Čo Clara zanechala / Ellen M. Wisemanová | Keď slová nestačia...

Čo Clara zanechala

Autor: Ellen Marie Wisemanová
Originálny názov: What She Left Behind
Vydavateľstvo: Ikar
Rok vydania: 2016
Počet strán: 358

Sedemnásťročná Izzy Stonová žije v usporiadanej pestúnskej rodine. Pred desiatimi rokmi jej mama zastrelila svojho manžela, Izzinho otca, a odsúdili ju na doživotie . Izzy, zdrvená matkinou zjavnou stratou zdravého rozumu, ju odmieta navštíviť vo väzení. Náhradní rodičia pracujú v miestnom múzeu a Izzy zapoja do projektu katalogizácie predmetov objavených za múrmi chátrajúcej štátnej psychiatrickej liečebne. V záplave opustených osobných vecí pacientov Izzy v batožine Clary Cartwrightovej nachádza kôpku neodoslaných listov, starý denník – a svoju vlastnú trinástu komnatu.
Clara v roku 1929 dovŕšila plnoletosť a ocitla sa v životnej etape, keď ju ubíja spolužitie s panovačnými rodičmi a jej jedinou nádejou je láska k chudobnému prisťahovalcovi z Talianska. Odmietne sa vydať za muža, ktorého jej rodičia vybrali, a otec ju proti jej vôli posiela do nóbl domova pre psychicky labilných ľudí, po páde na burze však prichádza o majetok. Claru preto premiestnia do štátneho psychiatrického ústavu, kde liečba na úrovni doby prináša ľuďom viac utrpenia ako úľavy.
Zatiaľ čo Izzy čelí výzvam, ktoré prináša nová etapa jej života, Clarin príbeh je úzko spätý s minulosťou. Napriek tomu majú niečo spoločné. Ak Clara nikdy netrpela žiadnou duševnou poruchou, čo by mohlo vysvetliť či obhájiť násilný čin Izzinej mamy? Skladaním mozaiky Clarinho života je Izzy nútená prehodnotiť svoje vlastné životné kroky. Závery sú nečakané a ohromujúce.

Na úvod by som chcela povedať, že pri tejto knihe som veľmi váhala, či si ju chcem prečítať, alebo nie. Veľmi ma zaujala anotácia, ktorá znela sľubne, ale aj tak som mala veľké pochyby. Avšak prekonala som to, a povedala som si, že to skúsim. Výsledok? Dostala som do rúk knihu na ktorú nikdy nezabudnem. Ale poďme pekne od začiatku...
Ak ste o tejto knihe ešte nepočuli, tak vás ubezpečujem, že je to úplne v poriadku. Čo Clara zanechala je čerstvá novinka z dielne Ikaru. Vyšla v apríli a keby som nebola blogerka, tak úprimne priznávam, že neviem či by som sa k nej dostala, pretože mám pocit, že okolo nej nebolo až tak počuť a mala pomerne málo reklám. Ale aj to je v poriadku. Som rada, že vám tento klenot môžem predstaviť ja.

Teraz si predstavte situáciu. Máte radi, keď sa vám stane, že napríklad v knižnici objavíte neznámu knihu, strašne vás láka prečítať si ju, požičiate si ju a potom vás tak ohromí až nechápete, že ste o nej doteraz nepočuli? Toto je presne ten prípad. Pre mňa neznáma kniha, neznáma autorka, výber pomaly naslepo. A tak krásny výsledok! Toto nie je obyčajná kniha. Keď som ju čítala prežívala som asi všetky pocity, ktoré sa prežiť dajú. Je to zaujímavý a originálny príbeh, ktorý by nemusel byť taký skvelý nebyť úžasného spracovania autorky, ktorá svoj nápad dotiahla na výbornú. Svojim pútavým štýlom si ma úplne omotala okolo prstu a ja som jej žrala každé jedno slovíčko. Zo začiatku som mala pocit, že to nebude dobré. Jej štýl mi prišiel príliš opatrný, nevypísaný, ale čím ďalej som čítala, tým bola Ellen istejšia a prejavovala svoj talent stále viac a viac. A musím povedať, že jej veľkou prednosťou sú opisy! Opisy dokážu často pokaziť knihu, pretože ich je veľa a sú nezáživné, ale tu je to iné. Všetky situácie, ale aj priestory opísala tak vierohodne, až som sa cítila akoby som bola uprostred.

Neviem či tu mám niečo čo by som mohla knihe vytknúť. Jediným mínusom bol pre mňa začiatok ako som už vyššie spomínala. Myslela som, že ma to nebude baviť a že anotácia žiaľ znela lepšie než je samotná kniha, no mýlila som sa. Po pár kapitolách som sa nevedela donútiť prestať čítať, takže nevidím tu žiaden problém. Táto knižka má silnú myšlienku. A veľmi... Človek tu príde až na dno svojich síl a okúsi koľkú bezmocnosť a krutosť je schopný zniesť. Staré psychiatrické liečebne ma vždy desili len čo som o nich niečo započula a teraz som sa v podstate porad ocitla uprostred jednej z nich. Nikdy som nebola zástancom týchto liečební. Tých ľudí tam skôr týrali než im pomáhali a tu sa to len potvrdilo. Takéto miesto je plné žiaľu, opustenosti, bezmocnosti a beznádeje. Nedá sa tomu ujsť. Pri čítaní vás husia koža bude sprevádzať ako samozrejmosť.

Postavy sú výborné. Hlavné postavy tu máme dve. Jedna je zo súčasnosti a druhá z minulosti. Prvou a zároveň súčasnou hrdinkou je Izzy. Izzy si v živote prešla svojim. Ako malá bola svedkom vraždy svojho otca pričom páchateľom bola jej vlastná matka. Odvtedy sa je život obrátil naruby a z jednej pestúnskej rodiny putovala k ďalšej a ďalšej... Izzy ako hrdinka je fajn. Obľúbila som si ju a bavilo ma čítať príbeh z je pohľadu aj keď v knihe sa nachádza hrdinka, ktorá mi prirástla k srdcu o niečo viac a tou je Clara. Tú som si zamilovala. Obdivujem ju za jej neutíchajúcu nádej a vieru. Za jej silu, odhodlanie a trpezlivosť. Nedala sa zlomiť, nič ju nepoložilo. Všetko pretrpelo so zdvihnutou hlavou a ja si ju za všetko čo prežila neskutočne vážim. Ona je "krásny" príklad toho koľko nespravodlivosti je na svete.

Čo sa mi veľmi páčilo bolo striedanie pohľadov. Nebolo to také to klasické kedy sa iba striedajú pohľady od jednej postavy k druhej, ale tu sa menila doba, čas, spôsoby. Milujem keď sa v príbehoch strieda prítomnosť s minulosťou a vzájomne sa prelínajú. Vždy ma to absolútne očarí a do príbehu sa vďaka tomu ponorím ešte viac. Túto knihu ešte dlho nedostanem z hlavy. Mám pocit akoby som ten príbeh prežila a nie prečítala. Nedokázala som knihu len tak odložiť a prestať čítať. Nešlo to! Mňa len teraz začína mrzieť, že táto kniha nie je medzi čitateľmi až taká známa. Veľmi by ma potešilo keby vás moji milí čitatelia oslovila a keby ste si ju prečítali a snáď odporúčali ďalej. Ja vám ju určite odporúčam :)! Nedajte sa odradiť začiatkom a nechajte sa strhnúť mrazivými pazúrmi chladného ústavu Willard.

Moje hodnotenie :