Prekrásny a hlučný Rím | Čo sa oplatí navštíviť a aký bol náš týždeň?

Neskutočne sa teším, že po naozaj dlhej dobe vám môžem porozprávať o cestách, na ktoré som konečne mala možnosť a čas vydať sa. Časy, kedy bolo jednoduché len tak sadnúť do lietadla a presúvať sa z krajiny do krajiny, mi prídu vzdialené, ale zároveň krásne. Moje posledné dobrodružstvo bolo pred začiatkom korony. Vtedy som sa vydala na prvú solo cestu do Portugalska a priznám sa, že nejeden raz som zo spomienok na tú krajinu žila počas pandémie. Dávalo mi to nádej, aby som stále verila svojim snom a tomu, že tá cesta nebola poslednou.

Pred pár mesiacmi som vám nadšená písala o plánovej ceste do Edinburghu, ale ako to už býva... Človek mieni a život mení. Škótsko sa mi spolu s Patrikom nepodarilo navštíviť, ale vôbec nám to nezabránilo v tom, aby sme sa nezastavili a skočili na ďalšiu príležitosť. Nevedeli sme sa zmieriť s tým, že by sme nikam nešli a tak sme začiatkom júna vyrazili do Talianska, ktoré bolo pre nás oboch veľkou premiérou.

Miláno verzus Rím

Chvíľku sme sa rozhodovali medzi týmito dvomi mestami, ale napokon to rozhodnutie nebolo až také náročné. Možno sa mýlim, ale Miláno na mňa pôsobí ako modernejšie miesto, ktoré sa určite oplatí navštíviť, no nie je to až také očarujúce a šarmantné ako Rím, ktorý dýcha históriou. A to na mňa platí. Milujem úzke uličky, prekrásne stavby a historické pamiatky, takže ani teraz neľutujem, že sme nakoniec vycestovali tam.

Rozčarovanie hneď na začiatku?

Prvý deň napokon nebol vôbec jednoduchý. Leteli sme z Viedne a keďže bolo komplikované pricestovať tak, aby sme stihli ranný let, prespali sme na letisku. Sledovali sme filmy, vyjedali jedlo a pozorovali unavených cudzincov, no bolo to dosť nepohodlné a čas nám ubiehal slimačím tempom. Do Talianska sme dorazili ešte pred obedom a aj keď sme sa tešili, boli sme dosť vyčerpaní. Ubytovanie, ktoré sme si zabezpečili cez Airbnb bolo dostupné, až podvečer, takže sme museli s batohmi vyraziť do mesta a to bolo ľadovou sprchou hneď na začiatok. Po všetkom tom tešení a šťastí z toho kde sa nachádzame, sme boli napokon zmätení a nešťastní. Totižto... Nám sa Rím vôbec nepáčil. Vystúpili sme na hlavnej stanici Roma Termini a pešo prešli ku Colosseu. Po ceste sme narazili na pofidérnych ľudí, otravných predavačov a ťažko opisujúce skupiny ľudí. Všade bol hluk. Aspoň 30x nás takmer prešla motorka, či auto, pretože aj keď máte v Taliansku zelenú - pre autá to neplatí. Pri Colosseu sme plakali a túžili sme vrátiť sa domov a pre mňa to bolo veľmi trpké sklamanie s ktorým som sa nedokázala zmieriť, pretože to pokorovalo môjho cestovateľského ducha. S domácim, ktorý nás mal ubytovať sa mi však podarilo skontaktovať a umožnil nám ubytovať sa skôr. Dorazili sme do nášho bytu a začala som sa na vec pozerať z iného uhlu pohľadu. Problém nebol v Ríme. Problém bol v nás. Únava bola neznesiteľná, hlavy nás boleli a samozrejme nám potom prišlo všetko hlučné a mätúce.

Nový deň sa preto začal celkom inak. A od tej doby bolo všetko tak ako malo.

Už ste sa naľakali však? Nebojte sa, ani tento článok nebude zmenou. Rím sme si zamilovali a budem rada keď si buď spolu so mnou zaspomínate na miesta, ktoré ste sami navštívili alebo si so sebou odnesiete tipy a túžby kam ísť, keď sa tam ocitnete.

Dobrá rada do života - týždenný lístok

Na úvod by som vám však ponúkla radu, ktorá vám pobyt v Taliansku môže veľmi uľahčiť. Rím má jednu obrovskú výhodu a tou sú vlaky. Je to asi najjednoduchšia preprava po meste a dostanete sa kdekoľvek potrebujete. Je to zároveň pohodlné a cenovo veľmi výhodné. Jednorázový lístok stojí len 1,50€. Ale moja rada pre vás je... kúpte si týždenný. Naozaj. Týždenný lístok stojí 24€ a platí vám nielen na vlak, ale aj na autobusy a metro. Bez žiadnych obmedzení sa môžete pohybovať po meste a výlet si tak ľahšie užijete. Nie na každej zastávke je automat na lístky a verte mi, že keď nebudete musieť riešiť kúpu lístku pri každej jazde, tak vás to zbaví kopy stresu.

Loďky, Villa Borghese a Fontána di Trevi

Prvý deň sme chceli začať kľudnejším tempom a tak našou prvou zastávkou bol nádherný park Villa Borghese. Ak sa nachádzate v Ríme, tak toto miesto by ste si určite nemali nechať ujsť. Je to miesto, kde si môžete užiť krásny deň, urobiť si piknik, ale aj prežiť množstvo aktivít. Jednou z najlepších pre nás bolo jazierko na ktorom si môžete prenajať malú loďku. Malou komplikácou je, že pracovníci, ktorí loďky prenajímajú nehovoria po anglicky a to môže byť úsmevné, keďže akonáhle prídete na rad, tak kričia vaše číslo. Ale zrejme aj tým, že tam nebolo veľa ľudí sme s tým veľký problém nemali a porozumeli sme si. Cená prenajatia je 4€ (dúfam, že sa nemýlim, viac to nebolo) a máte čas 20 minút. Boli sme však milo prekvapení, že nás na jazierku nakoniec nechali nejakých 40 minút a mohli sme si užívať koľko sme chceli. Rozhodne je to jeden z obľúbených zážitkov, ktoré sme tam zažili a verte mi, že sa pritom zasmejete, pretože "šoférovať" loďku môže byť náročnejšie, než sa zdá.

Pokiaľ vám nevadí prechádzka, tak z parku sa za pár minúť dokážete dostať do srdca Rímu. Preto sme sa odtiaľ iba tak bez máp a s chuťou objavovať vydali do mesta. Cestou sme videli prekrásny výhľad na celé mesto, ale aj známe Španielske schody, ktoré boli aj v skutočnosti tak očarujúce, ako sme o nich počuli. Fontána di Trevi nám však zobrala dych. So želaním sme si do nej hodili mincu a pár minút si posedeli na jej múriku spolu s ostatnými návštevníkmi. A dobre, že sme to stihli, pretože už o pár dní bola fontána ohradená a tak blízko by sme sa k nej nedostali. Táto časť mesta je však všeobecne nádherná a aj na celý deň by sa vám postarala o dokonalú prechádzku. Na každom rohu narazíte na rozkošnú taliansku reštauráciu alebo na úzku uličku a všeobecne tam prevláda taký ten ruch a duch Talianska.

Ladispoli Beach

Samotný Rím more nemá. Ale po pár minútach jazdy vlakom sa môžete ocitnúť na pláži. V okolí ich je viac než dosť, no my sme sa rozhodli pre Ladispoli, na ktorú sa nám dochádzalo najľahšie. Cesta tam trvala asi 30-40 minút a vôbec sme neboli sklamaní. Dorazili sme do maličkého mestečka, ktoré malo čarovnú atmosféru. Zo stanice sme na pláž prešli asi za 5 minút a pre mňa to bol obrovský zážitok, pretože pri mori som nikdy nebola. Áno, videla som more v Škótsku a v Portugalsku, ale to boli rozbúrené, ľadové živli... Nikdy som sa v ňom nekúpala, ani nezažila letnú dovolenku pri mori. A tak to bola moja premiéra. Popravde som sa tešila priam detskou radosťou, pretože bolo nádherné sedieť len tak pri hladine a nechať do seba narážať vlny. Zaplávať si a nechať sa unášať na hladine. Je mi až tak smutno, keď si spomínam, ako sme sa s mokrými vlasmi slanými od soli, bosí a s topánkami v rukách prechádzali popri mori, držali sa za ruky a mali všetok čas sveta. Tento deň patrí rozhodne k najobľúbenejším nielen z pobytu v Taliansku, ale aj za celý život. Bola to len radosť. Číro číra radosť.

Talianska pizza je tá najlepšia... alebo aj nie?

Nie. To teda rozhodne nie. Mrzí ma ak patríte k tej skupine ľudí, ktorým miestna pizza ulahodila, no my sme boli veľmi sklamaní. Pizza v Taliansku skutočne nie je tým na čo sme zvyknutí a v Ríme majú ešte bizarnejšiu špecialitu. Ich klasická pizza ani len nie je okrúhla! Pečú ju ako veľký obdĺžnik z ktorého vám odkroja kúsok vo veľkosti ako si zažiadate. Takže vo výsledku dostanete niečo ako koláč, nuž a zhodli sme sa, že to nie je zrovna to pravé orechové.

Colosseum je naozaj majestátne

Keďže sme prvý deň videli Colosseum so slzami v očiach a až v detinsky zlej nálade, rozhodli sme sa, že to tak nemôžeme nechať a musíme sa tam vrátiť. A to bolo asi najlepšie rozhodnutie aké sme mohli urobiť, pretože na 2x sme boli očarení. A to nepreháňam. Je to obrovská a krásna stavba, pri ktorej si môžete len sadnúť a obdivovať ju. Pokiaľ by ste mali záujem, tak si môžete zaplatiť aj vstup dnu do dávnej arény, ale my sme si vstupy nekupovali. Pre zážitok celkom stačilo vidieť to zvonku.

Popri Colosseu máte taktiež, čo objavovať a my sme tam narazili na kostolík, ktorý mal skutočne až takú hlbokú atmosféru a kde sme cítili obrovskú pokoru a pokoj. Rím sa môže pýšiť architektúrou a maľbami, ktoré je len ťažko opísať slovami.

Najlepšia kníhkupkyňa pod slnkom

Na mojich cestách nikdy nemôže chýbať návšteva kníhkupectva. Z každého jedného miesta kde som bola mám doma suvenír v podobe knižky. Je to taká moja cestovateľská zbierka a tak som šťastná, že aj v Ríme sa nám podarilo objaviť úžasné miesto, kde to žilo príbehmi.

Anglo American Bookshop je miesto, ktoré by ste si v žiadnom prípade nemali nechať ujsť. Je to obchod v ktorom majú čisto anglické knižky, obsahujúce prekrásne vydania, ale aj príbehy odohrávajúce sa v Ríme, či v Taliansku. Navyše tam pracuje milá pani s ktorou sme sa po celý čas rozprávali ako najlepší priatelia a ktorá nám spríjemnila celý náš deň. 

Vatikán

Pri tomto mieste sa asi nebudem veľa rozpisovať. Neboli sme presvedčení, že sa tu zastavíme, ale napokon sme sa zhodli, že by bola škoda nevidieť to, keď už sme tam a najmä ja som bola zvedavá. Nechápte ma zle, Vatikán bol krásny, ale nezanechalo to v nás hlbší zážitok, či stopu. Toto miesto je veľmi turistické a ani zďaleka nie je tak posvätné, akoby malo. V chráme sa to hemží ľuďmi, ktorí si všetko kamerujú a fotia a je tam hluk. Veľmi veľký hluk, takže sa tam necítite ako v kostole, ale ako na námestí, či tržnici. Bola som trošku sklamaná, že veľa ľudí tam nechodí s úctou, ale berú to len ako nejakú zastávku. Nuž, ale určite vám odporúčam pozrieť sa tam na Baziliku Sv. Petra. Presnejšie na jej úplný vrch, kam môžete vyjsť po schodoch alebo výťahom. Výhľad je dychberúci a úprimne si to zamilujete. Pre Paťa to bolo trošku náročné, nakoľko sa bojí výšok a cestou po schodoch boli úzke chodbičky z ktorých mal klaustrofóbiu. I tak sa mu však výhľad páčil a stálo to za to.

Trastevere

Nie je to krásny názov? Rada si ho v mysli hovorím a omieľam na jazyku. Krásny však nie je len názov, ale aj samotné miesto. Jedná sa o historickú časť mesta, ktorá je tvorená práve spomínanými úzkymi uličkami a ktorá vyzerá ako vystrihnutá z pohľadnice. Páčilo sa mi túlať sa tam a prvýkrát sme ochunali slavné gelato práve na Trastavere. Nebudem vám klamať, bolo výborné!

Vinice a psíkovia

Posledný deň v Taliansku sme strávili trošku odlišne. Opustili sme naše ubytovanie a vycestovali sme do iného, ktoré bolo bližšie k letisku. Tam sme spoznali zrejme najmilšieho pána pod slnkom, ktorý nám nielen poskytol ubytovanie, ale nás aj vyzdvihol na stanici a na ďalší deň odviezol skoro ráno na letisko. Bývali sme v dome s jeho rodinou a zažili sme trochu iné prostredie, nakoľko sme sa ocitli akoby na vidieku. Bolo to však čarovné! Z izby sme mali výhľad na vinice a v noci sme počuli rozhovory susedov a rodín, ktoré sa schádzali. Poobede sme zažili siestu a po celý čas bolo počuť z polí spev vtákov a šum vetra. Naša rodina mala navyše úžasného psíka, ktorý nás pozoroval cez okno a takisto susedia. Tí psíci boli rovnako ospalí ako ich majitelia a evidentne siestovali spolu s nimi. Tak trochu to bolo ako ocitnúť sa v rozprávke, ale najmä milota tých ľudí u ktorých sme na ten krátky čas bývali vo mne rezonuje doteraz.

Záver

A čo dodať? Ďalšie dni sme sa už viac menej iba potulovali a užívali si, že sa cítime čoraz viac ako miestni. Začínali sme chápať kultúru a pochod Ríma a miesto hluku a ruchu sme vnímali život. Miesto šialenej dopravy, sme vnímali ich ľahkosť bytia a absolútny zmysel pre pokoj, kľud a nerozptyľovanie sa problémami. Ich život je celkom odlišný od nášho, pretože čo sme si veľmi rýchlo všimli je to, ako Talianov nič nerozhodí. Navonok pôsobia hádavo, temperamentne a hlučne, no v skutočnosti im je priam všetko ukradnuté a predovšetkým majú na všetko čas. Ich okolie môže byť rýchle, ale ich životy žijú so zmyslom pre prítomnosť. Obedná siesta nám bola veľmi sympatická. Ich zmysel všetko si vychutnávať sa nám ihneď zapáčil. A tak sa nám šialené Taliansko vpísalo do duše a do našich spomienok.

Je to žiaľ zrejme na dlhší čas posledné miesto, ktoré sme stihli navštíviť pred sprísnením podmienok. Návrat domov, bol zároveň akoby prebudením zo sna, pretože sme ihneď spadli do starej rutiny nekonečnej práce a starostí. I tak však radšej žijeme v snoch a veríme, že práve tie si už čoskoro naplníme. Že tieto cesty nebudú dovolenkou, ale realitou, ktorú budeme žiť. Tak sa majte krásne a ďakujem vám, že ste tu strávili čas čítaním spomienok, ktoré sú krásne a hádam trošku užitočné zároveň.

Midnight in the Piazza | Alebo pamiatka na Taliansko

Autorka: Tiffany Parks

Vydavateľstvo: HarperCollins

Rok vydania: 2018

Počet strán: 304

Táto kniha je rozkošnou prechádzkou po prekrásnom Ríme a jeho majestnátnych pamiatkach. Spolu s hlavnou hrdinkou Beatrice sa postupne zamilujete do každého zákutia, na ktoré ona sama narazí a objavíte tajomstvá, či plány z ktorých skrsnú mnohé dobrodružstvá. 

Spočiatku však nič nenasvedčovalo tomu, že by láska k Rímu mala šancu prepuknúť. Beatrice sa presťahovala z Ameriky do Ríma, pretože jej otec - učiteľ histórie - dostal skvelú pracovnú ponuku. Nebola šťastná, nesúhlasila, netešila sa... ale koniec koncov ísť musela. Rím ju však prekvapil. Nečakala, že by mohla bývať v historickej uličke a z vlastnej izby mala výhľad na prekrásnu fontánu s korytnačkami. Netušila o antikvariátoch a o skutočnom gelate, či histórii mesta. Keď sa však ocitla v tejto rušnej a krásnej krajine, chtiac nechtiac sa jej nové prostredie zapáčilo. Výhľad na fontánu bol jej najobľúbenejšou súčasťou nového domova a nejednu hodinu strávila pozorovaním korytnačiek. 

To by však nebol ten správny príbeh, bez žiadnej komplikácie! Beatrice v jednu noc vidí tmavú postavu, ktorá sa pokúša ukradnúť jej milované korytnačky z fontány. V momente vydesená beží zobudiť otca, ale keď sa príde pozrieť z jej okna na tú pohromu, postava je preč a korytnačky sú na svojom mieste. Vyzerá to tak akoby sa nič nestalo. Beatrice však vie, že sa stal zločin a aj keď jej nikto neverí, musí prísť na to čo sa stalo a kto za tým stál.

Znie vám to trošku bizarne? Nedajte sa tým odradiť, pretože Midnight in the Piazza nie je vôbec tak detským a jednoduchým príbehom, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Jeho cieľová kategória je ďaleko rozsiahlejšia a čítanie si užijete v každom veku. Priznám sa, že o knihe som nikdy nepočula, až pokým sme nenavštívili jedno nádherné kníhkupectvo v Ríme, kde mali oddelenie s príbehmi, ktoré sa aj v Ríme odohrávajú. Veľmi som túžila odniesť si domov knihu, ktorá by bola pamiatkou a pri ktorej by som si mohla pripomenúť všetky tie miesta, ktoré sme počas nášho pobytu navštívili. A tak mi Midnigh ihneď padla do oka. Jedná sa o prekrásne vydania, ktoré má krásnu obálku, ale najmä má stránky, ktoré sú neorezané a vyzerajú, ako staré noviny alebo zmonkutý papier. Takto to asi neznie moc vábivo, ale naživo je ťažké sa na celú knihu vynadívať.

Preto som šťastná, že to neskončilo iba peknou obálkou v mojej poličke, ale že aj príbeh som si veľmi užila a páčil sa mi. Pokiaľ sa snažíte navyknúť si na čítanie v angličtine, tak je to určite skvelá voľba, nakoľko to nie je až tak komplikované, príbeh je určený deťom a hlavná hrdinka je mladučká, takže celé to má taký hovorový, príjemný slovník. Mne sa to už po krátkej chvíli čítalo samo a ani raz som si nemusela vyhľadávať preklad, pretože význam mi ľahko došiel. Naozaj nemôžem povedať jedinú výčitku a skôr som rada, že to vo mne ako keby znovu spustilo túžbu čítať aj v cudzom jazyku a tú radosť z toho, že to dokážem.

Keď si teraz sama čítam anotáciu, ktorú som sa vám snažila nejak vykresliť, tak mi samej príde zápletka čudná. Pri čítaní mi to tak však neprišlo. Celý čas to bolo tajomné a napínavé. Niektoré detaily sa možno dali odhaliť, ale naopak pri iných som si až po záver nebola istá. Beatrice riešila prípad s vypätím všetkých síl a aj vás spolu s ňou čakajú dobrodružstvá, ktoré by ste naozaj nečakali. No veľmi si ich užijete. Príbeh z pohľadu Beatrice vás bude baviť, pretože ani zďaleka to nie je jedna z tých otravných hrdiniek a myslím si, že jednodznačne si zamilujete aj samotné, spomínané prostredie. Knihu totižto netvorí len riešenie prípadu, ale aj láska k mestu, pamiatkam a histórii Ríma. 

Verím, že ani vy ste doteraz nepočuli o tejto milej knižkej a zároveň dúfam, že vás zaujala rovnako ako mňa, keď som ju prvýkrát zazrela. Dajte mi vedieť v komentári a majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Knihy, ktoré si získali moje srdce | Máj 2021

Možno by bolo lepšie článok nazvať, "Ešte stále som nažive!" 

Alebo lepšie povedané blog stále existuje.

V poslednom čase som veru nemala veľa času sadnúť si a prihovoriť sa vám, hoc len pár riadkami, ale myslela som na vás. O veľa veciach som chcela písať a tak mi aspoň mysľou bežali vety, ktoré by som napísala.

Aj napriek nedostatku času sa mi však podarilo prečítať viac kníh, než by som čakala. Väčšmi ma však teší, aké krásne príbehy to boli! Zvažovala som, či si pre vás nachystám celkové zhrnutie toho, čo sa ku mne dostalo, ale napokon vám poviem iba o tých pár... tých, ktoré ma určitým spôsobom inšpirovali, spríjemnili mi dni a pohladili na duši.

Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí

Že ste už o tejto knihe počuli? Nevadí. Rada vám o nej poviem ešte čosi viac. Pretože aj keď som od nej nič nečakala a dúfala som, že jej knižné prostredie sa mi bude aspoň trochu páčiť, dala mi viac než by som čakala. Viem, že nie každému sa páčila. A vlastne to aj plne chápem. Trošku som si vyhľadala hodnotenia a stretla som sa s mnohými názormi, ako, napr. "knižná ezoterika, nereálne, príliš poetické..." Ale myslím si, že veľmi veľa závisí aj od samotnej povahy čitateľa. Pokiaľ máte bohatý vnútorný svet a radi sa zahĺbite do vlastných myšlienok alebo myšlienok iných, nebude vám zvláštne, že hridnovia príbehu sa rozprávajú do hĺbky a že ich reč v sebe nosí dávku poetiky. Mne osobne sa to veľmi páčilo a keď som knihu dočítala, okamžite som dostala pocit, že toto som potrebovala. Spríjemnila mi dni a chvíle počas ktorých som si čítala príbehy zákazníkov z kníhkupectva sa mi stali veľmi milými. Tak trošku som sa do ich osudov a do príbehu majiteľky obchodíku vcítila, pretože mne samej by sa páčilo taký raz mať. Nadväzovať priateľské konverzácie s cudzincami, oprašovať poličky, tešiť sa na nové knižky... Ach. Pokiaľ milujete literatúru, tak touto knihou skutočne nič nepokazíte.

Hana

Ani ňou vás zrejme nezaskočím. Povedzme si úprimne, kto ešte nepočul o Hane? Ale ak patríte k ľuďom, ktorým vadil ošiaľ okolo nej alebo ju z nejakého iného hlúpeho dôvodu odkladali a nechceli čítať, tak vás tu vítam. Ste na správnom mieste. Dlho som si ju tvrdohlavo nechcela prečítať, ale okamžite som pochopila aká chyba to bola. Už od prvej stránky som bola ponorená do deja a od príbehu ani neodchádzala. Akonáhle som mala čas, tak som sa zabalila do periny, usadila na gauč a dychtivo čítala. Príbeh Hany je skvelý, smutný, citlivý a nádherný. Už teraz viem, že si od autorky prečítam aj jej ďalšie knihy, pretože jej písanie bolo fantastické. Takže naozaj, ak aj vy ešte stále váhate alebo to odkladáte, tak nebojte sa. Je to skvelá kniha.

Ako som sa stala pani Lewisovou

Ha! Konečne niečo o čom ste možno ešte nepočuli. Táto kniha je trošku z iného súdku, ale takisto to pre mňa bola láska na prvý riadok. Od začiatku som do nej bola začítaná a až beznádejne som sa v nej stratila. Každú chvíľu by ste ma s ňou našli v ruke a veľmi som celý príbeh prežívala a zaujímala sa o to, ako sa bude vyvíjať. O to viac, keď sa jednalo o skutočný príbeh poetky Joy a autora mojej milovanej Narnie - C.S.Lewisa. Ich láska bola neobyčajná, rozvážna, pevná a neoblomná. Joy a Lewis boli skutočné spriaznené duše, ktoré sa našli vďaka viere a ako to už býva... knihám. Celý príbeh je spracovaný pútavo, chvíľami prevládajú spomienky a iné úseky zase tvorí listová korešpondencia. A mňa na tejto knihe bavilo skrátka všetko. Absolútne všetko :).

V poslednom čase ju veľmi rada odporúčam ďalej, pretože sa hodí takmer každému. Je to romantický príbeh, historický, hĺbavý, oddychový, intelektuálny... Skrátka vám poskytne všetko, čo potrebujete a zároveň v ňom nič nie je prehnané. V každom smere je však nádherný.

Knihy za apríl | 2021

Ahojte :)! Myslím že pomaly, ale isto sme sa dostali k jari, ktorú sme zrejme už vštci celú zimu očakávali. Tak ako som aj dúfala, s príchodom slnka a kvitnúcich stromov sa aj ja začínam prebúdzať a mať oveľa väčšiu chuť, nuž... hádam do čohokoľvek. Avšak najmä pri knihách musím uznať, že cítim oveľa väčšiu potrebu čítať viac a následne aj písať. Preto dúfam, že sa tu na blogu budeme stretávať aj naďalej a spoločne si dokážeme, že blogy ešte majú čo ponúknuť. Zvládneme?

Ale aby som neodbočovala. V rýchlosti by som vám v tomto článku chcela zhrnúť knižky, ktoré som čítala za apríl dúfajúc, že si aj spomedzi nich nájdete tip, ktorý by ste si prečítali radi aj vy. Bola by som šťastná, keby sa tak stane, pretože mala som šťastie na neobyčajne krásne a pútavé romány, pri ktorých je priam nutné posunúť ich ďalej a odporúčiť ich kamošom. Takže poďme na to! Čo sa mi podarilo prečítať?

Prvou knihou, ktorá sa mi dostala do rúk bol titul Deti žltej hviezdy. Žiaľ, knižka mi na fotografii chýba, ale spomenúť vám ju spomeniem aj tak.

Jedná sa o vojnový príbeh z pohľadu dvoch bratov, ktorí sú ešte stále deťmi. Spoločne si pomáhajú a utekajú pred hrôzami vojny, ktorá sa ich veľmi dotýka nakoľko sú Židia a deportácia by pre nich bola stratou všetkej nádeje. Väčšmi však, než vojnový príbeh, je to dielo o láskavosti, dobrote a nezištnosti. Chlapci mali veľa náhodného šťastia, ktoré im pomohlo prežiť a vždy natrafili na dobrých ľudí u ktorých našli pomoc a úkryt. Je ťažké polemizovať nakoľko bolo niečo také v tých časoch možné a či predsa len nejde skôr o "rozprávku", ktorá má šťastný koniec. Nech je však ako chce, i tak sa jedná o veľmi pekný príbeh, ktorý by vás mohol zaujať.

Ďalšou knihou, ktorú som prečítala bol titul s názvom Stratený receptár a láska, ktorá neumrela. A práve pri tejto knižke by som si vás najradšej posadila pred seba, uvarila vám šálku čaju a porozprávala vám prečo by ste si ju mali prečítať aj vy. Nikdy som nepatrila do knižného klubu, ani len som žiadny nezakladala, ale viete čo? Keby žijem ako hrdinka nejakého príbehu, tak sa do takéhoto klubu istotne pridám. A Stratený receptár by musel byť jeho súčasťou. Viem si predstaviť toľko krásnych rozhovorov o jeho obsahu! A toľko radosti, keby sa aj mojim priateľom príbeh páčil, tak ako mne. 

Je ťažké vysvetliť vám o čom vlastne je, pretože vo svojej podstate je veľmi jednoduchý a celý čas iba príjemne plynie. Tvorí ho však veľa lásky, mnoho spomienok, kopa varenia a ešte väčšia láska k vareniu ako takému. Toto čítanie vám však odporúčam všetkými desiatimi a budem veľmi rada, keď mi dolu do komentárov napíšete, či ste knihu čítali alebo to aspoň máte v pláne :).

Neviem, či tu mám veľa fanúšikov historických románov, no mne sa v apríli jeden do ruky popravde dostal. Bolo to Večné puto od Laury Frantz a prekvapivo vám k nemu nemôžem povedať nič zlé, ani odradzujúce. Knihy od autorky vôbec nie sú červenou knižnicou, ale majú hlavu i pätu. Sú pútavé, láskavé a skvele si pri nich oddýchnete, pokiaľ to v momentálnej situácii potrebujete. Všimla som si, že už po druhýkrát sa mi pri jej knižke stalo, že som mala spočiatku problém začítať sa, ale zároveň sa mi aj po druhýkrát stalo, že potom som mala opačný problém, a to knižku odložiť.

O to viac mi autorka zahrala na citovú strunku, keď sa Večné puto odohrávalo na prekrásnom škótskom ostrove a hrdinovia knihy mali presne tie hodnoty a charakterové črty, pre ktoré sa vždy rada ponorím do príbehov o klanoch a Vysočine. V prípade, že vás kniha zaujala, tak po nej určite hoďte očkom. Mimo Večného puta, som od Laury čítala ešte najnovšiu Neobyčajnú ženu. Aj pri nej môžem povedať len samé pozitívne veci, pretože evidente ma jej písanie skrátka baví.

Najlepšie na záver? Zrejme to tak vyšlo samé, no novinka z Lindeni.sk Vyrástla som v gete, by vám nemala v žiadnom prípade ujsť. A to myslím vážne!

Isto si aj vy pamätáte aká famózna bola kniha Vzdelaná a koľko ošiaľu po jej vydaní vzniklo. Táto kniha by si zaslúžila rovnakú pozornosť a najmä je jej obsahom veľmi podobná Vzdelanej. I keď s celkom iným prostedím, postavami a problematikou.

Autorka Eliska sa narodila 13 ročnej Rómke, ktorá sa živila prostitúciou a neocastivovi, ktorý jej mamu dostal ako darček pre potešenie. Počas jej dospievania spoznávala extrémne odlišné svety, a to na jednej stránke rómske geto plné špiny a biedy a na druhej strane Nemecko, ktoré bolo hojnejšie, no chladné a upäté. Jej životný príbeh, ktorý je do bodky pravdivý je priam neuveriteľný, pretože prežiť to, čo autorka spísala do tejto knihy chce poriadnu dávku odvahy a odhodlania. Ak by ste si však mali niečo prečítať, tak prosím... nech je to tento príbeh. Nečíta sa jednoducho, ale z rúk ho veru nedostanete.

Nuž a aj keď som povedala, že Vyrástla som v gete bude záver, nie je to celkom tak. Koncom apríla som začala čítať aj dlho očakávaný Outlander 5, ktorý som dostala ako darček (a nemôžem byť šťastnejšia). Vždy sa mi s jeho čítaním spájajú veľmi pekné a nostalgické spomienky a verím, že inak tomu nebude ani teraz. Do jeho konca mi chýba ešte pár strán, no prišlo mi nefér o ňom neprehodiť, ani slovko, keď viac ako polovicu som zvládla ešte minulý mesiac. Prezdrádzať vám o deji zrejme veľa nejdem, nakoľko je to už piaty diel a len veľmi nerada by som niekomu pokazila zážitok, no samozrejme aj pri Cudzinke máte moju plnú podporu a vrelé odporúčanie. Je to taká srdcovka, na ktorú nezabúdam a ku ktorej sa vždy rada vrátim. A tak ma zaujíma, ako ju vnímate vy? Poznáte jej fantastický príbeh :)?

Vyrástla som v gete | Čerstvá novinka z Lindeni

Originálny názov: The Girl from Nowhere

Autorka: Eliska Tanzer

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2021

Počet strán: 320

Eliška sa narodila trinásťročnej Rómke a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Jej mama pochádzala z rodiny prostitútok z východoslovenského rómskeho geta a otec si zarábal ako boxer na ilegálnych zápasoch.

...

Ak ste si prečítali tých pár riadkov anotácie, musí vám byť jasné, že o jednoduchý príbeh sa veru jednať nebude. Čítali ste Vzdelanú? Pretože jej rovnako ťažký a netypický život je v absolútnej zhode s tým, čo prežila Eliška. I keď s inými okolnosťami a v inom prostredí. Možno tým, že jej prostredím je tomu nášmu o čosi bližšie, je čítanie o to viac zarážajúce a ťažko chápajúce, pretože... Skutočne môže jedna bytosť zniesť toľko bolesti? A naozaj sme až natoľko silní, že dokážeme prežiť čokoľvek?

Nech je ako chce, Eliška, ktorá je aj samotnou autorkou tejto knihy v sebe takú silu našla. Ako ste sa mohli dozvedieť, narodila sa trinásťročnej Rómke, ktorá si na život zarábala prostitúciou od svojich jedenástich a nemeckému neonacistovi, ktorý ju dostal ako darček. Prekvapivo sa k svojmu potomkovi otec priznal a tak Eliška spoznávala dva svety, veľmi vzdialené a odlišné od seba.

Nielen jej mama, ale aj celá rodina sa živila prvým remeslom. Od Elišky sa očakávalo, že akonáhle vyrastie, na živobytie si začne zarábať rovnako. To sa však nestalo.

Jej mama ju poslala do Anglicka, prepašovanú v krabici od práčky, no ani tam ju nečakali veselé chvíle. Miesto vysnívaného života si musela zarábať na život tancovaním chlípnym mužom ako cigánska tanečníčka, upratovať domy a neskôr šiť kostými. Popritom sa však jej túžba po vzdelaní nezmenšovala a tak popri tvrdej práci svedomito študovala a nachádzala lásku k románom, literarúte a neskôr aj k písaniu. Svojou odhodlanosťou sa dostala na dobrú školu a jej písanie vynikalo v každom jednom smere. Je zrejmé, že ľudia, ktorí musia o lepšie podmienky bojovať sa zrejme snažia dvojnásobne a vo svojich cieľoch sú dravší. Aj napriek tomu ma však zarážalo, že Eliška prežila všetko... skutočne všetko.

Zasiahlo ma, keď sa smiala nad spevákmi, ktorí vyrastali v gete a točili na svoje piesne videoklipy z prostredí v ktorom vyrastali. Vraj ani vo sne nevidela také čisté ulice a priaznivé podmienky, ako vo videách tých spevákov. Nič na svete nemalo toľko špiny a kriminality ako Drovena - geto, z ktorého pochádzala ona sama.

Nech jej život bol však akokoľvek ťažký, čítanie tejto knihy je zážitkom. Je to ten typ príbehu, ktorý sa vám číta ťažko, ale zároveň ho nedokážete odložiť, pretože vás fascinuje, zaujíma a najmä je napísaný fantastickým štýlom, ktorý si udrží vašu pozornosť. Neviem si predstaviť, aké bolestné a odvážne muselo byť pátrať vo svojich spmienkach, aby autorka zvečnila všetky jej spomienky, no zvládla to. A vďaka jej sebazapreniu vzniklo dielo, ktoré by ste si mali rozhodne prečítať.

Netvrdím, že vám z toho bude najlepšie... Neraz som knihu musela na chvíľu odložiť alebo som doma potrebovala prediskutovať to, o čom som čítala, aby som sa dostala z toho šoku, že je toto naozaj možné. No aj tak som musela čítať stále ďalej a ďalej. Viem, že je iba začiatok roku a do rúk sa mi dostane ešte mnoho titulov, no už teraz môžem povedať, že Vyrástla som v gete patrí k jednej z najlepších kníh za rok 2021. Tlačiť na vás nebudem, ale ak by ste mali dať nejakej knihe šancu, tak je to táto.

Eliškin odkaz je silný a jasný. Tým, že ju vychovávala veľmi mladá mama a rómska komunita a zároveň neonacistický otec, ktorý ju brával do Nemecka a prežila život v Anglicku - mala možnosť vidieť svet. A najmä pozorovať ľudí. Kniha nie je len zápisom jej spomienok, ale má v sebe aj myšlienku o našich predsudkoch a predpojatosti voči sebe navzájom. Rieši rómsku problematiku, čo sa určite mnohým páčiť nebude, pretože vzájomná neznášanlivosť prevažovala v jej časoch a koniec koncov prevažuje stále. Ale čo tak sa na problém pozrieť od jeho počiatku? Túto tému zvládla bravúrne, pretože nepodsúvala svoj pohľad na vec zaslepene, tým že pochádzala z rovnakého prostredia, ale nezaujato hovorila o faktoch a o veciac, tak ako sú. Vnímam to ako ďalšie plus celej knihy, pretože ako spraviť svet lepším, kým nebudeme lepšími my sami? Eliška v sebe musela nájsť veľa sily, aby ľudom odpustila a uzdravila svoju dušu, ale myslím, že z nej napokon vyrástla žena, ktorá zvládla aj nemožné a ktorá na seba môže byť hrdá. Táto kniha je jej dielom. A tým po sbee zanechala niečo cennejšie, než si je možno sama vedomá.

Takže dáte knihe šancu? Alebo o nej ešte stále pochybujete?

Pretože moje odporúčanie máte.

Nuž a na záver by som chcela veľmi pekne poďakovať Albatrosmedia, vďaka ktorým som si mohla príbeh prečítať v predstihu. Plánovaný dátum vydania je 30.4. takže neváhajte a spravne si na knižku čas.

Moje hodnotenie:

Pocit slobody

Tento článok je skôr denníkom, ktorý si neukryjem doma pod posteľ, ale miesto toho sa oň podelím spolu s vami. Týka sa mojich posledných dní, pocitov a je to zápisok o šťastí, ktoré prišlo nečakane a náhle. No dalo mi pocit slobody.

Posledné týždne neviem spávať. Unavená sa prevaľujem v posteli z jednej strany na druhú, zatiaľ čo počúvam Patrikov dych (v tom lepšom prípade) a v horšom jeho chrápanie. Sledujem hodinky. Premýšľam nad povinnosťami a uvažujem, čo by som mohla urobiť miesto toho bezcielneho trápenia sa, ktoré nevedie ku spánku. Ako to už býva, napokon zaspím, no čas je už neskorý a ráno skoro vstávam. Presne 5:30 pripravujem prvú šálku kávy, chystám malú desiatu a bojujem s únavou predtým než vyjdeme z tepla domova. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Veľa pracujeme. Skutočne veľa. 

Už pár mesiacov sa každý deň nachádzam v sklade kníh, kde neúnavne pripravujeme zásielky. Aj tento krok bol pre mňa veľkou zmenou, pretože ešte pred tým som dlhý čas pracovala v kníhkupectve, v ktorom som sa už stala súčasťou a prirástlo mi k srdcu. Skôr, než som ukončila strednú školu, som neúnavne po vyučovaní bežala do predajne a až do večera bola na nohách a radila s výberom tých správnych kníh... Mala som to však rada. Korona ma pripravila o miesto, ktoré mi bolo druhým domovom a tak som sa ocitla v sklade, ktorý funguje aj napriek situácií. Musím priznať, že aj tam však pomaly, ale postupne nachádzam to známe útočisko. S Patrikom dokonca aj pracujeme spolu a tak vie byť zábavné ťahať ho ráno z perín a ešte počas svitania kráčať ulicami do práce, kým sa handrkujeme alebo klebetíme o novinkách, či ponosujeme sa na to, akoby sme spali a nič nerobili.

Je to však únavné. Uvedomujem si to každú noc v momentoch, kedy neviem spávať.

Ani dnešný deň nebol iný. Vybavovala som objednávky, hľadala knihy z fakúr a merala som rôzne tituly, kvôli zisťovaniu kapacity skladu. Patrik bol len o pár regálov ďalej a obaja sme si robili svoju robotu...

Nuž viete, nikdy som nemala rada rutinu. Sľúbila som si, že nikdy nebudem žiť, tak ako sa v spoločnosti patrí a že sa nikdy neuspokojím s bežným šťastím smrteľníka, ktoré spočíva v usadení sa, zaradení, v dobrej práci a samozrejme v hmotnom zabezpečení. Nikdy som nebola priebojná v známkach, v školských povinnostiach, ani v pracovných príležitostiach. Ale v skutočnosti? V tom, čo pre mňa malo význam som bola dravá a stála si za svojim. Študovala som školu, ktorá ma nezaujímala a tak som sa venovala samovzdelávaniu a štúdiu vecí, ktoré ma fascinovali. Po celom dni v škole a v práci som do noci čítala knihy, z ktorých som chcela zhltnúť všetku múdrosť sveta, aj napriek únave. Držala som sa svojich názorov, presvedčení, bojovala som za to, že každý má právo žiť inak - pokiaľ cíti, že je to správny spôsob života.

A práve to ma doviedlo k dnešnému skratu, v ktorom som čelila tomu, že to ako žijem prestáva byť únosným. Vymklo sa mi to z rúk. Môj život sa začal skladať len z práce a z rátania financií do rozpočtu, aby sme z mesiaca na mesiac prežili. Uvedomila som si, že už stačilo racionality a dospelosti, ktorá nikam nevedie.

Odmerala som možno desiatky, ak nie aj stovky kníh v toto ráno, ktoré mi opäť dalo nádej. No akonáhle sa mi do rúk dostala kniha, ktorá patrila k tomu vysokému počtu, schytila som mobil a urobila nepremyslenú a bláznivú vec. Do piatich minút mi na mail dorazili letenky. Nepremýšľala som nad ich kúpov, ani nad tým kam by to malo byť. Jednoducho som sa rozhodla navštíviť jeden z "domovov" a tak mi na myseľ prišiel Edinburgh. A stále nemôžem uveriť tomu, že som to skutočne urobila.

Vzoprela som sa strachom a obavám z toho, čo bude a jednoducho som si dovolila cestu, po ktorej moje srdce túži už celé mesiace, odkedy sa celá táto situácia s pandémiou začala, väčšmi než by som si bola ochotná priznať.

Náš život je krásny, ale nezvyčajný. S Patrikom sme sa počas pandémie stihli do seba zaľúbiť, začať žiť v spoločnej domácnosti, spolu sme začali pracovať a podnikať drobné bláznovstvá, ale nikdy sme spolu neboli v reštaurácii. Nikdy sme spolu neboli v kaviarni. Je pre mňa zábavné, že sme spolu už prešli mnohé, zatiaľ čo sme nezažili nič "normálne" a bežné pre ľudí v našom veku. Táto cesta bude naše prvé dobrodružstvo, ktoré dúfam bude len jedným z prvých a mnohých...

Edinburgh si pamätám ako druhý domov. Aj zo spánku by som vás dokázala previesť jeho ulicami, ukázať vám jeho neznáme podniky, známe pamiatky a počúvať s vami šum mora na Portobello Beach. Pri myšlienke, že už o necelé dva mesiace ukážem Paťovi každé jedno zákutie, ktoré mi od poslednej návštevy prežíva v mysli, sa až chvejem od radosti.

Je to bláznivé? Nepochybne.

Situácia je nejasná. Kedykoľvek sa let môže zrušiť. Môžu nastať problémy s vycestovaním, testami, s brexitom, keďže už Škótsko nepatrí do EU, ale viete čo?

Toto spontánne rozhodnutie mi konečne dalo pocit slobody. Po veľmi dlhom čase som sa opäť cítila sebou a za ten pocit mi stáli aj hoc premrhané peniaze. Pretože som sa našla. A môj život zrazu nebol len skladačkou práce a problémov. Život bol odrazu opäť len životom. A to pre mňa predstavuje všetko, čo mi je milé. Tá príchuť dobrodružstva, to očakávanie zážitkov... Môže sa pokažiť toľko vecí, ale stále som to ja! Ja plná chuti byť, ja plná tvrdohlavosti a plná chuti po objavovaní a dobrodružstve. 

Celé mesiace žijeme životmi, ktoré akoby zastali. Svet sa pred našimi očami zatváral a moje srdce doslova krvácalo z toho, že žijem polovičným životom, ktorý mi nedáva zmysel.

Nedokážem stáť na mieste. A nedokážem existovať bez možnosti skúmania všetkých možností, ktoré v sebe svet má. A opäť získať pocit, že moja duša prežila aj v prostredí, ktoré ju malo zničiť a vytrieskať z nej bojovnosť? Taký pocit sa nedá ani opísať.

A tak mi držte palce kamoši. Pretože aj vy isto iste sami dobre viete, aký hrboľatý je môj plán a aké nestále časy sú. S kúskom šťastia však už o pár týždňov odídem a začnem znovu žiť život, pre ktorý som sa rozhodla žiť. 

Možno aj vám prídu moje rozhodnutia hlúpe. Hádam by som mala počkať, väčšmi si premyslieť, čo robím... A možno aj nie. Možno aj vy v sebe máte ten malý plamienok, ktorý tiež túži po dobrodružstve, na ktoré sa bojíte vydať. Oplatí sa však báť?

Hranica medzi strachom a odvahou je veľmi tenká, no ani jedna vlastnosť sa neobíte bez tej druhej. Preto vám želám aby ste sa báli, ale aj napriek tomu ste si vzali svoj život do vlastných rúk. Nie potom, nie v lepšiu chvíľu, ale teraz a vždy.

Majte sa krásne kamoši!

Večné puto | Alebo nádych starých príbehov

Originálny názov: A Bound Heart

Autorka: Laura Frantz

Vydavateľstvo: i527.net

Rok vydania: 2019

Počet strán: 369

Knihy od autorky Laury Frantz som dlhší čas registrovala, ale nikdy som ich nevnímala ako niečo, čo  by som plánovala čítať. Podceňovala som ju, pretože automaticky som si o nej vytvorila predstavu, v ktorej písala klasické klišé historické romány, ktoré sú skutočne určené len na oddych a nemajú v sebe žiadnu hĺbku. Pred pár mesiacmi som si neplánovane prečítala jej najnovšiu knihu Neobyčajná žena a môj názor sa podstatne zmenil. 

A tak tu sedím a píšem vám o Večnom pute, pričom ani kúsočkom nie som sklamaná. Historické romány si vždy prečítam rada, či už pri čitateľskej kríze alebo len na oddych. Najľahšie sa mi v nich stráca a prichádza na iné myšlienky... A keď som si uvedomila, že Večné puto sa ešte k tomu odohráva v mojom milovanom Škótsku, vedela som, že si ho raz budem musieť prečítať.

A dobre sa stalo. Anotácia vám zrejme veľa nenapovie, ale keby vám mám priblížiť o čom príbeh je, tak je to o láske ku krajine a slobodnému životu. K sile škótskeho mora, zelenej Vysočine, nádherného vresovcu a dunivého vetra, ktorý sa preháňa celou krajinou. K ľudu a k povestiam.

Hlavná postava Lark žije v malej kamennej chalúpke so svojou starkou a pracuje ako bylinkárka. Od mala vyrastala na ostrove, kde žila po boku Magnusa, ktorý dospieval do role lairda. Larkin život bol vždy plný práce a obetavosti, ale zároveň plný radosti a láskavosti.

Po tragickej nehode na ňu padne vina, ktorá vôbec nebola oddôvodnená právom, i tak je však Lark s Magnusom vyhnaná z ostrova do amerických kolónii. Oboch čakajú neľahké chvíle a najmä im láme srdce byť odlúčený od krajiny, ktorá pre nich predstavuje domov. Plavba na mori je neľahká a kolónie v Amerike mohli byť smrteľné pre cudzincov. Počas dlhej púte však, ani jeden z nich nestráca morálne zásady, dobrotu a aj v nových krajinách sa zo seba snažia odovzdať to najlepšie.

Knihy z vydavateľstva i527.net sú vždy tak trochu kresťansky ladené, ale mne to popravde neprekáža. Veľmi sa mi páčia práve tie pevné hodnoty ukryté v charakteroch postáv, ktoré aj napriek neľudkosti a zlu vo svete, roznášajú to dobré a láskavé. Vždy sa ocitajú v ťažkých situáciách, ale majú v sebe vieru a odhodlanosť, ktorá im pomáha vidieť to lepšie za oponou. A mňa ich pevnosť osobnosti neskutočne baví a inšpiruje. Nečakala by som to, ale autorka si ma skutočne získala jej príbehmi, ktoré sú zasadené do tých najrozmanitejších období a histórie, a v tomto prípade možno ešte o čosi viac.

Jediné, čo by som na tejto knihe mohla vytknút je to, že sa mi do nej ťažko začítavalo. Ale to som si žiaľ všimla aj pri Neobyčajnej žene. Neviem prečo to tak je, ale pri Laure Frantz mám akosi problém ponoriť sa do jej príbehov a až keď sa jej dej rozvíja a začne naberať spád, až vtedy sa v ňom celkom stratím. Neprekáža mi to však až tak... Príbeh ma potom drží až natoľko, že by som pri ňom najradšej strávila celý deň a knihu musím mať v ruke pri každej činnosti.

Večné puto je príbehom, ktorý si získa aj vás, pokiaľ vás zaujíma prostredie Škótska alebo kolonizácia Ameriky. Áno, je v ňom romantika. Áno, hrdinovia možno niekedy majú až príliš veľa náhodného šťastia. Ale sú to príbehy so starým nádychom, ktoré vás pohladia na duši a ostane vám po dočítaní príjemný pocit z toho, čo ste z hrdinami prežili. A to za to stojí.

Moje hodnotenie: