Najväčším problémom človeka je spoločnosť

Vždy som leto považovala za obdobie slobody, bosých nôh, lúčnych kvetov a dlhých večerov. Každý rok ma čoraz menej bavilo vyhľadávať spoločnosť ľudí, ale čoraz radšej som sa strácala v lesoch, horách a na lúkach, kde som si so západom slnka odnášala aj kytičku kvietkov, či dobrý pocit na duši. Vždy som mávala rada ten pocit rozpálených líc, ktoré nemali nič spoločné s teplom, ale práve so šťastím, ktoré bolo priam detskou radosťou - tešením sa zo vzduchu a behu a smiechu. Letá bývali aj obdobým kníh a celonočných strácaniach sa v príbehoch. Jednoznačne k tomuto obdobiu patrili aj spontánne nápady a večerné potulky, či dobrodružstvá za východmi slnka. Prečo však hovorím v minulom čase?

Pretože, aj keď je život krásny, v mnohých ohľadoch som v poslednom čase nemala čas sa ani len obzrieť za tým, čo sa mi v ňom odohráva. Veľa som pracovala. Veľa som sa trápila starosťami, bežnosťami a tak nejak som sa zaplietla v dospeláckom svete, ktorý mi vonia stále menej a menej. Zmeny vo mne prichádzali pomaly a celkom nečakane. Ani som nepostrehla, kedy sa vo mne začali vytrácať sny, tvrdohlavosť a ohnivosť, na ktorú som bola pyšná. Nevšimla som si, kedy to všetko vystriedala únava, stres, pocity obáv a úzkosť.

Poviem vám však, že pri fungovaní a životnom štýle, akým som prežila posledné mesiace sa ani nečudujem, že som tento svoj úpadok nepostrehla a nestihla mu zabrániť. Deň ma 24 hodín. Poďme spolu počítať... 15 hodín som zvykla tráviť v práci. 5 až 6 hodín sa mi podarilo venovať spánku a keďže sa deň nedá predĺžiť, koľko času mi zostalo na samú seba a na život? Zhruba 3 hodiny. 

Zrejme je prirodzené, že som začala duševne chátrať a prestávala som byť sama sebou, pretože namiesto snov a plánov som celé dni bojovala len s tým, že musím vstať z postele. Že ešte musím zvládnuť jeden deň, ďalší deň, že cez voľno sa nedokážem hýbať... Ale najviac ma trápilo ako som trpela duševne. Vždy som bola veľký rojko a optimista plný ideálov, ibaže posledné mesiace vo mne vymazali akúkoľvek chuť na existenciu, či na vykonávanie činností, ktoré ma zvykli robiť najšťastnejšou. Niektoré chvíle boli náročné a aj keď som ich zvládla a vedela som, že ich dokážem prežiť - neustále som musela premýšľať len nad jednou jedinkou myšlienkou.

Toto je ten skutočný život?

Chápala som, že pár mesiacov to vydržím a zvládnem to, ale neporozumela som tomu, že niektorí ľudia tak prežívajú celé svoje životy. Každý jeden deň a každý jeden týždeň. Život v ktorom partnera stretávate ráno pred odchodom do práce a večer, keď sa vrátite. Kedy zúfalo túžite vystúpiť z tohto kolotoču, no potom si uvedomíte, že je to vaša realita. Kde sa však stala chyba, že sme prijali tú predstavu o tom, že takto je to správne? Pretože rodina vám povie, že s partnerom si aspoň budete vzácnejší. Že život je ťažký. Ale nie je tak trošku na nás to, akým živom naozaj je?

Stále hovorím v minulom čase, ako napríklad, "veľa som pracovala, bola som unavená..." Malo to totižto výsledok, ktorý ma zrejme až tak veľmi ani neprekvapil. Moje zdravie to vzdalo a telo mi rezignovalo. Bola som zdrtená, mala som v sebe ešte viac strachu a pomedzi obavy o svoje zdravie som sa ešte bála o svoju prácu. Môj uhol pohľadu sa však počas voľného času a chvíľ, ktoré som mohla konečne stráviť myšlienkami a pokojom, dali novú perspektívu. 

Žijem život, ktorý ma nenapĺňa. Neustále sa sťažujem a tvrdím, že iba prežívam. Nie som spokojná. Aktuálne som nebola, ani zdravá. A napriek tomu som sa bála, že prídem o prácu... Ale prečo sa bojím, keď je to vec, ktorá ma nerobí šťastnou?

Teraz možno nastáva logické zmýšľanie, "pretože potrebuješ peniaze, nájom sa sám nezaplatí a každý musí pracovať." Nuž ja viem iba o tom, že každý musí zomrieť a tak ako som odjakživa verila, mnohí umierame už počas života a to je najtragickejšia smrť.

A tak prichádza čas veľkých zmien a hlbokého nachádzania seba samej. Nie je to o lenivosti. Netýka sa to ani neschopnosti. Každý z nás dokáže žiť život v systéme, v spoločnosti... Ale každý z nás si môže vybrať smer akým chce svoj život viesť. A ja som si už veľmi dávno vybrala svoju cestu. Vy o nej viete. Veľa ste o nej čítali. Neraz som vám o nej písala... O cestách, ktoré plánujem. O miestach o ktorých snívam. O slobode, ktorú milujem. Rozhodla som sa, že nikto iný môj život nezmení, len ja. A že ak ho nezmením teraz, tak nikdy.

Pochopila som, že aj keď môže byť žitie v rutine príšerné, človek si na to zvykne. Prijme to. Vezme si to za svoje a prispôsobí sa. Je to totižto bezpečné a známe.

Aj keď ma desí každé ráno prebúdzať sa a bojovať s pocitom, že robím čo nechcem, v poslednom čase ma desilo väčšmi to ukončiť a robiť, čo chcem. Je to zvyk. Je to komfortná zóna. Cítila som sa ako zbabelec a najmä som vedela, že ma niečo prudko zlomilo. V mojej povahe nebol priestor na strach. Nikdy som sa nebála svojich snov... A vlastne v tom ani nemienim pokračovať. 

Možno to znie tak, že mám zlú prácu. Neverili by ste, ale tak to vôbec nie je! Popravde je skvelá a dokonca ma baví a mám ju rada. Neraz som sa zamýšľala nad tým, či sa naozaj nedokážem prispôsobiť a zmieriť sa so životom tak ako každý. No pre mňa to nie je život. A tým pádom poznáte moju odpoveď. Nie...

Problémom človeka je však systém a spoločnosť. V tom ja nedokážem žiť a nedokážem sa prispôsobiť. A tak, aj keď sa zo mňa stával ustráchaný človiečik, ktorý mi nebol ničím podobný, našla som v sebe znova tú silu a vieru v svoje sny. Najbližšie obdobie nebude jednoduché, ale bude nádherné. A keď vám poviem o tom, čo príde, verím že objavím ďalších dobrodruhov, ktorí pochopia prečo je pre niektoré duše, tak podstatné odísť. Prečo niektoré osoby tak krvopotne potrebujú pochopiť život a nájsť jeho zmysel až na konci sveta. Túžim však spoznať nových ľudí a miesta, ktoré sa mi stanú domovom. Útočiskom. A túžim po slobode, v ktorej budem kráčať ruka v ruke s Patrikom, ktorý je rovnaký rojko a dobrodruh ako ja. Čoskoro sa pre nás začne naše možno najväčšie dobrodružstvo. Čoho sa však báť viac, ak nie pocitu, že ste ani nežili?