť tam, kde sa necítite dobre? Tak jednoduché a tak málo praktizované. Pán mal veľmi rád knižky od Coelha, ale povedal mi že Alchymista a Čarodejnica z Portobella, ktoré som doteraz čítala nie sú jeho najlepšími. Rozhovoril sa o jeho obľúbených a o bláznovstve ľudí, pretože vraj sme všetci blázni. O tom napísal aj báseň.

Čoskoro pán odišiel. Opýtal sa ma kam sa oplatí zájsť, pretože tu bol len na výlete. Nebol miestny. Vybral sa do hôr, ktoré som mu odporúčila a porozpával mi aj o tom, ako skúmal Tribeč a prespával v lokalitách, kde sa mali odohrávať záhady. Pýtala som sa ho, či sa nebál, ale vraj, "hora ako hora." Chodí často do prírody a tak sa nebál, ani tu. Tam v lese kde býva sa vraj aj zlodeji boja chodiť. Rodina sa ho neraz pýtala, či nemá strach žiť tak sám, ale povedal mi, že v meste by sa bál viac. Že tam vám skôr niekto ublíži a samotu má radšej.

Bola som veľmi šťastná celým rozhovorom a aj keď pán odišiel, dobrý pocit mi ostal. To som však netušila, aké prekvapenie ma ešte čaká. Asi o polhodinku dorazil znovu a priniesol mi dve knižky od Coelha. Jeho obľúbené. Vraj mu len tak spontánne napadlo priniesť mi ich, aby som si ich mohla prečítať a tým mi vlastne spravil celý deň. Dospeli sme opätovne k rozhovoru o ľuďoch a obom nám nechýbal optimizmus. Ja vždy vidiaca dobro v ľuďoch, on veriaci na dobro vo svete. Zhodli sme sa však na tom, že ľudia nie sú zvyknutí robiť takého drobné láskavosti, ktorými spontánne potešia. Vraj je im to akési neprirodzené, sú z toho nesvoji... Jemu to len napadlo a tak ich kúpil. A tak mi aj urobil radosť a ja som mu vraj spravila radosť tým, že sme sa porozprávali. Bol to zaujímavý pán. Všetko si vychutnával. Od knižky, až po kávu. Od slov, až po jedlo. Akoby si vychutnával každú sekundu prítomného okamihu a mal určitý recept na život. Nejakú tajnú prísadu, ktorá je natoľko jednoduchá, až ju ja alebo vy nedokážeme nájsť. So slovami odchodu, "nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije!" my vlastne povedal všetko, čo som potrebovala počuť. "Nech sa vám dobre číta a nech sa vám dobre žije..." Čo viac treba? Pán povedal, že občas prestáva veriť na dobro v ľuďoch, ale potom stačí rozhovor, maličkosť a znovu verí. Dobro naozaj existuje. Stále v ľuďoch je. A možno sa mýlim, ale dokáže byť tento článok receptom na človečinu? Na inšpiráciu k rovnakej túžbe byť láskavý a spontánny a priateľsky a otvorený? Pretože pred životom sa nemožno zavrieť. Ani pred ľuďmi to nejde. Ale zmeniť svet svojou trošku sa dá vždy. A vždy niekomu môžete urobiť deň krajším... a tým vlastne aj sami sebe.

Stretli ste aj vy niekedy cudzinca, ktorý vám spríjemnil deň alebo na ktorého nikdy nezabudnete? Alebo ste takto niekomu zmenili svet vy sami? Určite mi o tom porozprávajte dolu v komentároch :)!

Zaujímavé miesta v Bratislave | Alebo naše nové objavy

Pre mnohých Bratislava nie je obľúbeným miestom kam ísť, ale popravde ja sa vždy teším na každú jednu návštevu. Práve tu býva môj ocino, ktorého sme boli konečne po veľmi dlhom čase navštíviť aj spolu s Paťom. Zvláštne sa mi to priznáva, ale chýbalo mi to tam. Náš výlet bol krátky, ale niektoré miesta ma očarili nanovo alebo sme spoznali množstvo nových a krásnych, o ktorých by som vám rada porozprávala. 

Výlet sa začal v sobotu a už od začiatku to bolo také malé veľké tour po meste. Paťo v Bratislave viac menej nikdy poriadne nebol a nevidel ju zblízka a tak sme mu s ocinom ukazovali všetky naše obľúbené miesta a dúfali sme, že sa mu budú páčiť. Napokon som ani nečakala, že bude až taký nadšený a všetko vyjde lepšie, než by som si dokázala predstaviť.

1. Brixton House

je aspoň pre mňa novo objavená kaviareň, ktorá sa nachádza na Františkánskom námestí v historickej časti mesta. Je to také urban, uvoľnené miesto kde si prídu na svoje hipstery a vlastne asi aj všetci umelecky založení mladí ľudia. Interér je skutočne nádherný a celý čas som mala chuť iba obdivovať každý jeden detail. Najlepšie na tom je, že sa môžete v priestore cítiť ako vo vlastnej obývačke a tak sa veľmi ľahko uvoľníte, užijete si kávu a k tomu čas s priateľmi. Toto miesto asi nesadne každému hneď z niekoľkých dôvodov. Po 1) Brixton, ako aj Urban House majú veľmi kyslú kávu a videla som, že ocino s Paťom s tým poriadne bojujú. Nie je to chuťovka pre každého, ale aspoň mne osobne kyslé kávy vždy chutili. Po 2) celé to zaváňa hipsterstvom, takže si viem predstaviť, že pre niekoho to bude odstrašujúci príklad novodobých podnikov.

Napriek tomu, že ja som z našej skupinky bola najspokojnejšia, toto miesto by som vám v pohode odporúčila. Obsluha nebola úplne spriaznenými dušami, ale ja som ten typ optimistu, ktorý si to nevšíma a tak som sa len potešila nádhernému priestoru a ešte lepšej filtrovanej káve. Aj keď som bola spočiatku smutná, že počas tejto návštevy sa nedočkám návštevy Urban House (momentálne zatvorený), Brixton je absolútne adekvátna náhrada.

2. Umelka

Toto bola jedna z prvých zástavok, kam sme sa rozhodli ísť. Umelka je reštaurácia s rozkošnou terasou a so super street foodom. Raz som tu už dávnejšie bola a ich ponuka bola kúsok širšia, no aktuálne v lete mali trošku zúžené menu. To však nebol žiadny problém nakoľko si tam medzi burgermi nájdete aj vegetariánsku možnosť a jeho chuťou nebudete sklamaní. Pre mňa bola ešte aj super zážitkom obsluha, ktorá bola milá a hlavne s úsmevom. Nakoľko ja sama pracujem v kaviarni, tak si toto niekedy veľmi všímam a chápem ako vie premeniť zážitok, hoc aj v dobrom podniku nemilá obsluha na nepríjemnú skúsenosť. Tu mi to naopak zlepšilo celý deň a van, ktorý vidíte na fotke? Dokonalosť!

3. Stará tržnica

Toto miesto je veľmi známym pojmom v Bratislave, no popravde sa mi tam nikdy nepodarilo ísť. Až doteraz. Dokonca sme to neplánovane stihli ešte aj v sobotu, čo znamená jediné... trhy! A tie boli naozaj skvelé. Vo vnútri narazíte na obchody s pečivom, kávou, kvietkami a úplne najlepšie je, že na hornom poschodí sú stánky len a len s knihami, umením a platňami. Vonku je zase street food, dobrá káva a ešte lepšia atmosféra. Veľmi sme si to užili, keďže prehrabávanie sa v starých knižkach je asi najlepšou terapiou a balzámom na dušu a extrémne sa mi páčilo, že vo vnútri hrala dokonca pani na klavíri, čo bolo krásne. Tržnica je úplne úžasným miestom kde sa stretnúť s kamošmi alebo zajsť s rodinou. Ak ste trhy doteraz nestihli, tak ako aj ja, určite vám to odporúčam napraviť.

4. Irish Pub

S Paťom sme si večer urobili chvíľku aj pre seba a vydali sa do mesta sami. Všetko tam práve vtedy ožívalo, ulice sa zapĺňali, pouliční muzikanti vyhrávali a tak sme sa vydali rovno do všetkého ruchu a prekvapení, čo nás čakali. Ako sme sa unášali davom, tak sme objavili zrejme to najlepšie miesto aké sme mohli. Paradoxne odtiaľto nemám žiadne fotky, ktoré by som vám sem mohla pripojiť, ale keď pôjdete okolo, tak verte mi... neprehliadnete to. Irish Pub je ako vystrihnutý z Peaky Blinders alebo priamo z Írska. Aspoň na chvíľu budete mať pocit, že ste sa teleportovali do nejakej krčmičky v Dubline a okamžite vás pohltí atmosféra celého podniku. Paťo bol nadšený. Ja som bola nadšená z toho aký je nadšený a koniec koncov všetko tam bolo výborné. Je to drahší podnik, ale výber whisky vás nesklame a to sa nedá povedať ani o lokalite, keďťe bar je v nádhernej starej uličke v centre mesta, ktorá patrí aj k najrušnejším.

... 

Takže čím by som to zhrnula? Pre niektorých neobľúbená Bratislava. Za nás však mesto, ktoré dostáva palec hore. Bolo nádherné prechádzať sa všetkými uličkami, pod Michalskou bránou, vyjsť si na hrad, či v noci prechádzať popri Dunaji alebo len sedieť na staro-novom moste s výhľadom. Toto mesto má veľa tienistých stránok, ale je to aj naozaj cool miesto pre mladých. Miest kam môžete zájsť je nespočetne a s dobrou náladou nič nepokazíte :)! 

Dúfam, že ste si v tomto malom článočku našli aj vy to svoje a kľudne mi napíšte kam radi v Bratislave chodíte vy. Majte sa krásne!

A vy ste ešte stále nečítali Hanu?

Autorka: Alena Mornštajnová

Vydavateľstvo: AKTUELL

Rok vydania: 2020

Počet strán: 264

Hana od Aleny Mornštajnovej už ani zďaleka nie je novinkou. Pamätám si, že už krátko po jej vydaní sa spustila vlna chvály a nadšených ohlasov. A najmä si pamätám, že som si ju od prvej chvíle túžila prečítať.

Avšak trvalo mi pár rokov kým sa mi to podarilo. Málokedy v sebe mávam túto tvrdohlavosť, ale to ako každý o Hane hovoril a odporúčal mi ju ma napokon časom začalo odrádzať a prestala som o nej vôbec premýšľať. Napokon sa to však vo mne zlomilo, popravde ani sama neviem čím, skôr by som to pripísala náhode a tak sa ku mne kniha predsa len dostala. Verím, že aj medzi vami sú ešte stále takí, ktorí Hanu registrujú, ale sami ju nečítali. Vedia, že by raz chceli, no stále im do toho niečo príde... Táto recenzia je určená vám, pretože rozumiem vám. Tiež som to tak mala. A dúfam, že vás trošku presvedčím o tom, prečo sa oplatí to posúriť a knihu si prečítať čo najskôr :).

Je zima roku 1954 a deväťročná Mira sa napriek zákazu rodičov vyberie k rieke voziť sa na ľadových kryhách. Spadne do vody, čím sa jej neposlušnosť prezradí, a je za to potrestaná tým, že na rodinnej oslave nedostane zákusok. Nevinná príhoda z detstva však pre Miru znamená zásadný životný zvrat. Nasleduje tragédia, ktorá ju na dlhé roky pripúta k mĺkvej a depresívnej tete Hane a odhalí pohnutú rodinnú históriu, čo popláva ďalej s prúdom jej života ako ľadová kryha.

Do Hany som sa začítala v jeden podvečer, kedy som ju trošku pochybovačne vzala do rúk. Chcela som si z nej prečítať len kúsok a popravde som od nej nemala žiadne očakávania, pretože tá vlna nadšenia ma už dávnejšie opustila. Vtedy som však netušila ako veľmi sa mýlim a aké opodstatnené všetky pozitívne ohlasy na ňu sú. Z pár riadkov sa stalo pár strán. A z pár strán sa stalo pár kapitol. Nakoniec som sa nedokázala venovať ničomu inému. Zabehla som si iba po jedlo, po deku, po šálku čaju a takáto zababušená som si čítala až do noci.

Príbeh ma okamžite strhol. Ako ste sa mohli v anotácii dočítať, celé sa to začína z pohľadu Miry, ktorá prežíva svoje detstvo a uvádza nás do svojej rodiny, bláznovstiev, priateľov a susedstiev. Jej detstvo je takmer beztarostné, no to sa po krátkej chvíli mení takmer v sekunde. Mira sa musí zmieriť so stratami, pocitmi a s veľmi novými skutočnosťami, s ktorými sa musí naučiť žiť. My postupne s ňou dospievame a sledujeme ako rastie, učí sa a spoznáva samotný život. Mirinej dejovej línii absolútne nič nechýba a už vtedy som sa od knihy nevedela odtrhnúť, no autorka si pre mňa pripravila prekvapenie. Dej sa neodohráva len z pohľadu Miry, ale napokon sa zameriava aj na celkom iné udalosti, ktoré patria minulosti.

A tam už pre mňa nebolo pomoci. Deku som okolo seba obkrútila ešte tesnejšie, uvarila som si ďalšiu šálku čaju a v čítaní som musela pokračovať, či už som ráno vstávala alebo nie. Z príbehu sa odrazu dozvedáme o tete Hane, ktorá vždy nebola tou tichou a depresívnou ženou, akou je v neskoršom čase vykreslená. Román je priam generačným a autorka dokonale opísala rodinnú históriu, ktorá vás bude zaujímať, ale najmä vás aj dojme. Mnohí zrejme viete prečo je Hana tak smutným dielom, ale tí ktorí netušíte... Skutočne sa nejedná o ľahkú tému. Aboslútne však stojí za vaše zlomené srdce a pocity, ktoré vo vás kniha dokáže vyvolať. 

A mňa úprimne mrzí, že som si ju takmer nikdy neprečítala. Že ma k nej priviedla náhoda. No zároveň mám radosť, pretože bola by obrovská škoda neprečítať si ju vôbec. Veľmi som sa začala tešiť aj na ďalšie autorkine knižky, nakoľko teraz už viem, že je naozaj talentovaná a že jej štýl písania mi sedí. Je až neuveriteľné akým nádherným, pútavým a poetickým štýlom dokáže vykresľovať osudy svojich postáv. Budem však veľmi rada, keď mi v komentári odporúčite, ktorou jej knižkou by som mala pokračovať ďalej.

Nuž a otázka na vás... čítali ste Hanu? Ak nie, tak to skúsite prehodnotiť? Budem sa veľmi tešiť, ak vás aj vďaka tejto recenzii kniha zaujala. 

Za knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Hanu alebo aj iné tituly si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie: