Zobuďte ma v Paríži | Známosti, tak neznáme...

Je správne žiť pre prítomnosť.

Je podstatné vážiť si daný okamih.

Je dôležité cítiť sa nažive.

Je úžasné byť na správnom mieste. A byť si vedomá toho, čo mám... Je to prekrásne.

Ale sú miesta, do ktorých sa túžim zaľúbiť a sú osoby, ktoré nepoznám a predsa im už patrí moje srdce.
Sú rána, ktoré som ešte nevidela, no túžim ich vidieť a miestnosti do ktorých som nevkročila, no túžim ich raz navštíviť.
Sú momenty, ktoré som neprežila a predsa ich vidím celkom jasne a sú mi ako spomienkami, i keď ich len prežiť mám a čakajú kým ich objavím.
Sú veci, ktoré milujem bez toho aby sa o moju lásky snažili.
Sú slová, ktoré som nenapísala a riadky, ktorým som nevdýchla život.
Sú veci, ktoré viem a poznám, bez toho aby som sa o nich učila a hľadala v nich zmysel.
Sú city, ktoré cítim a túžby... túžby, ktoré mám... Tak blízke, až sa ich môžem dotknúť. Tak známe, až poznám ich vôňu. A predsa nie sú živými, nie sú hmotnými, nestali sa. A predsa sú...
Známosti, tak neznáme.

A tak aj keď som šťastná. Úprimne a z celého srdca. Aj keď cítim, že presne tu sa mám nachádzať. S týmto človekom to chcem prežívať... Viem, že príde ráno, že má prísť ráno, ktoré bude vyzerať inak. Že sa raz vzdialim od všetkého, čo poznám a v tom strachu a neznáme, narazím na pokoj a radosť.

V to ráno, keď sa prebudím v Paríži a uvidím strechy. Staré a ošúchané, tak krásne ošumelé, zaodeté do slnka a s mnohými oknami pod ich pevnými základmi. Oknami do domácností v ktorých sa ukrývajú rodiny, umelci, stratení ľudia, hľadajúci, osamelí, deti a starci, zvieratá a pocity tých všetkých celkov... 

Slnko sa bude pohrávať so stenami a tiene budú hrať farbami. Vytvoria obrazy, ktoré mi padnú do očí, kým sa z mojej šálky kávy bude hrnúť horúca para. Kým si prehrabnem rukou vlasy a nazriem spoza závesov do ulíc v ktorých sa bude hýbať život.

Pomalé rána. Mäkké rána.

Netuším... Neviem, či do ulíc vyjdem sama alebo, či v ešte teplých perinách bude očami prechádzať posledné riadky knihy, ktoré v noci už neboli videnými, osoba, ktorej s úsmevom podám druhú šálku. Tú, ktorá sa chladila v rannom vzduchu na parapetnej doske plnej rýh.

V mojom byte budú spomienky. V rámoch sa vynímajú fotografie, vo vázach sú kvety. Kúty stien sú počmárané a kvetináče sú pozliepané z črepín, ktorými sa mali stať. V mojom byte je radosť a ticho. Ale hučí tam láska.

Je to domov. Vzdialený a desivo neznámy. Ale je to cieľ v ktorom objavím seba. Je to príležitosť, pri ktorej si vyberiem mňa a príležitosť objaviť to, čo moje srdce naplní hudbou. No skutočne neviem. Či tú hudbu objavím sama alebo zo skrinky vytiahnem druhý tanier. Či druhou lyžičkou rozmiešam kryštáliky cukru, ktoré sa roztopia v horúcej tekutine. Neviem, či sa v to ráno usmejem na pohyb za oknami, za hmýriacimi sa postavami alebo či sa len usmejem na Teba.

A aj keď je dôležité oceniť prítomný okamih.

V hĺbke duše cítim, že tento okamih je pravdou a že ma volá. Že je to budúcnosť, ktorú si kreslím pomaly do reality, tým kým som. Tým, čím žijem. A že do nej pomaly, ale isto kráčam malými, no presnými krokmi každý jeden deň. A preto verím...