Popravde... ani neviem kde začať.
Po prvýkrát v mojom živote mám pocit, že video by hádam lepšie vyjadrilo aký vzácny mi je tento zážitok, no verím, že slovami sa dá taktiež maľovať obraz plný zachytených momentov a ja vám ho postupne opíšem... teda budem sa snažiť :)!
Som ten typ človeka, čo neustále túži po dobrodružstve a ktorý má neustálu potrebu prekonávať sa. A tak som toto leto objavila svoju novú lásku - hory. Hory sa stali niečím, čo ma absolútne pohltilo a už od začiatku som pocítila poriadne veľkú lásku k skorým ránam, lesom, námahe a prekrásnym výhľadom. Každá súčasť výletov mi prirástla k srdcu a i keď boli začiatky náročné a moje telo nebolo také nadšené ako myseľ, zvyklo si. Som šťastná keď viem, čo všetko dokáže. Aké je silné. Aké je skvelé, že mám dve nohy, ktoré ma odnesú kam len chcem, ruky ktoré zvládnu niesť čo len chcem a oči, ktoré vidia. V mnohých ohľadoch som toto leto prežila inak, než je u mňa zvykom. A možno až príliš sa mi vpísalo do duše a do spomienok, ale je to ten typ nostalgie na ktorú budem spomínať počas celého života a to je cenné. Nuž a dobdrodružstvo, ktoré vám chcem opísať je rovnako vzácne a nezabudnuteľné.
"A to sa nebojíš ísť sama? A to idete len dievčatá?" Veľmi časté otázky, no odpovede na ne mám po ruke rýchlo. Po 1) NIE, po 2) Áno. Bodka. Nadobúdam pocit, že veľa ľudí nad všetkým až príliš veľa premýšľa a presne tak sa zo života stráca spontánnosť a zážitky. Presne tak vzniká prázdny život, pretože mať obavy z niečoho, čo aj tak nikdy neovplyvním a čo sa mi na 90% ani nestane je podľa mojej mienky zbytočné. Som rada, že moje priateľky majú podobnú životnú filozofiu, pretože práve tieto dve dievčatá mi robili po celý čas spoločnosť na našom putovaní horami. Menovať ich nebudem, ale podotknem že lepšiu spoločnosť mať človek ani nemôže.
A tak bez hlbších úvah, či plánov sa náš výlet mohol začať. Čakali nás dva dni od ktorých sme nevedeli, čo presne očakávať, no ktoré na nás čakali a vyhnúť sa im nedalo.
Prvý deň
Všetko sa začalo Kľačianskou Magurou. Rýchlo sme si zajednali noc na chate, kde sme plánovali prespať a mne sa tak splnil sen, pretože už odjakživa som túžila spať v horách a aj sa tam prebudiť. Stúpanie bolo trošku náročné, pretože naše batohy boli dosť ťažké, keďže veci sme potrebovali aj na ďalši deň a povedzme si úprimne, že stúpanie na Maguru je všeobecne náročnejšie. Nie je to najdlhšia cesta, časovo náročná rozhodne nie je, ani dĺžkou, avšak jej terén a stúpanie vás potrápi. Vždy sa hanbím, keď vidím samu seba ako sa s ňou občas trápim, ale aj tak stále tvrdím, že veľa vyšších vrchov, či dlhších túr boli a aj sú pre mňa jednoduchšie, než táto jedna jediná. Nakoniec sme tam však úspešne dorazili a na chate hádam ani nemohli byť milší ľudia. V izbe sme sa zložili a vzhľadom k tomu, že celý deň sme mali pred sebou, vybrali sme sa na prechádzku lesom pod vrch Suchý, kam sa dá prejsť k sedlu, či len sa túlať lúkami. Poobedie sme strávili rozložené v tráve, zapálené rozhovormi a s výhľadom na kopce. Všade hrialo slnko a cítila som sa strašne šťastná a spokojná, pretože vedela som, že každý moment bude takýto. Plný radosti a zábavy. Na chatu sme sa vrátili až večer, poriadne sa najedli a ako to už býva, na horách stretnete ľudí... Skôr či neskôr narazíte na novú spoločnosť. Občas by ste ich radšej nestretli, ale vo väčšine prípadov je to skôr opak a ste za nové známosti vďační. Už čoskoro sme s novými kamarátmi hrali spoločenské hry, zabávali sa, zoznamovali a kam sa človek pozrel, tak sa nevedel vynadívať, pretože slnko pomaly zapadlo, obloha hrala farbami a naokolo boli len tiché rozhovory, smiech a dobrá spoločnosť.
Osudový druhý deň (D)
Ak nás prvý deň chytala únava, netušili sme čo všetko ešte zažijeme v deň, ktorý bol hlavným bodom našich plánov. V ňom nás čakalo to za čím sme prišli, takže s odvahou sme už skoro ráno vykročili do lesov. Opäť nás všade sprevádzalo slniečko a spočiatku sme sa ledva hýbali, pretože raňajky na chate boli štedré, ako sme mali možnosť zistiť. Prebudiť sa však na chate bolo presne také krásne ako som si vždy predstavovala. Svet sa pomaly zobúdzal a všetko bolo vzdialené a tiché, ruch ktorému sa snažíme uniknúť bol iba spomienkou :). A vôbec... ráno kráčajúc v lese, smiech, náhodné pozdravy s okoloidúcimi, ktorí vstali rovnako skoro a slnko kam sa pozrieš. No nie je to radosť žiť? V týchto momentoch som najšťastnejšia! Neustále sa snažíme nachádzať krásu, no v prírode a v horách je všade navôkol. Je všade prítomná. Ale vidím, že už zachádzam tam kam nemám. Prejdime k faktom O:)!
Zásadný bod bol vrch Suchý. Prvý deň sme sa boli len prejsť v jeho okolí, avšak ráno sme naň museli vystúpiť, aby sme mohli začať našu plánovanú hrebeňovku. Suchý má výšku 1 468 m. n. m. a ponúka výhľad na celý Martin a Žilinu. Odtiaľ môžete ísť na chatu pod Suchým, Strečno alebo sa môžete vybrať na Malý Kriváň po hrebeni, tak ako sme sa rozhodli aj my. Cesta je trochu náročná, pretože sa musíte dostať cez takzvané "ťavie hrby" avšak mne osobne sa práve táto trasa veľmi páčila a bola skôr záživná než náročná. Chvíľkami musel človek liezť po skalách a chvíľkami sa musel pevne držať všetkého naokolo, pretože klesanie bolo veľmi strmé, avšak po celý čas bol na okolí dychberúci výhľad a čas príjemne ubiehal. Veľmi skoro sme sa ocitli na Bielych skalách, no zároveň sme rýchlo pochopili, že máme pred sebou veľmi dlhý deň. Dlhší, než by sme čakali alebo si vedeli predstaviť. Síl sme však mali ešte plno a ja som sa tešila na to, čo nás čaká. Predsa sme neboli ani v polovici...
A potom sme sa dočkali. Malý Kriváň. Kúsok ďalej, než sme mali pocit, že sa nachádza, ale úspešne zvládnutý. Všetky tri sme sa rozvalili do trávy a čakala nás zaslúžená prestávka. Úprimne... keď som spomínala štedré raňajky na chate, tak zrejme boli štredré až príliš, pretože aj keď som počas šlapania nič necítila a cítila sa ako tak fajn, akonáhle som sa zastavila a zvalila sa do trávy, tak môj žalúdok nebol veľmi nadšený tým čo ráno prijal a tým, čo sa s ním deje. Prišlo mi dosť nevoľno a bola som vďačná za prestávku, pretože toto bolo treba rozdýchať a prekonať. Mrzelo ma, že mi je tak nepríjemne, keď máme pred sebou takú dlhú cestu a cesty späť už nebolo... Našťastie sa však žalúdok umúdril, ja som do seba dostala niečo malé a oddych pred ďalšou cestou som si mohla konečne užívať. Skúmala som výhľady a presne toto je ten typ vecí, ktoré vám opísať nedokážem. Doslova ma to oberalo o slová, pretože to bolo... nuž krásne. Nad nami lietali lietadlá, preháňali sa vzduchom a človek mal pocit, že sa ich môže dotknúť, keď sa trošku načiahne a skúsi to. Všade boli kopce a vrchy. Pre toto neexistujú slová. Je to len číra radosť z toho, že sme tam kde sme a že vidíme to, čo máme pred očami. Verím, že fotky vám povedia viac.
Mali sme pred sebou dlhú cestu a moje spoločníčky začali byť váhavé ohľadom trasy, ktorú sme mali v pláne. Hore na kopcoch svietilo slnko ešte väčšmi, naše batohy boli naozaj ťažké a únava začala byť citeľná, pretože zhruba 5 hodín sme kráčali po hrebeni. Prichádzali na nás vlny náhlej energie a elánu a vlny únavy a pocitu, že stačí. Celý čas som však bola tak šťastná a hrdná na to kde som, že som ani počuť nechcela o tom, že by sme niečo mali skrátiť. A tak išli kopce za kopcami, zastávky za zastávkami. Pekelník 1 609 m. n. m. bol takým medzníkom medzi Malým a Veľkým Kriváňom. Doteraz si ho veľmi intenzívne pamätám, pretože opäť raz ma jeho výhľad ohúril a najmä bolo úžasné sedieť v tráve, všetko tíško pozorovať a hľadieť na kvety, ktoré celkový výhľad dopĺňali. Po tejto prestávke sme sa však konečne dočkali cieľu, na ktorý som sa veľmi tešila. Veľký Kriváň 1 709 m. n. m. Prekvapivo jedoduchšia časť celej túry, pretože nech ma akékoľvek prevýšenie, cesta naň je rýchla a tak nebolí :D. Samotné stúpanie naň trvá len pár minútiek a keď už ste hore, tak vám z hlavy aj vypadne ako dlho už kráčate. Nie je možné myslieť tam na komplikácie a starosti, pretože čas tam ani nebeží. Všade je len surová krása vrchov a prírody. Nemyslíte na to koľko cesty ešte pôjdete, ani koľko času ste už na nohách... Je tam len ticho, pokoj a hrdosť, že ste to zvládli.
Po správnosti by mal ďalej nasledovať Chleb, ale priznám sa, že naň sme už nevyšli. Bol na dosah ruky a vládať by sme ešte vládali, avšak hodín už bolo dosť a pokiaľ sme chceli zísť dolu v rozumnom čase a dostať sa domov, nebolo možné vyjsť aj naň. I keď ma to trochu mrzelo, teraz to nevnímam ako veľkú tragédiu. Pozrieť sa naň môžem kedykoľvek a zážitkov sme mali ešte veľa po ceste domov. Ani neviem, či ich túžim spomínať, pretože po 7. hodinách a počas dvojhodinového schádzania strmými chodníkmi na Trusalovú sme už boli naladené trošku nevrlo, ufrflane a podráždene. Nohy veľmi boleli, schádzanie
nemá asi nikto s rozumom rád a túra, ktorá napokon trvala 9 hodín nie je veru málo. Cestu dolu sme moc nepoznali a tak nám lesy prišli tmavé, zlovestné a chvíľmi v nich chýbala dobrá atmosféra, ktorá dovtedy sprevádzala celý deň. Les nás však nakoniec vypustil dolu do dedinky a my sme unavené a šťastné pomaly už skutočne išli domov.
Sprchu som videla po dvoch dňoch a bol to krásny pocit. Nohy sa mi triasli, všade som mala hlinu, ihličie, prach a bordel a na nohe prisatého kliešťa. Nič mi však nevadilo. Sprcha bola teplá, posteľ bola mäkšia než kedykoľvek predtým a ja som si ten oddych tak veľmi vážila, až som sa cítila ako najšťastnejší človek pod slnkom. Výrok "spala som ako zabitá" je na mieste, pretože oddýchla si moja myseľ a oddýchlo si aj moje telo. Na druhý deň som už bola v práci, prekvapivo plná energie, no nečudujem sa tomu až tak veľmi... Niekedy, keď nakŕmime našu dušu radosťou, tak v nej niet miesta na únavu a sťažnosti. Ja som sa cítila živá. A takýto pocit chcem zažiť znovu. Pretože i keď sme napokon prešli zhruba 25 kilometrov a nohy nás niesli 9 hodín - úprimne každá jedna sekunda bola prežitá naplno a stála za všetku námahu. Noc v horách, ticho, nové priateľstvá, únava a vrchy... Myslím, že na nič z toho nezabudnem. Bola to moja prvá náročnejšia túra, ale určite nie posledná. Myslím, že pointou je, že v živote sa oplatí vykonať aj námahu. Skúšať svoje hranice a učiť sa čo telo dokáže. Prekonávať sa. Zisťovať ako skutočne chutí život a aký pocit je byť nažive. Skutočne dýchať a tešiť sa. Usmievať sa a pevným krokom kráčať ďalej. Sedieť v tráve a liezť po skalách. Všetko to dáva životu chuť... a zrejme aj zmysel. Vždy si môžeme vybrať svoju cestu a nie vždy je tá ľahká - tá dobrá. Námaha nie je zlá, ani bolesť, ani únava, pretože pokiaľ ste šťastný a nič iné v momente neexistuje, tak máte všetko čo treba. A tak kamoši len dúfam, že máte rovnako krásne leto a že sa nebojíte žiť. Že podnikáte dobrodružstvá, skúšate svoje limity a nachádzate všetko, čo sa v živote nachádzať dá :)! Majte sa krásne a pokiaľ máte nejaký pekný zážitok, ktorý si vás získal, tak sa nebojte oň podeliť!
