Víťazky | Príbehy žien

Originálny názov: Les Victorieuses
Autorka: Laetitia Colombaniová
Vydavateľstvo: Ikar
Edícia: Odeon
Rok vydania: 2020
Počet strán: 224

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi.

V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania.

Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

...

Túto knihu som si zvolila viac menej spontánne bez toho aby som vedela o čom má byť, alebo do čoho idem. Aj keď je autorka i na Slovensku pomerne známa, mne jej meno povedomé nebolo a Víťazky pre mňa boli prvým stretnutím sa s jej tvorbou. Dôvod pre ktorý som jej dala šancu bol skôr ten, že kniha patrí do edície Odeon a pre tú mám neraz poriadnu slabosť :). Dobre však, že som sa nezmaýšľala a čítala, pretože o takýto zážitok by bola naozaj škoda prísť! Neskôr som si uvedomila, že Vrkoč mi už párkrát zarezonoval v ušiach a že autorka mi predsa len nie je až taká cudzia, ale až teraz viem, že časom musím doplniť svoju neznalosť a prečítať si aj zvyšok jej kníh. Pokiaľ budú také dobré ako táto, tak sa mám na čo tešiť.

Aj by som vás ponaťahovala nad tým, či sa mi to páčilo alebo nie, no nevidím v tom veľmi význam. Od prvého momentu som bola príbehom príjemne prekvapená a absolútne zahĺbená do jeho čítania. V knižke sa objavujú dve dejové línie, pričom prvá predstavuje súčasnosť a hovorí o mladej advokátke Solene, ktorá prakticky začína žiť nanovo a ktorá vychádza zo svojej komfortnej zóny, v ktorej doteraz prežívala... nuž a druhá línia patrí minulosti, v ktorej sa hovorí o vzniku Paláca pre ženy v núdzi, o Blanche, ktorá bola zapálená pre pomoc týmto ženám a ľuďom v biede a ktorá v sebe mala oheň a odvahu pre správnu vec. Úprimne tá historická línia z minulosti pre mňa bola ešte o niečo milším prekvapením, pretože aj keď ma kniha veľmi bavila, zrazu jej to dodalo atmosféru, ktorej som už v žiadnom prípade nedokázala odolať. Zbožňujem takéto útržky z minulosti a najmä hrdinky ako Blanche. Jej odvaha a tvrdohlavosť žiarila aj skrz stránky, ktoré som pohltená rýchlo pretáčala.

Knihe nemám, čo vytknúť. Predstavuje príbeh všetkých žien. V Paláci sa nachádza množstvo žien, ktoré prežili svoje vlastné trpké osudy, avšak autorka nám predstavila príbehy len hŕstky z nich, pričom tieto ženy aj po celý čas najviac vytŕčali spomedzi iné obyvateľky Palácu. Vo svojej podstate však predstavujú všetky do jednej. A aj všetky ženy ako také. Sú to príbehy, ktoré sa dejú - dejú sa okolo nás, medzi nami, nám. Nie každá žena je vypočutá, nie každá povie svoju pravdu alebo odíde z toho, čo ju ničí, no táto kniha rozpráva o všetkých druhoch ťažkostí a o životných situáciách, v ktorých sa nachádzajú ženy po celom svete. Bezdomovectvo, náboženské problémy, tradície ktoré idú proti ženstvu... To všetko sa deje a priznám sa, že o niektorých veciach ma čítať priam bolelo. Zároveň som si však doštudovala o niektorých faktoch a skutočnostiach a bola som zhrozená a fascinovaná zároveň, pretože aj v modernej dobe sa na nich nič nemení, avšak aj napriek tomu sú ľudia, ktorí proti tomu bojujú. Ktorých je počuť.

Takže skutočne bolo ťažké odtrhnúť sa a najmä, aj keď je knižka kvalitná, tak svojim obsahom je útla. Prečítanú ju máte za chvíľku, ale samozrejme... dojem vo vás ostane oveľa dlhšie. Som šťastná, že som mala možnosť Víťazky si prečítať a budem veľmi rada, keď im dáte šancu aj vy. Pokiaľ sa ich chystáte čítať, tak mi isto dajte vedieť :)! Moje odporúčanie máte...

Moje hodnotenie:

Potulky s Charleym | Po stopách Ameriky - John Steinbeck

Originálny názov: Travels with Charley in Search of America

Autor: John Steinbeck
Vydavateľstvo: Absynt
Rok vydania: 2020
Počet strán: 268

Mapa Spojených štátov pripomína pestrú patchworkovú deku pozošívanú z kúsočkov najrôznejších farieb. Svetoznámy americký spisovateľ John Steinbeck sa na začiatku šesťdesiatych rokov rozhodol znovu spoznať svoju obrovskú rodnú krajinu. Nasadol do obytného auta, vzal si svojho modrého francúzskeho pudla Charleyho a prekrižoval Ameriku z jej východného pobrežia na západné a späť. Chcel stretnúť ľudí. Chcel vedieť, ako sa Amerika zmenila a kam smeruje. Na svojej ceste zažil naozaj všeličo. Spoločnosť pozoruhodných ľudí, hlbokú osamelosť, prekvitajúci rasizmus i nespútanú prírodu. Ako hovorí: „Cestu naprieč Amerikou by som prirovnal k slávnostnej večeri s mnohými chodmi, na ktorú pozvali vyhladovaného človeka."

...

Nebudeme si klamať. Túto knihu ste už určite zaregistrovali na nejednej sociálnej sieti alebo aj v regáloch kníhkupectiev. Zaujala vás? Pretože mňa veľmi a takmer okamžite... Vedela som, že si ju musím prečítať, že si ju túžim prečítať a najmä, že jej autor pre mňa bude tou zaujímavou spriaznenou dušou s ktorou sa nestretnete len tak. Už samotný (fantastický) úvod ma o všetkých týchto tvrdeniach do bodky presvedčil, "Keď som ako chlapec mával chorobné nutkanie ocitnúť sa kdesi inde, zrelší ľudia ma ubezpečovali, že dospelosť ma vylieči. Len čo som dozrel, aspoň vekovo, zaručeným receptom na môj neduh sa stali stredné roky. V strednom veku ma zas ubezpečovali, že choroba poľaví v jeseni života, a dnes si ako päťdesiatosemročný vravím, že ma z toho možno dostane staroba. Nič nezaberá. Keď lodná siréna štyrikrát zahúka, chlpy na šiji mi aj dnes stoja dupkom a túlavé topánky ma zasvrbia." Hovorí sa, že vrana k vrane sadá a keby som v rokoch minulých alebo v akýchkoľvek iných mohla prisadnúť k Johnovi, tak si s ním veru rada vypijem kávu a porozprávam sa o maličkostiach alebo aj veľkých veciach. Charleyho by som poškrabkala za ušami a och... ako len rada by som videla jeho pojazdný domček na kolesách. Ako len rada by som... ! Nech je už ale ako chce - tí čo ma poznáte, musíte vedieť, že túlavé topánky pre mňa boli ako magnetom k pochopeniu a k obľúbeniu si tejto knihy. Sama ich mám. Nuž a mne samej niet pomoci. Vďakabohu za to!

Čítanie som si veľmi užila. Kniha to nie je veľmi náročná, ani nejak strojene písaná. Autor opisuje svoje vlastné zážitky, myšlienkové pochody a ľudí, ktorých na svojej ceste stretáva. Mnohé pasáže sú tvorené rozhovormi s cudzincami alebo len úvahami dakde v tieni pod vysokým stromom. Je to o hľadaní zmyslu a zároveň o chápaní toho, že vec ako zmysel nejestvuje. Nič nie je čierne alebo biele a škála človečenstva je rozmanitá, ako farby na palete... hádam aj viac. John Steinbeck je však pravým klasikom (v dobrom slova zmysle). Je to stará škola človeka, ktorá je ľudská, zhovorčivá a ktorá život žije slobodne a bez strachu. Nemôžem si pomôcť, ale veľmi mi chvíľami pripomínal aj osobu, ktorú poznám zo svojho vlastného života. Podobný typ, podobná účasť na živote a samotný prístup k jeho žitiu. Takí ľudia sú vzácni. Niet ich už veľa, no pri ich nájdení je to hotový poklad.

"Viem, že nič neviem, a v tom možno spočíva vrchol 

môjho životného poznania."

Neprekvapuje ma, že napokon za svoje písanie získal autor mnohé ocenenia. Niečo na ňom je... Možno tá úprimnosť a vykreslená realita svojským uhlom pohľadu. V jednoduchosti je však krása a John hovorí všetko len jediným spôsobom - tak ako to je, čiže narovinu. Tak ako je príbeh nenáročný, je aj celkom útly a pokiaľ si ho nebudete šetriť, ujde vám až príliš rýchlo. Nič to však. V spomienkach vám ostane dlhý čas a vy sa vždy tak trošku pousmejete, keď si spomeniete na pána v námornickej čiapke a francúzskeho pudlíka po jeho boku. Charley je takmer ako postava. Nie takmer, on ňou doslova je. V príbehu tvorí svoju dôležitú časť a zaberá v ňom veľké miesto. Veď je to osobnosť! V mnohých chvíľach sa pobavíte, ale čo sa mi páči, tak ku záveru autor otvoril aj ťažšiu otázku, ktorá je aj v dnešnej dobe stále aktuálna. Keď som si uvedomila o aký starý román sa jedná a ako sa veci od tých čias až tak nezmenili... Je to dobrá príležitosť na zamyslenie sa. Kultúry sú rôzne, ale spoločnosť ako taká sa vo svojej podstate až tak veľmi nelíši. Všetky do jednej riešia rovnaké problémy, okorenené inými okolnosťami a inými riešeniami.

Za mňa knihu určite odporúčam. Samotné vydanie je absolútne prekrásne! Neviem, či ste mali príležitosť všimnúť si to, ale Absynt sa s týmto natoľko vyhral, že obálka je zároveň mapkou, ktorú si môžete rozložiť a na ktorej sú vyznačené všetky skvelé dobrodružstvá dvojky pána a psa. Nuž... vopred vám prajem príjemné čítanie a dajte mi vedieť, či sa vám Potulky páčili :)!

Za knihu veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Potulky s Charleym si môžete kúpiť, napr. aj TU :).

Moje hodnotenie:

Príbehy na ktoré len tak nezabudneš

Ahojte kamoši!

V predošlom článku som vám sľúbila tipy na knižky, ktoré si moju pozornosť v poslednom čase získali väčšmi, než iné a tak sú tu! Je ich len pár, avšak v prípade, že vás zaujmú sa budem veľmi tešiť. Všetky sú svojim spôsobom výnimočné, iné a dotkli sa ma (ako to ja rada hovorím). Nie je však výnimočné, keď sa vás niečo dotkne priamo na duši? 

Prvou knižkou, ktorú by som vám chcela odporúčiť je príbeh s názvom Pre Emily. Možno ste ju už mali možnosť zaregistrovať a možno aj nie, no nech je ako chce - prekrásna obálka vás zaručene upúta vždy, keď ju zazriete. Aj v mojom prípade tomu bolo tak... Zahliadla som ju a už som vedela, že toto bude niečo, čo by som nemala nechať len tak, niečo na čo by som sa mala pozrieť pozornejšie a s troškou šťastia mala prežiť niečo, na čo nezabudnem. Hneď ako som knihu vzala do rúk, moje tušenie bolo ešte väčšie. Kniha vyzerala krásne, znela krásne a nech som ju nalistovala na akúkoľvek stránku cítila som, že toto je to pravé. Tak so mnou Emily odišla domov a hneď sme sa spriatelili. Vlastne... čím dlhšie sme spolu trávili čas, tým viac sme si rozumeli :).

Je to ten typ krásnej, jednoduchej, nostalgickej a citlivej knihy. Je plná života, radosti, spomienok a smútku, pričom každý z týchto pocitov vás samých privedie niekam do vašej mysle - do zákutí, na ktoré nemyslíte alebo naopak, na ktoré myslíte až príliš často.
Pripomenula mi moje detstvo a čas strávený so starou mamou. Kúzelné časy, ktoré každý deň predstavovali nové dobrodružstvo, aj v tých najobyčajnejších chvíľach. Taktiež mi pripomenula ľudskosť, hodnoty a krásu momentov, ktoré trvajú, ktoré sa dejú... Nechcem vám prezrádzať príliš, ale tak ako je krásny príbeh, tak sú tam aj krásne postavy, krásne myšlienky a celok tvorí niečo väčšie, než som vôbec mohla očakávať. Určite odporúčam! 

A v čom je výnimočný Príbeh o Áste? Vyznie klišé, keď poviem, že hádam vo všetkom? Myslím to však úprimne... Nie som si istá, či som vôbec niekedy vo svojom živote čítala niečo podobné. Autor si ma získal, ale tak naozaj. Jeho slová sa mi vrývali priamou cestou do duše a do pamäte a jeho tvorba pre mňa čoskoro nadobudla význam a hodnotu, ktorá sa len tak ľahko nevytratí... ani netúžim, aby sa niekedy stratila. Chcem si ho uchovať. Uchovať si to aký ma talent pracovať so slovami, skladať krásne vety a hovoriť svoje vlastné pravdy a tvoriť svoj vlastný čas, pretože toho je v tejto knihe veľa. Minulosť, prítomnosť, udalosti budúce... Všetko sa prepletá a jedno s druhým súvisí, až to napokon tvorí jeden jediný vzor - ŽIVOT. Ťažko sa mi opisuje a hovorí o Áste, pretože naozaj to nie je ničomu podobné. Vďakabohu za to! Je to poetická kniha, hlboká, iná... Azda nie každému sadne, možno na ňu niektorí budú potrebovať tú správnu náladu alebo len čas a chuť spoznať to, čo v sebe ukrýva, avšak ja na ňu nedám dopustiť. Na každej jednej strane sa nachádzala myšlienka, ktorú som mala chuť si podčiarknúť, zapamätať, vyryť si do vnútra... A zároveň tá príroda... Ach ten Island. Bolo prekrásne ocitnúť sa v ňom skrz Ástu, pretože jej obsah načrtol celý, malý, veľky spletitý svet tejto fascinujúco chladnej krajiny.

Váhala som, či vám chcem spomenúť aj knižku Find Me od André Acimana, ale venujem jej aspoň pár riadkov. Nie je to kniha, ktorú by som vám vyslovene potrebovala odporúčiť, ale moju pozornosť si získala, to rozhodne áno...

Myslím si, že nazývať ju pokračovaním Call Me By Your Name je trošku omylom, pretože to pokračovaním nie je... nie celkom. Opisuje to skôr život, ktorý plynie a udalosti, ktoré hrdinom osud prinesie. Nie však len tým, o ktorých by sme túžili počuť viac. Stretávame sa skôr s tým, akým spôsobom ich život samotná láska a vášeň, ktorá ich isté leto v Taliansku spálila, akým spôsobom sa dotkla ich života a bytia, ich vnímania a ich okolia. Nuž a sledujeme tu aj osudy iných postáv. V tom spočíva tento príbeh a svojim spôsobom vytvára niečo naozaj fascinujúce. Cítim sa však rozpoltene, pretože knihu nehodnotím vysoko. Na Goodreads som jej udelila 3,5 hviezdičky, ale i tak... I tak na nej niečo je. Má svoje čaro. Je to o niečom viac, než o hodnotení a skúmaní jej kvality - obnáša úprimnosť, ktorej mnohí nie sme schopní. Veľmi sa mi páči autorov prístup k intiminte, ktorá búra absolútne všetky zábrany, aké sú v príbehoch vôbec možné. Vytvára dojem, že čítam o skutočných ľuďoch, že ich životy sa dejú, tak ako aj môj a ich túžby sú rovnako silné, ako tie moje... Áno na Acimanovej tvorbe niečo je. Aj preto knihu napokon spomínam, to či si ju prečítate však nechávam na vás :).

Budem však rada, keď mi napíšete, ktoré knihy v poslednom čase zaujali vás? Och a plánujete si prečítať niektorú z tých o ktorých som vám písala alebo ste už jednu z nich aj čítali :)? 

Majte sa krásne a užívajte si leto!

Ahoj leto, ahoj radosť

Priznám sa, že článok píšem s istou neistotou a s rešpektom, pretože je to už dávno odkedy som sa vám prihovárala pravidelne. Rozhodne už prešiel nejaký ten piatok od mojich tvorivých období a dní, kedy sa články písali samé. Stratila som návyk vyjadrovania sa, tvorenia, prihovárania sa skrz blog, ale prirodzene vám zrejme nemusím hovoriť, že ma to mrzí a uvedomujem si aká veľká škoda by bola, keby som to nevnímala ako obdobie oddychu, ale ako trvalý stav ticha. To sa veru nestane! Chcem aby tu ešte vždy bolo miesto, kde sa môžete s radosťou vrátiť a kde sa môžeme porozprávať o všetkom možnom. Ak aj budú prvotné články neisté, verím že to bude prvý krôčik k tomu, aby som v nich opäť našla radosť a tešila sa na ich písanie, ktoré pôjde čoraz jednoduchšie.

Asi všetci sme si prešli obdobiami, ktoré boli zvláštne a iné. Tento rok sa odlíšil od všetkých, ktoré si pamätám a nestratiť v ňom pevnú pôdu pod nohami bolo neraz veľmi náročné. Často som sa cítila prázdne. Svet strácal význam a ja som strácala chuť ho v svete nachádzať. Mnohé sa v mojom živote zmenilo a stále mení - niektoré veci ma tešia, iné ma poriadne desia, avšak sú to momenty, na ktoré som čakala celý svoj život. Sú to časy kedy začínam písať svoj vlastný príbeh, ísť svojou cestou a kedy si v živote nachádzam svoje miesto. Za bežných okolností ma tieto zmeny nadchýnali, ale boli tu dni, kedy som chcela len pokoj a najmä žiadnu zmenu. Chcela som byť sama alebo nebyť.

Že slnko a smiech lieči? Potvrdzujem! Posledné upršané dni mi dávali zabrať, ale napokon to dobré knihy a spoločnosť tých správnych ľudí poľahky vyriešila. A predsa sa aj slnko ukázalo.

Čím sme starší, tým viac si uvedomujeme akých ľudí vo svojom živote máme. Čím sme obklopení, kým sme ovplyvnení, čo okolo seba zdieľame a čo s inými prežívame. Začíname si vážiť priateľstva a väčšmi si uvedomovať tie, ktoré pretrvajú. Chcem tým povedať, že mať kamarátov, ktorých poznáte od detstva a s ktorými vás ani roky nerozdelili je naozaj niečo, za čo človek môže byť vďačný. Počas života stretneme mnoho ľudí, mnoho priateľov, ale kamarátstva z detsva, ktoré trvajú sú vždy niečím iným a vzácnym (i keď vám tí ľudia dokážu neraz liezť na nervy haha). Koniec koncov toto bolo mojim liekom na smútok, ktorý zo mňa nechcel opadnúť. Momenty s nimi. Dni, kedy som si myslela, že už nikdy nič nevytvorím a že nič nebude lepšie schovali pod koberec a prinútili ma smiať sa, opäť sa tešiť, byť prítomnou a najmä byť nažive - teda nie len fyzicky, ale aj pocitovo. Moja duša ma postupne prestala bolieť a mnohé veci, ktoré ma trápili zmizli taktiež. Priateľstvá sú predsa len vzácne, nie je tak?

Pomohli mi aj mnohé príbehy a prekrásne slová autorov. Mala som šťastie na knihy, ktoré mi v mnohom menili pohľad na svet alebo ma vytrhávali zo sveta samotného. Mysľou som bola neraz ďaleko alebo som sa strácala v ich myšlienkach, v ich dejoch a vetách. Rada vám ich určite odporúčim (ešte sa k tomu dostanem!).

A slnko predsa vyšlo. Keď odišiel smútok, nastali dni plné lúčov slnka a zážitkov. Dni strávené na vzduchu a ponorené v hĺbke studenej vody, po ktorej sa človek cíti krásne živý. Hranie kariet na osuškách a šum vetra cestou domov. Pár kvietkov na lúkach a dlhé cesty nocou. Rozhovory, bezhlavosť, omyly a správne

rozhodnutia. Takéto dni prišli a mňa dojíma, ako život vždy myslí ďalej. Ide dopredu a my sa buď napojíme na ten beh, ktorým beží alebo sa budeme ďalej strácať a utápať. Vždy je to tak trošku o voľbe, i keď je ťažké to vnímať v tomto svetle. Všetko však vždy záleží na nás. Veľakrát sa popálim a celý svet je zlý, ale napokon sa vždy vrátim k jedinému - že je len taký, aká som ja. A je taký, akým ho vidím ja - očami a dušou.

Nuž a takýto je život. Teda ten môj za čas, ktorý som bola potichu. Veľa čítam, ale píšem málo. Veľa vidím, ale málo si značím. Veľa sa smejem, ale o málo sa delím. Ale koniec koncov je napokon všetko tak ako má byť - v poriadku. A napokon cítim to, čo mi celý ten čas chýbalo - pokoj. Dni sú ľahšie a vo všetkom je prísľub radosti. Mladosti. Všetkého nového...

Na záver by som vám len priložila útržok slov, ktoré ma tak posledné dni fascinovali (z pera Jóna K. Stefánssona)

"Že je jednoduchšie opísať svet ako seba samého.

Písať viac o sebe než o svete.

Sú slová dostatočne silné, aby prinavrátili stratenú radosť - aby vytvorili nový význam, ak všetko vybledne? Nie, treba sa snažiť viac."

Majte sa krásne kamoši! A nezabudnite mi napísať o tom svojom živote, malých-veľkých svetoch a dňoch, ktoré prežívate... A ak mi ešte k tomu poviete, či sa vám článok páčil, aj keď bol na takúto osobnú nôtu, tak vám budem veľmi vďačná a budem sa tešiť!

Stories that you need...

Ahojte :)!

V poslednom čase sa vám prihováram len zriedkavo a som si vedomá toho, že by som to chcela zmeniť... Byť opäť aktívna a neustále vás tu inšpirovať, motivovať, ale najmä by som rada opäť tvorila a písala. O svete. O knihách. O živote. O všetkom. Či sa polepším? Pevne verím! Ale zaručene vám môžem povedať, že mi chýbate a priestor, ktorý sa tu snažím stále udržiavať mi chýba tiež.

Na dnešný článok som sa však tešila, pretože by som vám rada posunula tipy na knihy, ktoré si ma za posledný čas získali viac, než iné. Rozhodla som sa, že na ne nebudem písať recenzie, ani vám zdĺhavo predstavovať ich pozadie, či dej. V skratke vám len rozpoviem prečo by ste si ich mali prečítať a ak vás zaujmú, budem veľmi šťastná. To platí aj v prípade, že ste ich čítali a podelíte sa so mnou o svoj názor. Sú to knihy, pri ktorých by som si rada len tak sadla do trávy alebo so šálkou kávy (kdekoľvek) a rozprávala sa o nich s vami hodiny... 

Normálni ľudia

Priznám sa, že ja sama nemám rada, keď je okolo nejakej knihy ošiaľ, vidím ju na každej jednej sociálnej sieti a každý deň už takmer čakám, že na mňa vyskočí aj z chladničky. Určite veľmi dobre viete o čom hovorím a takisto zrejme viete, že kniha Normálni ľudia patrí k tým, na ktoré môžete naraziť často. Nuž budem sa tváriť, že to tak nie je a porozprávam vám len o svojich pocitoch.

Ako prvé ma zaujal seriál. Keď som si pozrela ukážku, ostala som zvláštnym spôsobom plná dojmov a cítila som, že tento príbeh by mohol byť niečím, čo sa mi zapáči väčšmi, než by som čakala. Knihu som si kúpila spontánne chvíľu na to a už čoskoro som sa do nej začítala. Nemalo to žiadny poriadok, teda aspoň pre mňa nie, pretože najprv som začala pozerať pár epizód seriálu, následne som čítala knihu a tak nejak doteraz nemám dopozeraný seriál, ale za to vám môžem povedať, že moje cítenie bolo správne a že s Normálnymi ľuďmi sme si mali čo povedať. Niekedy si vás príbeh jednoducho objaví sám a vy sa tomu neubránite. Vlastne na to, ani nemáte dôvod... Dotkne sa vás, istým spôsobom vás surovo strhne, ale aj nežne pohladí na miestach, ktoré ste hádam, ani netúžili opäť v sebe objaviť, ale rozumiete tomu, že je to tak správne.

Normálni ľudia mi sadli do momentálnej nálady. Do života. A do duše.

Veľmi sa mi páčil príbeh ich dvoch hrdinov, ktorí sa strácajú a nachádzajú. Ktorí sú spojení a zároveň takí vzdialení... Pri príbehoch ako je tento mi napadá len jediné slovo: "život." Viac sa k tomu zrejme ani nedá povedať. A hádam ani viac nechcem hovoriť. Knihu si môžete sami prečítať a pochopiť alebo aj nepochopiť, no to je v poriadku. Nie každému sadne, ale nie je na tom nič zlé, pretože všetci prežívame a cítime niečo iné a aj keď sa dívame na rovnaké predmety, nikdy nevidíme rovnaké veci. Preto sa len teším, ak sa vám kniha páčila rovnako alebo sa vám bude páčiť a budem rada, keď sa so mnou o to podelíte.

V rýchlosti by som vám len dodala, že seriál ma taktiež ani trochu nesklamal. Sledovať ho je pocitovo asi ako utápať sa v sne, či nekonečnosti. Dáva vám to zmysel?

Stehlík

Stehlík, Stehlík... Túto knihu som si chcela prečítať naozaj dlhý čas. Lákala ma, myslievala som na ňu, cítila som, že si ju musím prečítať, ale aj tak som ju odkladala dlhší čas, než bolo treba. Chvíľami som sa bála jej hrúbky a jej veľkosti, pretože už na pohľad vidíte, že príbeh je to rozsiahly. Netreba sa tým však nechať odradiť, pretože to čo som zažila pri Stehlíkovi som už nezažila dávno. Úprimne.

Nie je v tom až taký veľký rozdiel, ako v predošlom prípade, pretože aj tu ma veľmi zaujalo filmové spracovanie. Tu som si však naozaj prečítala poctivo ako prvé knihu a stálo to za to.

Možno zniem trochu roztržito, možno zliepam slová dokopy a tie znejú chaoticky, ale táto kniha bola SKVELÁ. Ani neviem, ako vám vyjadriť všetky tie pocity, pretože ak ma niečo za posledný čas prinútilo cítiť a prežívať emócie hlbšie - stojí za tým Stehlík. Počas jeho čítania som toho toľko cítila... Hlavný hrdina mi prirástol k srdcu a poľahky by sa dalo predstaviť si, že jeho príbeh nie je iba príbehom, ale že sú to spomienky na dávneho priateľa. Denník blízkej osoby.

Táto kniha je plná temnoty a života. Smútku a ťažkostí. No je aj plná nádeje a neustáleho boja. Deň za dňom. Krom za krokom.

Autorka píše famózne a pre mňa sa stal Stehlík niečím, na čo len tak ľahko nezabudnem. V prvom rade po tom, ani netúžim. 

Čítala som ho pomaly. Vychutnávala som si každý jeden odsek, či stranu a jeho celok vo mne zanechal stopu hlbšiu, než topánka v blate. Viem, že si z neho odnesiem niečo, čo pretrvá a tento pocit ma robí šťastnou a smutnou zároveň. A presne takým je aj tento príbeh. Svetlý a tmavý. Veselý a smutný. Nádejný a beznádejný. Je plný kontrastov a predovšetkým otázok o osude. Či sú nám udalosti dané alebo, či sme mohli veci urobiť inak. Čo by bolo keby? Čo všetko je našou vinou?

Práve dnes som čerstvo videla aj film (konečne) a určite vám odporúčam aj ten. Všetko mi ožívalo pred očami a bol to úžasný pocit. Stehlík dostal rozmery a mne sa to páčilo! V mojej mysli bol dostatočne živý aj predtým, pretože naozaj ma do seba vtiahol veľmi hlboko... avšak pozorovať film a hercov, ktorí sa vžívali do postáv, ktorých osudy som sledovala stovky strán - to vám stojí za to. Herecké obsadenie bolo skvelé (iba ak Hobieho a Pippu som si predstavovala trošku inak), no aj tí sa úloh zhostili perfektne a ja som s nimi nemala žiadny problém.

Plánujete si pozrieť film? Čítali ste knihu?

...

Nuž a ako sa mám? Ťažko povedať. Chýba mi písanie osobných článkov, či postrehov zo života, no momentálne sa necítim, ani tvorivo, ani inšpirovane, ani nijak. Mnohé dni sa zobúdzam s prázdnym pocitom s ktorým idem napokon aj spať, no napriek tomu by som len potvrdila slová Sally Rooney zo spomínaných Normálnych ľudí, "Life offers up these moments of joy despite everything." Či som šťastná? Neviem. Ale stále sú tu pokojné rána, horúce šálky káv, farebné kvety, úsmevy, dobré knihy, rozhovory a momenty radosti. Stále sú tu veci, v ktorých sa dá šťastie náhle nájsť, ako dieliky puzzlí pri skladaní väčšieho obrazu. A tak mi to aj príde s touto situáciou. Že toto obdobie je len skladačkou, ktorá tvorí väčší obraz. Krásny obraz :). Pretože tak ako sa už dobre poznám, zase vyjde slnko a zase budem štebotať o všetkom krásnom, čo svet v sebe má. Musím si len počkať na tú chvíľu, kedy sa prebudím a budem opäť vidieť viac... Chýba mi hlbší kontakt so svetom, ktorý v sebe akosi nedokážem momentálne objaviť, no som typ človeka, čo vždy plánuje dobrodružstvá a vždy sa hýbe vpred, takže verím, že čoskoro ma všetko znovu očarí. Už teraz mám nové plány o ktoré sa s vami neskôr rada podelím O:) len mi v nich držte palce haha. 

Neplánujem sa siliť a snažiť sa konať bez chuti, či pocitu. Nebudem sa tváriť, že som plná nadšenia, keď evidentne nie som. Ale to je v poriadku. Všetci máme z času načas právo necítiť sa sebou. Akoby sme potom vedeli byť tým kým sme? 

Majte sa krásne kamoši :)!

Lovkyňa | Dá sa veriť každému?

Originálny názov: The Huntress

Autorka: Kate Quinn

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2020

Počet strán: 528

Nina Markovová, rodáčka od Bajkalského jazera a nevšedne odvážna žena, vždy snívala o lietaní. Keď nacisti zaútočia na Sovietsky zväz, riskuje všetko, aby sa dostala do ženského bombardovacieho pluku, neskôr presláveného ako Nočné čarodejnice, ktorý spôsobuje pohromu v radoch útočiacich Nemcov. Za nepriateľskými líniami sa dostane do rúk nacistickej vrahyne známej ako Lovkyňa a prežije iba vďaka svojej šikovnosti.
Britský vojnový korešpondent Ian Graham bol očitým svedkom vojnových hrôz od vylodenia v Normandii až po norimberské procesy a stal sa z neho lovec nacistov. No jedna korisť mu stále uniká – nebezpečná predátorka známa ako Lovkyňa. Pri pátraní po nej spojí tento vytrvalý vyšetrovateľ svoje sily s odhodlanou, neohrozenou Ninou.
Sedemnásťročná Jordan McBridová vyrastá v povojnovom Bostone a túži stať sa fotografkou. Jej ovdovený otec si nečakane privedie do domu snúbenicu a Jordan je nadšená. Lenže čosi ju na tej rakúskej vdove s príjemným hlasom znepokojuje. Má pocit, že v ich dome striehne nebezpečenstvo, a tak začne pátrať po minulosti nevlastnej matky. Zistí, že hlboko v jej rodine sú pochované tajomstvá, ktoré môžu ohroziť všetko, čo jej je drahé.

...

Tri uhly pohľadov. Tri rôzne osudy, ktoré sa navzájom spájajú a prepletajú viac, než by sa dalo čakať - taká je Lovkyňa.
S touto knihou sa mi nezačínalo úplne jednoducho, pretože akosi sme si k sebe nevedeli nájsť tú správnu cestu. Snažili sme sa vyhovieť si, tráviť spolu dosť času a vidieť v sebe potrebný potenciál, no neznáme príčiny nám stáli v ceste v tom, aby sme sa spolu dostatočne skamarátili. Vďaka čomu prišla zmena? Rada by som vedela, no so všetkou úprimnosťou netuším. Len zhruba v polovici príbehu som si knihu začala konečne užívať a reálne ju vnímať, ako niečo čo za ten čas stojí. Áno, aj dovtedy tam boli výborné pasáže, priam skvelé, ale páčiť ako celok, sa mi to začalo až časom.

Je to zvláštne, ale knihe ani napriek tomu nemám, čo vytknúť. Napísaná bola výborne a autorka mala svoj príbeh dokonale premyslený, takže v ňom neboli žiadne diery, či medzery. Udalosti sa možno dali dopredu predvídať, ale príbeh bol postavený tak, že inak by to asi ani nešlo, takže to neberiem ako negatívum. Aj napriek tomu, že som sa zo začiatku musela do čítania nútiť, jedná sa o kvalitnú knihu, ktorá vám má čo ponúknuť. Čím viac sa nad tým zamýšľam, tým viac si len myslím, že mi nesadla do aktuálnej nálady, nie že by nebola dobrá.

Veľmi sa mi páčili postavy a striedanie pohľadov, pričom každý ponúkal niečo celkom iné. Iné, či už z hľadiska obdobia, prostredia, ale aj celkovej atmosféry. Mňa osobne zrejme od začiatku najviac bavila Jordan, ktorá mi bola zrejme najbližšia svojou povahou - ľahko som si ju obľúbila a držala jej palce. Milovala fotografie, mala v sebe iskru, ktorú ma bavilo sledovať a aj jej prostredie som si užívala dosť na to, aby som bola spokojná s tým, čo mám pred očami. Zo začiatku, kým ma príbeh ešte nebavil, boli jej kapitoly pre mňa najlepšími, avšak potom som si obľúbila aj ostatných a musím uznať, že som im veľmi krivdila. Kapitoly o Nine sú chvíľami dychberúce a jej prostredie je maximálne nevšedné - to sa dá povedať aj o jej charaktere. Nuž a Ian má takisto skvelé momenty, na ktoré netreba zabúdať.

Mrzí ma ten pomalý rozbeh, ale skôr sa snažím všímať si len radosť z toho, že som si k tomu predsa len našla cestu. Bola by strašná škoda keby nie... Teraz však môžem s čistým svedomím povedať, že knihu vám odporúčam a že sa mi páčila. Vojnových príbehov je mnoho, ale každý nám ešte vždy dokáže ukázať udalosti, ktoré by sme ani nedokázali predstaviť. A to je dobre. Musíme sa učiť, zvyšovať svoj záujem a svoje vedomosti, pretože udalosti minulé nás môžu poučiť o tom, ako chceme aby vyzerali naše dni budúce. Pevne verím, že vás kniha zaujala a v prípade, že sa ju chystáte čítať alebo ste ju čítali mi môžete kľudne rozpovedať svoj vlastný názor. Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Valčík stromov a oblohy

Originálny názov: La valse des arbres et du ciel

Autor: Jean-Michel Guenassia
Vydavateľstvo: Premedia

Edícia: Tichá voda
Rok vydania: 2017
Počet strán: 232

Marguerite je mladé dievča dusiace sa obmedzeniami končiaceho sa 19. storočia. Žije so svojím otcom – lekárom Paulom Gachetom – v Auvers-sur-Oise pri Paríži a sníva o tom, že bude maliarkou. Vo chvíli, keď plánuje útek do Ameriky však za jej otcom počas dusného leta prichádza Vincent van Gogh. Marguerite sa zamiluje a Jean-Michel Guenassia nám vo svojom najnovšom románe odhaľuje prekvapivý príbeh ich lásky.
Čo ak doktor Gachet nebol verným a obetavým priateľom impresionistov, ale skôr márnomyseľným oportunistom? A čo ak jeho dcéra bola vášnivou a zamilovanou mladou ženou? Čo ak Vincent van Gogh vôbec nespáchal samovraždu? A čo ak sú niektoré z jeho obrazov vystavené v Muséed’Orsay falzifikátmi?
Guenassia sa pýta a pôsobivým spôsobom hľadá odpovede v dobových dokumentoch a v prežívaní dospievajúcej ženy. Okrem portrétu jednej zakázanej lásky čitateľom ponúka aj príbeh konca storočia a obrovských zmien, ktoré predznamenávajú novú éru.
Rovnako ako vo svojom najznámejšom diele Klub nenapraviteľných optimistov autor prepája silný príbeh s dokumentárnym základom. Oživuje tým najplodnejšie obdobie impresionizmu a vrhá nové svetlo na umelcove osudové dni.

...

Čo je to umenie? A kto je vlastne umelec? Skutočne poznáme ľudí, ktorí nám po sebe zanechávajú drobné útržky ich zvláštnych vlastných svetov alebo len vidíme, čo chcú aby sme videli? Dokážeme im skutočne načúvať a v prvom rade - dokážeme skutočne pochopiť?

Vincent van Gogh je určite nielen pre mňa, ale aj pre mnohých z vás najobľúbenejším umelcom, ktorý sa zapísal do dejín impresionistického umenia. Jeho život mal množstvo zákrut, ktoré sa často snažíme rozlúštiť príbehmi, dokumentáciou, spomienkami, či lúštením jeho obrazov. Snažíme sa vnímať niečo hlbšie z jeho povahy, čo ho viedlo k tvoreniu surového, rýchleho a prekrásneho umenia. Nech bol jeho život akýkoľvek a záhad ohľadom jeho osudu nech je neúrekom, v jednom sa zhodne každý - nebol to práve pochopený človek, ktorý by si na svete našiel svoje miesto. Jediné, čo mal, čím žil, čím dýchal boli jeho obrazy. A tie v nás dodnes zanechávajú malý kúsok osoby, ktorá svoju dušu roztrieštila do farieb a namiešala svoje pocity na paletu.

Nuž a táto kniha? Rozhodne sa venuje veľkej časti života Vincenta. Úprimne, vždy si rada prečítam niečo viac o jeho osude a spôsobe života, takže toto pre mňa nebola prvá kniha, v ktorej som sa snažila dozvedieť viac. Smäd po živote od Irvinga Stona mi o ňom povedal veľmi veľa informácií, ktoré som dovtedy ani len netušila a tak som predovšetkým vedela, že aj keď Vincent prežil mnoho udalostí, jeho hlavnou životnou etapou bol život v Auvers. O tomto období sa dá sledovať množstvo pamätí a informácií, ktoré popisujú jeho osobu a tvorenie. Práve v tejto malej obci vznikli Vincentove najlepšie obrazy, práve tu najviac maľoval a dalo by sa povedať, že dlhý čas bol práve tu jednoducho šťastný a dostatočne inšpirovaný. Poznáme drobnosti o jeho okolí z historických zdrojov. V tomto období Vincent býval u doktora Gacheta, ktorý mal dcéru Margaret. Poznáme hostinských a pár dedinčanov, ktorý tvorili jeho prostredie. Prečo o tom hovorím?

Pretože Valčík stromov a oblohy veľmi úzko súvisí s týmto prežitým obdobím. Autor pomaly rozvíja príbeh, ktorý je opísaný z pohľadu mladučkej Margaret, dospievajúcej ženy obmedzenej dobou a postavením svojho pohlavia. Je to hlavná hrdinka, ktorá je plná vášne, odhodlania a neobrúsenej odvahy, ktorá v týchto svojim mladých rokoch spoznáva Vincenta.

Je ťažké určiť nakoľko pravdivé sú udalosti opísané v tejto knihe, pretože teórií o najšťastnejších a zároveň posledných dňoch Vincenta je mnoho. Táto však rozhodne môže byť jednou z nich a ak aj nie je pravdivá úplne, tak z časti môže nadväzovať na pravdivé fakty. To je však samozrejme vec názoru a ten si môže vytvoriť každý sám. Odhliadnuc od toho sa však jedná o veľmi dobre napísanú knihu, ktorá v sebe nesie veľa pekných myšlienok a ktorá najmä baví. Mňa osobne lákala už od prvého momentu, čo som ju videla, pretože už len jej samotná obálka človeka zaujme a nedá mu pokoja. Prečítala som si ju po oveľa dlhšom čase, než som mala kedy v pláne, no som rada, že sa tak konečne stalo.

Aj keď tohto autora milujem od jeho predchádzajúcej knihy Klub nenapraviteľných optimistov, túto knihu by som len veľmi nerada porovnávala a snažila sa určiť, či dobehla vysoko nadstavenú latku predošlého príbehu. Nechcem to robiť, pretože absolútne všetko na nej bolo iné. Štýl písania, ktorým Guenassia písal bol odlišný, rozprávanie príbehu, ale aj samotná hrdinka žila iným životom a skutočne to bolo skrátka iné. Určite by som tu mala aj pár vecí, ktoré by sa dali knihe vytknúť, ibaže problém je v tom, že ich neviem presne pomenovať. Táto kniha bola výborná, krásna, ľahká, ale i tak mi tu niečo chýbalo a občas mi v nej chýbal... pocit. Možno som ju nečítala v správnej nálade alebo som v nej prehliadla niečo, čo bolo potrebné k hlbšiemu zážitku, no i tak z nej nemám taký ten hlboký dojem, ktorý na knihách hľadám a po ktorom vždy bažím. Nerada kritizujem bez opodstatnených argumentov, no tentoraz sa naozaj jedná len o dojem a vnútorný pocit, ktorý si nedokážem vysvetliť a je to len taký vplyv, aký na mňa kniha mala. I tak by som vám však chcela povedať, že za prečítanie stojí a že príbeh nie je žiadnou stratou času. Poskytne vám úplne nový uhol pohľadu na charaktery a životy ľudí, ktorí tu boli, na umelca, ktorý tu tvoril... A to nie je malá vec. Autor podľa svojich predstáv zložil pamiatku umelcovi, na ktorého meno netreba zabudnúť a ja som šťastná, že som skrz čítanie mohla byť jej súčasťou. Už teraz sa obzerám po jeho ďalšej knihe a pokiaľ s ním máte nejaké skúsenosti, tak mi smelo zanechajte dolu svoj komentár :)!

Za túto knižku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

V prípade, že vás už na prvý pohľad očarila rovnako ako mňa, môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie: