Porto, Portugalsko | Moja prvá sólo cesta?

Vedela som.

Vedela som, že jedného dňa príde ten okamih, kedy sa bez hlbšieho rozmýšľania rozhodnem, kúpim si letenky, pobalím si batoh a vyrazím do sveta celkom sama. Tešila som sa na tú chvíľu celým svojim bytím, pretože malo to byť začiatkom niečoho, čo bude väčšie, než ja. Čo sa stane zmyslom môjho života a spôsobom, akým ho prežijem. Pretože takto si svoj život predstavujem... na cestách. 

Chcem objavovať miesta, spoznávať ľudí, pochopiť kultúry a stať sa súčasťou toho, čo nazývame svet :). Naozaj túžim vidieť veci, ktoré sú pre nás nedosiahnuteľné, ktoré vnímame iba ako vysnívané, ako pekné na cudzích videách a príliš nedostupné, pre našu realitu. Všetko chcem objaviť. Všetko, čo je možné, aj nemožné.

A toto mal byť začiatok. Začiatok všetkého...

Rodičom som oznámila, že o odchádzam do Portugalska. Ich prvá otázka bola, "A s kým?", nuž keď si vypočuli odpoveď "sama", ani jeden z nich nebol rád. Veľa sme sa rozprávali, veľa sa pohnevali, ale vedela som, že nič na svete nezmení moje rozhodnutie. Oni to napokon pochopili tiež a tak mi dali to najvzácnejšie na svete - ich podporu.

Uvedomili sme si niečo podstatné a to, že aj oni vedeli, že svoj život chcem prežiť takýmto spôsobom. Byť na cestách a to väčšinu času na vlastnú päsť a sama... Jedná sa len o to, že to vnímali ako otázku budúcnosti. Niečo vzdialené, ibaže kedy je ten správny čas? Vy viete, že na nič ako správny čas neverím, a tak som im vysvetlila, že raz by to prišlo tak, či tak a ono to prichádza teraz.

A tak som v Bratislave nasadla na autobus do Viedne. Rozlúčila sa s rodinou, nastúpila do lietadla a vystúpila som v krajine, ktorá mi bola cudzia a neznáma. V Portugalsku.

Doteraz som bola vždy v aspoň anglicky hovoriacich krajinách, takže toto bola pre mňa ďalšia zmena a výzva, ktorú som potrebovala prekonať. Nemal mi kto pomôcť, ani kto poradiť, čiže jediné na čo som sa spoliehala boli Google Maps v mojom mobile, ktorý som prvé momenty zvierala ako o dušu. No aj tak musím priznať, že som nemala strach. Nebála som sa tej samoty, ani toho, že som niekde kde to nepoznám, ďaleko od domovu. Koniec koncov? Čo sa mi mohlo stať? Niekto si vie predstaviť zrejme veľa zlých vecí, no ja som vedela, že mi nehrozí žiadne úmrtie, žiadne ohrozenie na živote, takže o nič nešlo - vždy sa dá vynájsť.

Jedinou náročnou vecou za celý pobyt pre mňa bolo prepraviť sa z letiska Francisco Sá Carneiro Airport, na moje ubytovanie, ktoré som si tradične rezervovala cez Airbnb. S menším omeškaním, avšak úspešne som tam dorazila, takže napokon bolo všetko v poriadku a mohla som si začať užívať pocit, že som to zvládla a som tam.

Ťažko sa mi to vysvetľuje, ale s Portom som sa úprimne zžila. Netuším, akým spôsobom, ani kedy presne sa tá náhla zmena stala, no už po pár hodinách som sa po meste poľahky orientovala bez navigačky, máp, poznala som dopravu, autobusmi som cestovala na istotu a všetko mi bolo zvláštnym spôsobom známe. Ak som aj niečo nevidela, tie miesta si ma nachádzali samé a tak som pri potulkách našla väčšinu turistických atrakcií, ktoré mi chýbali "do zoznamu". Neustále som niečo objavovala, skúmala, prezerala a bolo to úžasné. Neviem, kedy naposledy som sa cítila, tak veľmi nažive.

Pretože krásou cestovania v sólo štýle je aj to, že máte čas. V týchto chvíľach, kedy ste len na nejakom krásnom mieste, sedíte na múriku alebo sa obzeráte okolo seba... vtedy je čas naozaj len relatívnym pojmom. Je len na vás, či tam budete sedieť hodinu, dve, či si celý deň budete prezerať vlny mora alebo budete pol dňa sedieť v kaviarni. Máte všetok čas sveta. Na ničom nezáleží. Nič vás neťaží a vy po veľmi dlhej dobe žijete život taký, akým by mal byť vždy - pokojný.

Takéto cestovanie nie je len o nachádzaní nových miest, ale dovolím si tvrdiť, že je to aj o nachádzaní niečoho vo vašom vnútri. Pri strácaní a nachádzaní sa, v krízových situáciách alebo aj v tých pokojných a krásnych - niečo podstatné sa vo vás láme, otvára a spoznávate lepšie samého seba. Vytvárate si so sebou vzťah, ktorý je pre život nutný a ktorý vám v bežnýnch dňoch niekedy nepríde taký dôležitý, ako keď sa odrazu cítite byť v kontakte a prepojení so sebou a vlastne aj so všetkým.

Svet sa vám otvára, svojim spôsobom sa vám otvára aj srdce a vy cítite, že tento život ľúbite. Že máte radi všetko naokolo a cítite sa byť súčasťou. Cítite sa byť tým miestom, cítite, že máte niečo spoločné s tými ľuďmí, v istých situáciách viete, že ste presne tam kde máte byť...

Nuž a takéto to je. Cestovať osamote.

Dokázala by som vám celé hodiny hovoriť o zážitkoch a pocitoch, ktoré som tam prežila. O dňoch zaliatych slnkom, kŕmení čajok, pouličným umelcoch a náhodných objavoch. O večerných cestách domov a o ľuďoch, ktorý sa ma dotkli, len tým, že sú. Áno dokázala by som vám o tom hovoriť celé veky... No myslím, že aj tieto slová stačia k tomu, aby ste chápali, že som tam našla šťastie, ktoré som hladala a pokoj, po ktorom som túžila. Väčšmi som pochopila svoje vnútro, povahu a potreby, ktoré skutočne nespočívajú v spoločenských normách, ale v živote dobrodružnom a nestálom. 

Vyznie to hrozne. Vyznie to príšerne a naozaj nechcem aby ste si o mne mysleli niečo zlé, alebo si mysleli, že to takto chcem. Nie to nie... Ale uvedomila som si jednu veľmi podstatnú vec.

Ako som tam prežívala všetky tie pocity a dojmy a mala som čas skutočne voľne premýšľať... uvedomila som si, že ak by som mala na výber a môj život by sa mal skončiť na takýchto cestách. Že by som nedajbože mala umrieť mladá skrz nejaké nešťastie alebo bytím v nesprávny čas, na nesprávnom mieste, nuž tak by som tak popravde umrela radšej, než keby zomriem síce stará, síce v bezpečí, ale s pocitom, že som ani nežila.

Toto pochopí málokto, ale viete... Tak veľmi veľa ľudí sa bojí o svoj život. Boja sa, že ich lietadlo spadne. Že vo svete sú teroristi. Že svet je hrozné a nebezpečné miesto, až ani nevidia jeho krásy. Jeho dobro. Jeho lásku. Nevidia, čo všetko nám môže svet dať a nie vziať. Čo všetko môžeme dať svetu my. Radšej by som riskovala a odišla s pocitom, že som prežila svoj život, ako som chcela, než žeby som ani nebola, necítila, neradovala sa a strávila svoj život v strachu. Zrejme na to už v dnešnej dobe nekladieme taký veľký dôraz, ale koniec koncov sloboda je jedna z napodstatnejších vecí, ktoré máme. Sloboda bytia, sloboda myslenia, sloboda rozhodnutí... Nedokážem žiť, ako človek uväznení realitou. Žiť zo dňa na deň, spĺňať očakávania iných, vziať si hypotéku, vyštudovať... Chcem žiť v slobode. Každý by mal.

Pokiaľ ste sa aspoň raz zamysleli nad tým, že by vás takéto cestovanie lákalo. Že by ste sa na nejakom mieste chceli ocitnúť sami a láka vás to do sveta... Choďte do toho. Nebojte sa a robte všetko, čo vám vaše srdce káže a čo VÁM príde, ako správny spôsob žitia. Verte mi, že sa nemusíte báť. Jediné, čo by vás malo desiť je to, že to nikdy neskúsite.

A čo sa týka miest a mesta Porta. Nebojte sa, toto nie je posledný článok. Napíšem vám taký, v ktorom zhrniem všetky známe miesta. Pridám viac fotiek.

Avšak tento je venovaný len a len tomu, aký pocit to bol - vrhnúť sa do niečoho, čo bolo neznáme a vzdialené. 

Celkovo uvažujem, že na blog začnem pridávať tipy a nejaké rady v rámci cestovania. Mám v hlave aktuálne veľmi veľa plánov a nápadov, takže keď konečne zmaturujem, máme sa na čo tešiť. Ja na obdobie tvorenia a vy na všetky výsledky ♥. Majte sa krásne!