Pocit slobody

Tento článok je skôr denníkom, ktorý si neukryjem doma pod posteľ, ale miesto toho sa oň podelím spolu s vami. Týka sa mojich posledných dní, pocitov a je to zápisok o šťastí, ktoré prišlo nečakane a náhle. No dalo mi pocit slobody.

Posledné týždne neviem spávať. Unavená sa prevaľujem v posteli z jednej strany na druhú, zatiaľ čo počúvam Patrikov dych (v tom lepšom prípade) a v horšom jeho chrápanie. Sledujem hodinky. Premýšľam nad povinnosťami a uvažujem, čo by som mohla urobiť miesto toho bezcielneho trápenia sa, ktoré nevedie ku spánku. Ako to už býva, napokon zaspím, no čas je už neskorý a ráno skoro vstávam. Presne 5:30 pripravujem prvú šálku kávy, chystám malú desiatu a bojujem s únavou predtým než vyjdeme z tepla domova. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Veľa pracujeme. Skutočne veľa. 

Už pár mesiacov sa každý deň nachádzam v sklade kníh, kde neúnavne pripravujeme zásielky. Aj tento krok bol pre mňa veľkou zmenou, pretože ešte pred tým som dlhý čas pracovala v kníhkupectve, v ktorom som sa už stala súčasťou a prirástlo mi k srdcu. Skôr, než som ukončila strednú školu, som neúnavne po vyučovaní bežala do predajne a až do večera bola na nohách a radila s výberom tých správnych kníh... Mala som to však rada. Korona ma pripravila o miesto, ktoré mi bolo druhým domovom a tak som sa ocitla v sklade, ktorý funguje aj napriek situácií. Musím priznať, že aj tam však pomaly, ale postupne nachádzam to známe útočisko. S Patrikom dokonca aj pracujeme spolu a tak vie byť zábavné ťahať ho ráno z perín a ešte počas svitania kráčať ulicami do práce, kým sa handrkujeme alebo klebetíme o novinkách, či ponosujeme sa na to, akoby sme spali a nič nerobili.

Je to však únavné. Uvedomujem si to každú noc v momentoch, kedy neviem spávať.

Ani dnešný deň nebol iný. Vybavovala som objednávky, hľadala knihy z fakúr a merala som rôzne tituly, kvôli zisťovaniu kapacity skladu. Patrik bol len o pár regálov ďalej a obaja sme si robili svoju robotu...

Nuž viete, nikdy som nemala rada rutinu. Sľúbila som si, že nikdy nebudem žiť, tak ako sa v spoločnosti patrí a že sa nikdy neuspokojím s bežným šťastím smrteľníka, ktoré spočíva v usadení sa, zaradení, v dobrej práci a samozrejme v hmotnom zabezpečení. Nikdy som nebola priebojná v známkach, v školských povinnostiach, ani v pracovných príležitostiach. Ale v skutočnosti? V tom, čo pre mňa malo význam som bola dravá a stála si za svojim. Študovala som školu, ktorá ma nezaujímala a tak som sa venovala samovzdelávaniu a štúdiu vecí, ktoré ma fascinovali. Po celom dni v škole a v práci som do noci čítala knihy, z ktorých som chcela zhltnúť všetku múdrosť sveta, aj napriek únave. Držala som sa svojich názorov, presvedčení, bojovala som za to, že každý má právo žiť inak - pokiaľ cíti, že je to správny spôsob života.

A práve to ma doviedlo k dnešnému skratu, v ktorom som čelila tomu, že to ako žijem prestáva byť únosným. Vymklo sa mi to z rúk. Môj život sa začal skladať len z práce a z rátania financií do rozpočtu, aby sme z mesiaca na mesiac prežili. Uvedomila som si, že už stačilo racionality a dospelosti, ktorá nikam nevedie.

Odmerala som možno desiatky, ak nie aj stovky kníh v toto ráno, ktoré mi opäť dalo nádej. No akonáhle sa mi do rúk dostala kniha, ktorá patrila k tomu vysokému počtu, schytila som mobil a urobila nepremyslenú a bláznivú vec. Do piatich minút mi na mail dorazili letenky. Nepremýšľala som nad ich kúpov, ani nad tým kam by to malo byť. Jednoducho som sa rozhodla navštíviť jeden z "domovov" a tak mi na myseľ prišiel Edinburgh. A stále nemôžem uveriť tomu, že som to skutočne urobila.

Vzoprela som sa strachom a obavám z toho, čo bude a jednoducho som si dovolila cestu, po ktorej moje srdce túži už celé mesiace, odkedy sa celá táto situácia s pandémiou začala, väčšmi než by som si bola ochotná priznať.

Náš život je krásny, ale nezvyčajný. S Patrikom sme sa počas pandémie stihli do seba zaľúbiť, začať žiť v spoločnej domácnosti, spolu sme začali pracovať a podnikať drobné bláznovstvá, ale nikdy sme spolu neboli v reštaurácii. Nikdy sme spolu neboli v kaviarni. Je pre mňa zábavné, že sme spolu už prešli mnohé, zatiaľ čo sme nezažili nič "normálne" a bežné pre ľudí v našom veku. Táto cesta bude naše prvé dobrodružstvo, ktoré dúfam bude len jedným z prvých a mnohých...

Edinburgh si pamätám ako druhý domov. Aj zo spánku by som vás dokázala previesť jeho ulicami, ukázať vám jeho neznáme podniky, známe pamiatky a počúvať s vami šum mora na Portobello Beach. Pri myšlienke, že už o necelé dva mesiace ukážem Paťovi každé jedno zákutie, ktoré mi od poslednej návštevy prežíva v mysli, sa až chvejem od radosti.

Je to bláznivé? Nepochybne.

Situácia je nejasná. Kedykoľvek sa let môže zrušiť. Môžu nastať problémy s vycestovaním, testami, s brexitom, keďže už Škótsko nepatrí do EU, ale viete čo?

Toto spontánne rozhodnutie mi konečne dalo pocit slobody. Po veľmi dlhom čase som sa opäť cítila sebou a za ten pocit mi stáli aj hoc premrhané peniaze. Pretože som sa našla. A môj život zrazu nebol len skladačkou práce a problémov. Život bol odrazu opäť len životom. A to pre mňa predstavuje všetko, čo mi je milé. Tá príchuť dobrodružstva, to očakávanie zážitkov... Môže sa pokažiť toľko vecí, ale stále som to ja! Ja plná chuti byť, ja plná tvrdohlavosti a plná chuti po objavovaní a dobrodružstve. 

Celé mesiace žijeme životmi, ktoré akoby zastali. Svet sa pred našimi očami zatváral a moje srdce doslova krvácalo z toho, že žijem polovičným životom, ktorý mi nedáva zmysel.

Nedokážem stáť na mieste. A nedokážem existovať bez možnosti skúmania všetkých možností, ktoré v sebe svet má. A opäť získať pocit, že moja duša prežila aj v prostredí, ktoré ju malo zničiť a vytrieskať z nej bojovnosť? Taký pocit sa nedá ani opísať.

A tak mi držte palce kamoši. Pretože aj vy isto iste sami dobre viete, aký hrboľatý je môj plán a aké nestále časy sú. S kúskom šťastia však už o pár týždňov odídem a začnem znovu žiť život, pre ktorý som sa rozhodla žiť. 

Možno aj vám prídu moje rozhodnutia hlúpe. Hádam by som mala počkať, väčšmi si premyslieť, čo robím... A možno aj nie. Možno aj vy v sebe máte ten malý plamienok, ktorý tiež túži po dobrodružstve, na ktoré sa bojíte vydať. Oplatí sa však báť?

Hranica medzi strachom a odvahou je veľmi tenká, no ani jedna vlastnosť sa neobíte bez tej druhej. Preto vám želám aby ste sa báli, ale aj napriek tomu ste si vzali svoj život do vlastných rúk. Nie potom, nie v lepšiu chvíľu, ale teraz a vždy.

Majte sa krásne kamoši!