Nikdy si nie som celkom istá, keď začínam rozpisovať prvé slovíčka článkov ktoré píšem, čo nimi chcem vlastne povedať. Čo konkrétne chcem vystihnúť a odovzdať ďalej.
Najprv sa vždy musím pohrávať so svojou mysľou. Hrať sa so súvetiami a skúmať jej zákutia, pretože fakt, že myšlienky sa chcú zhmotniť do podoby veľavravného článku mi známy je, ale jeho podoba plánovaná nie je. Sú to len útržky, ktoré vlastne len postupne skladám... A sama sa čudujem, čo z nich napokon vznikne.
Isto už každý z nás počul vetu, "zmenil si sa." Alebo si to možno často myslíme o iných ľuďoch v našom okolí. Pozastavíme sa nad svojimi blízkymi a uvažujeme, kde v ich vnútri vznikla zmena, ktorú cítime, ale po väčšine ju nedokážeme, ani vyjadriť, ani opísať.
Myslíme si to aj o sebe. Pozorujeme sa. Skúmame, čo iné v nás je. Akým spôsobom nás zmena zasiahla a kam, až siaha...
Ale to je v poriadku.
Často som sama sebe hovorila, respektívne v súkromných rozhovoroch s blízkymi som tvrdila,
"zmenila som sa." A bola som na to patrične hrdá. Rada som tie slová hovorila nahlas. Robilo ma šťastnou, že o sebe môžem vyhlásiť práve toto tvrdenie, pretože vnímala som to tak, že konečne som človekom, akým som chcela byť - alebo sa k tomuto cieľu aspoň blížim.
Nie vždy som bývala príjemným človekom, vždy správne zmýšľajúcim, vždy láskavým, či milým. Ale práve v tom čase, kedy som bola sama so sebou v nerovnováhe, ma každý vnímal pozitívne a v poriadku. Nikomu som nepripadala iná.
Časom však dospievame a my tínedžeri to na sebe cítime zrejme najintenzívnejšie (teda aspoň si to zatiaľ myslíme). Netušíme, či dospievanie a zmenu myslenia pocítime väčšmi v ešte dospelejšom veku, no myslím si, že fáza kedy sa z nás stávajú práve tí dospelí ľudia je veľmi citeľná a zároveň aj citlivá po každej stránke. V mysli máme neraz zmätok a nie každý si dokáže nájsť svoje miesto v spoločnosti... aby som bola presnejšia, nie každý po tom aj relatívne túži. Vždy sa nájde osoba, ktorá vnútorne/pocitovo nezapadá a nevie sa ustáliť. Či už takým človekom ste alebo poznáte takú osobu zo svojho okolia, určite viete o čom hovorím.
Sú takí, ktorí si svoj svet tvoria po svojom, a na oblohe kreslia súhvezdia. Píšu drobné dejiny a šíria zvláštny pocit v okolí. Azda ho aj menia, no vedomí si toho nikdy nie sú.
Nuž ja som príjemnou navonok nebola. Odhadzovala som od seba ľudí, ktorí za strávený čas stáli a obklopovala som sa negativitou, ktorá zo mňa automaticky vychádzala. Ale i tak som bola doma inou osobou. Osamote som bola presne tým, čím som túžila byť, aj medzi ostatnými. Sebou.
Naše okolie sa taktiež neustále mení a zažívame nové situácie, ktoré nemajú konca. Akonáhle som sa dostala do nového prostredia a spoznala nových ľudí, prestala som sa snažiť byť vyhovujúcou a odvážila som sa odhaliť kúsok zo svojho vnútra. Začala som si uvedomovať, že ticho je v poriadku a nikomu neprekáža to, že nemám náladu neustále niečo rozprávať. Ale taktiež som začala diskutovať o iných veciach, o takých ktoré ma reálne zaujímali a svet bol odrazu iný. Prečo? Pretože som začala tvoriť ten svoj.
Bolo to dávno, no stále si pamätám, aká som bola stratená. Čím pokojnejšia som začínala byť, tým šťastnejšie som sa cítila. Bola som úprimnejšia.
Zistila som, že svoje okolie by som chcela inšpirovať. Že možno mám, čo ponúknuť ostatným a hlavne som začala byť fascinovaná silou láskavosti. Čoraz viac som si začínala všímať milé gestá ostatných, ktoré akonáhle som ich chcela vidieť, začali sa ukazovať. V potravinách ma niekto pustil pred seba, v MHD sa ľudia rozprávali, na ulici si niekto navzájom pomohol... jednalo sa o maličkosti, no keď bola myseľ schopná ich vidieť a prijať, dostali možnosť diať sa. Dovtedy som sa sťažovala na chladnú dobu, na nekomunikatívnosť a videla som samé zlé veci. Videla som, čo som chcela vidieť a tak je to so všetkým, čo v živote máme. To, ako naša myseľ vníma samotnú vec, tá vec takou následne je.
A aj keď to znie krásne, ešte prišli dlhé dlhé chvíle, kedy som bola stratená a videla všetko po starom. Stále také momenty sú, no navždy som opustila nutkanie byť niekým, kým nie som. Byť nepríjemnou a neschopnou ovládať vlastný hnev. Stále ma drží potreba urobiť ostatných šťastnými. Neustále tu chcem byť. Chcem cítiť život a zažiť reálne konverzácie, či zážitky. Spraviť niekoho šťastným a ľúbeným - toto myslenie ma už neopustí a tomu som šťastná.
A práve táto zmena dokáže hýbať svetom. No dokáže ho, aj znepokojiť.
Pokiaľ si v sebe vytvoríte pokoj, vtedy sa dočkáte prudkejších reakcii od svojho okolia, než pri starom negatívnom spôsobe života. Ani tie reakcie však netrvajú veky.
Vždy máme v živote koniec koncov takých ľudí, akí k nám patria.
Zisťujem však, že každý jeden deň sme iným človekom. Keď odchádzame ráno z domu do práce, a dívame sa do zrkadla, každý deň vidíme inú tvár. Novú osobu, ktorá sa s nami zobudila do dňa, a ktorá nás opustí, na jeho konci aby poskytla priestor ďalšej v poradí. Novšej.
Naše vlastnosti sa stále upevňujú, formujú sa. Povaha neustále podlieha tlakom, prežitým skúsenostiam a postupne kreslí nové vzory, no nikdy neostáva rovnakou.
Ibaže my tie zmeny nevidíme. Nikdy si neuvedomíme tú postupnú zmenu, ktorá sa v nás deje neustále. Nedokážeme postrehnúť každý jeden nový postoj a spôsob myslenia, ktorý u nás nastáva každým dňom. Je to proces zmien -veľmi drobných- ktoré sa viditeľne ukážu, až vo finále. V momente, kedy si hovoríme vetu, ktorou celý článok začal, "zmenila som sa." Ale kým k nej dospejeme. Je to proces.
V tomto procese prevláda chaos, ale je aj o voľbách.
Živíme v sebe dobro alebo sa nechávame pohltiť negativizmom?
Snažíme sa niekoho potešiť alebo chceme byť potešený?
Skutočne sa pozeráme na svet alebo len pozorujeme to, čo je nám kázané vidieť? Čo nám je poskytnuté sledovať? -sociálnymi sieťami(?)
Komunikujeme alebo sa tak len tvárime?
...Kedy pochopíme, že to čo dáme svetu, sa nám vráti?
Je to o každodennej voľbe toho, ktorá myšlienka v nás vyhrá. Ktorá nás ponesie ďalej a vždy, keď si vyberieme tú lepšiu voľbu, (zo zásady zisťujem, že kráčanie po správnej ceste je často výber tej ťažšej, náročnejšej trasy...) dávame si možnosť rásť. Osobnostne, duševne, akokoľvek to chceme nazvať - rastieme. Kvitneme. Alebo v tomto prípade by som to nazvala aj, dospievame.
Pre mňa slovo "dospieť" nie je o tom, či moje myšlienky zamestnáva finančná zodpovednosť, starosť o svoj život a zaobstaranie sa, či iné praktické záležitosti s ktorými sa stretávame v živote "dospeláka." Pre mňa dospievanie znamená stávanie sa človekom. A práve o tom to je...
Nie každý kto dospeje, kto dýcha, kto žije, môže sa aj nazvať ľudským.
Pokiaľ sa na svet dívame s láskou, a tým myslím na všetko čo svet tvorí, nemôžeme ukryť samých seba a utopiť to, čo je v nás krásne.
