Moje 3 veľké inšpirácie | Osoby, ktoré robia svet krajším

Ahojte moji milí čitatelia :)!
Tento článok by som chcela venovať osobám, ktoré už dlhší čas sledujem. Ich tvorba ma nesmierne inšpiruje a či už majú svoj dosah veľký alebo len pridávajú svojou troškou pre radosť, verím že aj vy v nich zazriete niečo, čím pochopíte ich jedinečnosť a krásu. A niečo čím menia svet.

Jonna Jinton

Jonna Jinton je švédska umelkyňa a fotografka. Vo voľnom čase maľuje, spieva prastaré švédske folklóry alebo fotí prírodu. To hlavné prečo k nej však vzhliadam je jej štýl života.

Pred pár rokmi bola Jonna študentkou a žila v meste. Cítila sa stratená a prázdna popri neustálom hluku a ruchu spoločnosti, a tak sa rozhodla ísť žiť do malej dedinky, kde žilo približne desať obyvateľov a kde predtým žili jej rodinný predkovia. Čoskoro začala žiť so štvornohým spoločníkom Nanookom a práve touto zmenou sa jej život skutočne začal... Začala tvoriť. Maľovať. Fotiť. Jonna hovorí, že príroda v nej niečo prebudila a ja tomu skutočne verím. Neraz sa cítim až rozcítene a so smútkom na duši, keď sledujem jej videá, pretože je to všetko po čom túžim. Takto raz chcem žiť. Jej príbeh už sledujem dlho a môžem povedať, že jej tvorba mi niečo dala. Jej osobnosť je nádherná a myslím si, že už po pár videách sa do jej príbehu a pohľadu na svet zamilujete.

YouTube -> Jonna Jinton

Isabel Paige

Na Isabel som narazila minulé leto, v období kedy som sa zaľúbila do hôr a túlania sa po ich vrcholoch. Aj za ten čas sa v jej živote udialo veľa zmien a popravde sledovať jej cestu je skutočný zážitok. Isabel je mladé dievča, no i tak žije inak. Je obklopená samotou, prírodou a dokáže sa tešiť z každej jednej maličkosti. Minulý rok odštartovala stavbu malého domčeku v lese, a odvtedy sa doň už aj presťahovala. Žije na absolútnej samotke, vzdialenej na míle od všetkého. V zime sa prediera snehom, v lete sa stráca v lese, ale jej život je ako sledovanie rozprávky. Tak ako Jonna, aj Isabel je akoby víla z rozprávky. Obe dokážu vidieť hlbšiu krásu prírody, ktorá nám mnohým uníka. Jej videá sú prekrásne a vždy sa pri nich upokojím zvláštnym spôsobom. Navyše Isabel taktiež prekrásne spieva a mnohé jej covery nebudete vedieť prestať počúvať.

YouTube -> Isabel Paige

Tvotitznicoho

Tvoritznicoho je trošku iný súdok. Stojí za ním Klára, ktorej heslom je, "už možno nie šťastie, ale pokoj." Klára netočí videá na YouTube, ani nie je profesionálnou fotografkou, či maliarkou. Zrejme, ani speváčkou... Ona je len človekom. Bežným, žijúcim a tvorivým. Nikdy som ju nespoznala osobne, ale z jej forografií necítiť nič iné, než lásku a pokoj. Klára rada leží v tráve. Trhá kvietky. Bicykluje sa alebo číta knihy. Často sa zatúla na posedy alebo sa túla po kopcoch. Jej Instagram je však krásnym albumom týchto dobrodružstiev a lásky k prírode. Neviem čím presne to je, ale z Kláry čerpám nesmierne veľa inšpirácie. Jej príspevky mi vždy zostanú v pamäti a mnohé si pamätám dlhší čas. O jej snoch žiť v prírode a piť čaj. O jej obľúbených básniach. O jej láske k starým a kvalitným filmom. Je to možno aj tým, že keď sledujem jej tvorbu, mám pocit, že skutočne žije. Že je tou osobou, ktorá len nesníva o kráse sveta, ale ju aj zaznamenáva a skutočne prežíva.

Instagram -> tvoritznicoho

Čo milujem na našom bývaní?

Nemôžem uveriť, že už ubehli tri mesiace odkedy som vám písala riadky o tom, že môj život sa mení. Porozprávala som vám ako sa čoskoro sťahujem, ako sa teším na nové miesto kde budem môcť tvoriť a kde som dúfala, že nájdem domov... Na jednu stránku sú tri mesiace krátky čas, no keď si pomyslím ako šialene rýchlo mi ušli a čo všetko sa počas nich udialo, tak mi to príde ako celá večnosť. Taktiež cítim, až zvláštne dojatie nad tým, aká som bola plná očakávaní a radosti z toho, že sme si s Patrikom našli náš prvý byt, pretože teraz? Teraz je to už 100% domov kam sa teším, až sa vrátim. 

V spomínanom článku som vám sľúbila, že vám budem o všetko písať a podelím sa s vami o nové zážitky. Aj preto som sa rozhodla, že prišiel ten správny čas.

Vo vzduchu konečne cítiť jar. Práve sedím vo svojej kuchynke, kde mi robí spoločnosť káva v plechovom hrnčku a (konečne milovaný) spev vtáčikov. Je skutočne nádherný večer, jeden z tých, kedy je až neuveriteľne ľahké vykladať svoje myšlienky na papier. Celkom ľahko a plynulo padajú do viet a ja sa z toho radujem. Takmer tak veľmi ako z toho, že na stôl mi začína svietiť troška mesačných lúčov a že je od zajtra víkend.

Článok som nazvala, čo milujem na našom bývaní. Myslím si, že je dostatočne výstižný, pretože tak ako som dúfala, pomaly ale isto môžem s čistým svedomím povedať, že toto je miesto, ktoré milujem. Bytostne sa teším na prvé leto, ktoré tu strávime, na skoré rána a hrejivé večery, ktoré nemajú konca. Vždy som šťastná z večerov, ktoré tu máme a najmä keď je to ten typ, kedy máme čas pre seba a nič nemusíme. Je pravda, že aby sme mohli spolu bývať a to, že sme sa rozhodli žiť ako dospeláci vedie ku kope práce. Čas pre seba je pre nás teraz poriadne vzácny, pretože pracujeme od pondelka do piatku už nejaký čas. No i tak sa na to dá pozrieť pozitívne, pretože práca nás baví. Pracujeme s knižkami, spolu a má to svoje čaro, pretože nech sme akokoľvek unavení, sme samostatní a máme byť za čo na seba hrdí. Nebolo to od začiatku jednoduché a finančne sme sa neraz nasmiali na tom, keď sme sa rohodovali ešte aj o lacnejšej variante prášku do pečiva. Ale stálo to za to a vlastne aj stále stojí. Obaja máme staré domovy, kde sa môžeme kedykoľvek vrátiť a kam sa aj samozrejme radi často prejdeme a zvítame sa s rodičmi. Pocit, ktorý však predstavuje to, že domov už máme svoj vlastný a tvoríme ho my je naozaj krásny.

Ale aby som vám už nehovorila stále len o svojich pocitoch...

Magické prednosti nášho bytíku

1. Kuchyňa

Kuchyňa je také moje malé magické miesto a priestor kde sa rada uchýlim, keď Patrik spí alebo vlastne kedykoľvek. Možno by vás napadlo, že je to kvôli vareniu, ale kdeže. Zo mňa kuchárka nikdy nebola a zrejme ani nikdy nebude. Zmierila som sa s tým, že toto umenie je pre mňa zahalené a nedostupné na veky vekov :D. Skrátka a dobre, neviem to. Nemám to rada. Bodka.

V tomto prípade sa však jedná o atmosféru miestnosti. Rada si tu čítam alebo ako aj teraz - píšem. Vždy si pootvorím okno, aj keď mi je chvíľami už chladno, no keď počujem zvuky a tlmené rozhovory z ulice a vtáčiky na stromoch, tak ma to vie neuveriteľne upokojiť a cítim sa v tých momentoch pokojná. Pred prácou, pokiaľ máme smeny ranné, musím vstávať poriadne skoro a tak som si zvykla vstať o čosi väčšmi skôr, než je nutné a pri rannej káve si tu čítam knihy a oddychujem pred začiatkom dňa. Asi najmagickejšia záležitosť celej tejto miestnosti je to, že práve v kuchyni vidieť cez okno vždy tie najkrásnejšie odtiene oblohy alebo aj mesiac. A to najmä ráno a večer. Nuž a mesiac je vec, ktorú mi nemožno neľúbiť. Vždy sa na chvíľu zasnívam, keď sa zadívam naň ako si visí na oblohe a pozoruje ma na oplátku.

2. Gramofón

Veľmi, ale skutočne veľmi dlho som túžila po gramofóne a vlastných platniach. Čoskoro ako sme sa sem nasťahovali som mala narodeniny a voľba darčeku bola pre mňa veľmi jasná. Od maminy sme dostali staré džezové platne, pokúpili sme si vysnívaného Nohavicu (Máma mi na krk dala klíč) a následne na to pre Paťka obľúbeného Duchoňa (S úsmevom) a už teraz viem, že prídu ďalšie a zbierku si dopĺnime. Viem, že je to klišé, ale verte mi alebo nie - ten zvuk je naozaj iný. A nech sa deje čo sa deje, vytvára nádhernú atmosféru. 

Pamätám si ako sme dostali prvé platne od Armstronga a po izbe sme s Patrikom pomaličky tancovali ako z nejakej filmovej scény. Och alebo tie večery keď len ležíme na matraci, rozprávame sa, objímame a počúvame Nohavicu... To vám je niečo! Vlastne teraz, keď tak o tom píšem, napadá mi iba jediné. Je to balzám na dušu :). Ale aby som bola úprimná, tak nie všetky filmové, romantické scény sú len príjemné. Tak ako sa ľúbime, tak si aj ľúbime robiť zle a tak sme už veru skončili oblečení vo vani s tým, že sme sa bili o hadicu a snažili sa obliať toho druhého. No už teraz sú to spomienky, nad ktorými sa musím pousmiať a verím, že sa ešte často budem naďalej.

3. Drevené parkety

Možno je to zvláštny dôvod, ale keď sa zadívate na fotku, tak verím že pochopíte prečo ich tak veľmi ľúbim. V tomto byte máme v izbe starú, klasickú, drevenú podlahu (na ktorej sa šmyknem tak 10x za deň), ktorá je úplne nádherná. Keď sme boli prvýkrát na obhliadke a vlastne aj ešte predtým, keď som videla byt na inzeráte, tak som bola očarená práve nimi. Vždy som túžila po jednoduchej izbe, s matracom na zemi a hádajte čím? - drevenými parketami. A toto bolo ako vystrihnuté z mojich predstáv. Aj stále je.

4. Matrac na zemi

Nebudeme hovoriť o tom, že tento bod, ktorý síce s Patrikom milujeme, je presne tá vec, ktorú naši rodičia nenávidia. Dobre, možno trošku zveličujem, ale rozhodne pre to nemajú pochopenie. "Ako môžeme spať na zemi? Isto to chladí. Prechladneme. Chystáme sa kúpiť posteľ?" Nuž... nie, nie a nie. Nechladí to. Neprechladneme. A nechystáme sa. Pretože takto to je skvelé! 

5. Svetlo

Ak ma už sledujete dlhší čas, tak zrejme viete, že som veľký milovník slnka a svetla. Celú zimu a obdobie mrazov vždy tíško trpím, pretože obloha je zatiahnutá, neustále sneží alebo je hmla alebo mokro a sychravo. Celé tie mesiace sa cítim unavená, deprimovaná, zvláštne smutná a prázdna. Ibaže s príchodom jarného obdobia je to akoby som sa znovu nadýchla. Akonáhle svieti slnko, tak sa cítim živá, plná inšpirácie a mám zase chuť tvoriť a chuť existovať. Všetko mi príde krajšie a som plná energia. Aj vy to tak máte?

A na moju veľkú radosť máme v našom byte extrémne veľa svetla. Neviem vám povedať na aké strany je orientovaný, v tomto sa nevyznám hah, ale od rána do večera nám sem svieti slnko, na stenách sa hrajú lúče a vždy je tu príjmne teplo z toho ako sa cez okná vyhrejú priestory. Viem, že v lete to zrejme príjemným nenazvem, ale aj tak to tá radosť zo svetla prevyšuje!

A to by už asi aj stačilo. Samozrejme je tu kopa ďalších vecí, ktoré mám veľmi rada. Napríklad plechový obraz od Paťka zobrazujúci van, alebo kôpky kníh ktoré mám na zemi, či kvety po oknách... No myslím, že všetkým vám je jasné, že som si našla svoje miesto na svete a najmä, že som na tom mieste šťastná. Je to náš prvý byt a viem, že v ňom nebudeme bývať naveky, keďže je malinký a je akurát len pre nás, no odchádzať sa nám z neho nebude ľahko a vždy si naň budem pamätať. Pripomína mi to trošku piaty diel Anny zo Zeleného domu - Annin vysnívaný domov. Takisto prvýkrát bývala s Gilbertom v ich rozkošnom malom, vysnívanom domčeku a to miesto bolo skutočne plné ich lásky. Dúfam a verím, že tak je to aj s našim vysnívaným domovom.

Tajné svety | Cestovná agentúra prikrášlená mágiou

Originálny názov: The Strangeworlds Travel Agency

Autorka: Lapinski. L. D

Vydavateľstvo: Ikar 

Rok vydania: 2021

Počet strán: 384

Viete si predstaviť cestovanie pri ktorom by vám kufor neslúžil len na prenesenie batožiny, ale ako dopravný prostriedok? Že nie? Tak to by ste si mali prečítať Tajné svety, ktoré vám ukážu príbeh plný tých najfantastickejších prvkov!

"Zbaľte si veci, vyrážame za magickým dobrodružstvom!
Vitajte v cestovnej agentúre Tajné svety, odkiaľ vás každý kufor prepraví do iného sveta. Stačí vkročiť dnu...
Keď dvanásťročná Flick Hudsonová dostane návrh, aby vstúpila do Tajnosvetského spolku, je od radosti celá bez seba. Rýchlo však zistí, že s magickým multiverzom niečo nie je v poriadku. Uprostred leta prichádzajú snehové búrky, miznú celé ulice a jeden kufor ju zavedie do sveta, ktorý zostal celkom opustený.
Flick čoskoro poruší všemožné spoločenské pravidlá a posunie hranice mágie, aby prišla na to, čo sa vlastne deje. Dokáže však dať všetko do poriadku, skôr než všetky svety – vrátane jej vlastného – navždy zmiznú?"

Jedna cestovná agentúra. Stovka, ak nie tisícka kufrov. 

Všetky sú rôzneho tvaru, motívu a dizajnu, no to najhlavnejšie - všetky vedú do celkom iného sveta. Magického, prázdneho, iného, rozprávkového... Čo kufor, to iný mrav. Jeden by si pomyslel, že za jeden život, ani nie je možné všetky preskúmať, avšak ktovie? 

Tajný spolok cestovateľov slúži na preskúmavanie dostupných svetov a zaznámenávanie ich chodu. Členovia spolku musia dbať na rozličné pravidlá bezpečného cestovania a najmä dozerať na poriadny chod nášho, ale i iných svetov. Je veľmi očividné, že táto kniha má našliapnuté na viac dielov, pretože za jej prvý diel sme stihli vidieť len hŕstku miest a pritom obnášali toľké dobrodružstvá... Je tu však priestor na oveľa väčšie objavy a ďalšie skúmanie a ja sa teším, že to tak nevnímam len ja,  pretože ďalší diel bude. Predtým si však povedzme niečo viac o tomto tu.

S detskými knižkami je to zložité, pretože zatiaľ čo ich cieľová skupina, ani zďaleka nekončí pri deťoch - sú dve skupiny čitateľov, ktoré si tieto dobrodružstvá vedia užívať aj v pokročilom veku a naopak sú takí, pre ktorých je to uzavretá kapitola, v ktorej viac nemienia strácať hlavu. Pointou však je, že písať tak aby boli zaujatí detskí čitatelia, ruka v ruke s tými dospelými, musí byť poriadne náročné. Dieťa vidí svet inými očami. Myslí oveľa viac farbisto a bez zábran, zatiaľ čo dospelák je zahltený faktami a potrebou mať dôkazy. Keď sa však autor prekoná a podarí sa mu zaujať oboch, myslím si že mu patrí poklona. A v tomto prípade to fungovalo.

Skutočne nezáleží na tom, aký máte vek, pretože táto kniha je dokonalou oddychovkou a zábavkou, ktorá vám spríjemní váš čas. Je dokonalá na vypnutie myšlienok, na pobavenie a hlavne na zasnívanie sa, pretože otvára celkom nové nápady a prvky, ktoré sa mne osobne veľmi páčili. Cestovanie skrz kufre je úžasný nápad, ktorý si aj koniec koncov vyslúžil spracovanie, ktoré nemalo chybu. Výlety fungujú celkom jednoducho - otvoríte kufor, vstúpite doň a ste na inom mieste. Nie je to fantastické? Neraz som si pomyslela, aké by bolo zaujímavé preskúmavať iné reality a ľudí takýmto zábavným spôsobom. Nuž, aspoň cez knižku som si to mohla vyskúšať na vlastnej koži. A to vlastne platí aj o cestovaní ako takom. Prežívame časy v ktorých vycestovať nie je možné a tak mi výlety s Tajným spolkom skutočne prospeli.

A vy by ste to mali skúsiť tiež! Úprimne vám môžem knižku odporúčiť, pretože nemyslím si, že jej čítaním stratíte čas. Jej obálka je nádherná, príbeh pútavý a bude to séria, takže máte o zábavu postarané na dlhší čas. Navyše príbeh má aj veľmi zaujímavé postavy s ktorými sa vám bude čítať ešte o čosi lepšie a ktoré vám budú sympatické. Pevne verím, že neobyčajné nápady, ktoré Tajné svety prinášajú si vás získajú, takže ak nad knihou predsa len trošku váhate, budem sa tešiť, ak som vyriešila vašu dilemu :).

Za recenzný výtlačok veľmi pekne ďakujem bux.sk

Pokiaľ vás moja recenzia presvedčila, knižku si môžete kúpiť, napr. na tejto adrese.

Moje hodnotenie:

Môj príbeh | prečo túžim žiť inak a aké je to mať dušu cestovateľa

Ahojte!

Ani si neviete predstaviť s akou radosťou vás vítam pri tomto článku. Prečo? Pretože prišiel spontánne. 

Pretože práve v tento večer sedím vo svojej izbe s drevenými parketami a kopou kníh. Po veľmi dlhom čase cítim inšpiráciu a potrebu vám rozpísať, čo mám práve na duši.

Možno sa v tom nájdete. Verím, že ľudí, ktorí túžia po veciach aké sa vám chystať opísať je viac. Viem to, pretože s jedným takým žijem a nažívam. Poďme si spolu teda zazdielať svoje sny, ktoré časom neostanú len snami.

...

Môj príbeh?

Mám 20 rokov. Som mladý človek, ktorý objavuje aké je vychádzať z detských topánok a zároveň si zachovávať detské sny. Pomerne skoro som vzala svoj život do vlastných rúk a začala bývať v malom bytíku spolu s Patrikom, ktorý sa rovnako stretáva s realitou a zároveň si tvrdohlavo vytvára svoj vlastný svet v predstavách, v ktoré verí väčšmi než čomukoľvek inému.

Dalo by sa povedať, že sme sa našli. Ale to nie je celkom pravda, pretože on našiel mňa. A ja som za to vďačná, pretože o svojej samote som bola presvedčená. Nebol to plán.

Študovala som na obchodnej akadémii, ktorá pre mňa nebola ničím napĺňajúca. Trpela som ju bez cieľa a z donútenia, avšak s vidinou, že po jej ukončení si skutočne splním to v čo verím a po čom túžim. Učením som netrávila veľa času, ale za to som veľa čítala, sebavzdelávala sa v celkom odlišných oblastiach a objavovala. Rozvíjala som sa, no nie tak ako to odo mňa bolo očakávané. Mnoho ľudí sa čudovalo nad tým, že škola pre mňa nie je prioritou, ale ja som ďalej radšej pracovala, šetrila a išla si za svojim. Za niečím, čo pre mňa malo zmysel.

Chcela som cestovať. Vysoká škola pre mňa nebola vidinou, ani možnosťou. Známkami by som sa tam dostala, rozum mi nechýbal, no vedela som, že miesto ďalšieho trápenia seba samej - chcem radšej vyraziť do sveta a skúmať svoje možnosti. Chcela som tvoriť, fotografovať, písať a zachytávať všetko a všetkých, čo na svojich cestách spoznám.

Možno je to už otrepaná veta, ale i tak sa to stalo. A preto vám to musím povedať, tak ako to bolo.

Prišla korona.

Ten desivý miľník, ktorý sme spočiatku všetci považovali za nanajvýš pár týždňovú záležitosť. Moje sny narazili na obrovskú zábranu. Chvíľu som bola stratená a najmä zmätená. Odmietla som študovať kvôli cestovaniu a odrazu som ostala bez školy, bez možnosti vycestovať a vlastne aj celkovo bez možností. Musela som sa len zmieriť s tým, čo je. Miesto sólo cestovania ma čakalo veľmi tvrdé pracovanie na svojom živote a nachádzaní sa.

Ale teraz rozumiem, že všetko má svoj význam. Pretože za ten čas som sa našla. A našla som aj krásy v tých bežných dňoch, ktoré nastali. Veľa som sa túlala, veľa som chodila a naučila som sa veci pozorovať ešte pozornejšie a s väčšou úctou k ich kráse, s väčšou vzácnosťou a uvedomením si momentov a ľudí navôkol.

A potom ma našiel Patrik. Neviem, či som menej zmätená alebo mám viac možností, pretože stále neštudujem. Pandémia pokračuje. Ešte vždy nemôžem cestovať... Ale už ma nečaká sólo cesta, ani moja samota, pre ktorú som bola rozhodnutá. Čaká ma parťák s ktorým sa priateľim a ľúbim a s ktorým ten život tak prazvláštne plánujem.

Žiť s dušou cestovateľa nie je vždy jednoduché, pretože aj napriek prežívaniu najšťastnejších období a najkrajších momentov... vždy vo vás tlie niečo nespokojné a nepokojné, čo by chcelo byť ďalej a ďalej. Neustále narážate na ľudí, ktorí sa vašim snom smejú. Neberú ich vážne alebo vám mávnu pred očami rukou so slovami, že vás to prejde. Že vás život naučí. Ale kto presne určil, čo život znamená?

A tak vám poviem po čom skutočne túžim.

Isté obdobie svojho života túžim žiť vo vane. S Patrikom sme sa rozhodli, že kým pandémia trvá, budeme pracovať veľa a tvrdo. Odkedy sme začali bývať spolu, zažili sme neľahké mesiace, najmä po tej finančnej stránke, ale čím ťažšie to bolo - tím bližší sme si boli. A najmä tvrdohlavejší, pretože sme pracovali ešte viac a postupne si začíname odkladať, čo sa dá. A je to na dobrej ceste.

Šetríme na svoju vlastnú dodávku, v ktorej si plánujeme zariadiť bývanie. Rozkladaciu posteľ, rozkošnú malú kuchyňku a pár kníh, ktoré nás budú sprevádzať na cestách.

Už teraz sa nemôžem dočkať na život, ktorý bude nestály a celkom iný. Každý deň budeme vidieť nové meiste a stretávať ľudí, ktorí v nás niečo zanechajú a takisto v nich niečo zanecháme my. Veľmi sa teším na tú nespútanosť a slobodu, pretože už dávno som sa naučila, že skutočne šťastná som len keď som slobodná. A Patrik je prvý človek s ktorým sa cítim slobodne, aj keď je po mojom boku. Je zvláštne, že byť s ním je pre mňa celkom prirodzené. Nie je to nutnosť, nie je to závislosť, ani vyslovená potreba. Je to ten typ prirodzenosti, ako tráviť čas sama so sebou. 

Jonna Jinton

A preto sa teším na ďalší sen v ktorý verím... A to sa týka, nazvyme to usadenia. 

Veľmi túžim po cestách, dobrovoľníctvach a objavovaní, no napokon chcem žiť v prírode. V absolútnom pokoji, v malom domčeku alebo v chatke, ktorá bude obklopená lesom, v blízkosti jazera a s množstvom kvetov naokolo. Bez susedov, rušivých elementov a ďaleko od mesta. Je to smiešne, ale tak trošku chcem žiť svoj vysnívaný život víly. Zobúdzať sa spolu so slnkom, variť si kávu a piť ju opretá o stromy v lese. Ležať v tráve a kúpať sa v chladnej vode na konci leta v jazere naproti domu. Chcem sa naháňať so psom a v noci pozorovať hviezdy. Vnímať zmeny, ktoré sa v prírode dejú a intenzívnejšie vidieť ako sa ročné obdobia skutočne striedajú. Život chcem väčšmi uchopiť. Naozaj ho žiť.

Je zvláštne vnímať život inak. Pretože každý napokon túži po práci. Po vzdelaní. Po stálosti.

Och, ako len túžim žiť nestálo a riskantne! Ako len túžiť nepoznať rutinu a nevedieť, čo je to zaradiť sa...

Je zvláštne veriť, že toto nie sú sny z ktorých raz vyrastiem, ale realita, ktorú prežijem. Chcem dokázať, že žiť sa dá aj inak. A ak by som to aj nemala dokázať iným, chcem žiť s tým pocitom, že skutočne žijem. Sama pre seba. Sama s Patrikom.

Vám prídu tieto predstavy nemožné? Alebo aj vy máte niekde v duši ukryté sny, na ktoré ste aj pomaly začali zabúdať? Alebo na ne myslíte? Veríte, že jedného dňa to už nebudú len sny? Možno som blázon, idealita alebo snílek - ľudia to nazývajú mnohými menami, no pokiaľ som nažive, vždy budem veriť, že v živote je viac.

Malé veľké radosti a vďačnosti | Marec

Neviem, či už žijeme v pandemických časoch príliš dlho alebo je len všetkého veľa... Mám však pocit, že tieto časy nedávajú zabrať len mne, ale aj môjmu okoliu, ktoré sledujem. Veľmi sa snažím presadnúť z pozície "je to zlé a ťažké" na "čo sa z toho môžem naučiť a čo by som mala zmeniť?". Vidieť čaro všedných dní je napriek tomu niekedy ťažšie, než to pre mňa zvyklo bývať a tak si o to viac zaslúžia tie dobré veci pozornosť. Preto vám kamoši rozpoviem o maličkostiach, ktoré možno napokon potešia aj vás.

Predtým než sa začítate, prikladám vám túto skladbu, ktorá možno pridá čaro do slov, ktoré som si pre vás pripravila :). Ďobni si sem.

Za čo tieto dni môžeme byť vďační alebo čo potešilo mňa?

1. Ranný východ slnka

Aj napriek pandémii patrím ku skupine ľudí, ktorá môže chodiť do práce. A tak väčšinou zažívam veľmi skoré ranné cesty, keďže zvyknem chodiť peši. V zime to bolo chvíľami poriadne nepríjemné a často som prišla taká premrznutá a zasnežená, až sa na mne dala merať vrstva snehovej pokrývky... Teraz však mnohé rána začínam so slnkom. Ráno pri prebúdzaní začína byť čoraz vidnejšie a najmä v momente ako sa vydávam von z bytu vonku svitá slnko. A je to nádherné. Odrazu je na svete pokoj a obloha je oranžová, pričom je slnko stále vyššie a krásnejšie. A takéto rána mám rada. Počas cesty navyše vídam prekrásne staré domy s brečtanom a verandami a vždy si povzdychnem nad tým, aké sú prastaré a pekné.

2. Príchod jary

Už v predošlom článku som nebola veľmi pozitívne naladená, avšak osôbka ktorá mi zanechala komentár mala pravdu. Príchod jary všetko akosi mení.

Vo vzduchu cítiť spomienky, v duši nostalgiu, je jednoduchšie nachádzať inšpiráciu počas dní a najmä radosť. Vždy keď príde jar, mám pocit akoby malo prísť niečo nové, veľké a krásne... je to zvláštny prísľub, ktorý sa nedá popísať, ale viete, že život už nebude ako predtým a čakajú vás momenty, na ktoré budete spomínať opäť až ďalšiu jar. Navyše aspoň ja osobne to mám tak, že sa na jar cítim oveľa živšie. Tá ponurosť a ospalosť zimy zo mňa opadáva a vždy sa mi z toho poriadne uľaví.

3.Teplá šálka kávy

To je univerzálne pravidlo pre krajší začiatok dňa. Kávu nepotrebujem na energiu, ale pre dobrý pocit. Je to niečo ako rituál. Ako ukradnutá chvíľka v ktorej čas tak veľmi nebeží.

4. Čaj z termosky a pikniky v lese

Toto tak trošku súvisí aj s príchodom jary... Akonáhle je vonku slnečko a aspoň trochu teplo, tak sa s priateľom Patrikom nabalíme do nášho žltého batohu. Vezmeme si so sebou deky, čaj, jabĺčka a čo najdlhšie trávime deň na lúkach a v lese. Počúvame hudbu, vymýšľame si rozprávky, jeme sladké jablká a lozíme po stromoch. Je skvelé byť deťmi a keď sa my dvaja bláznime, neraz sa nimi na chvíľu znovu stávame. Ale to mám na tom najradšej :). Vždy potom prídeme domov príjemne unavení, hladní a líca máme červené ako tie jablká.

5. Objavenie podcastu What Jane Read

Toto bola pre mňa veľmi svetlá chvíľa za mesiac marec. Janu sledujem na sociálnych sieťach už dlhší čas, ale o jej podcaste som netušila. Potom som narazila na jednu z jej epizód a celkom mi to zmenilo deň. Podcast je plný príjemných rozhovorov, ktoré sa týkajú tvorenia, knižiek, cestovania, marketingu a mnoho ďalšieho k čomu ešte len prídem. Celé je to však skvelé a aspoň mňa to veľmi nakoplo nevzdávať sa a tvoriť ďalej. Viac sa sebavzdelávať a rozvíjať. Určite odporúčam! 

6. Špeciály Simpsonovcov

Často bývam unavená a tak v noci zvykneme s Patrikom sledovať spomínaný seriál. Je to asi najväčší relax a terapia na svete. Tento seriál mi zachraňoval existenciu počas prvej vlny korony a úprimne mi ju neraz zachraňuje aj teraz. Aj vy tak milujete ich nemiestny humor? To mi pripomína, že som ešte nevidela najnovší South Park...

7. A na záver - zaspávanie v objatí

Cítiť sa v bezpečí, na tom veru záleží... A ja som skutočne vďačná, že mám vedľa seba osobu o ktorú sa môžem vždy oprieť a pri ktorej, nech sú akokoľvek náročné časy, vždy nájdem pokoj a lásku. Práve pri tejto osobe sa učím ako láska nie je ničím bolestivým, či náročným. Všetko prekonávame spolu a nech sa deje čokoľvek, na konci dňa záleží len na jedinom - že sa máme. Že sme v tom spolu. Mať svojho parťáka je na nezapletenie, pretože nie sme len pár. Patrik je aj môj najlepší kamarát a tak hádam ani nejestvuje dobrodružstvo, ktoré by som nemohla a najmä nechcela plánovať s ním. Myslím, že problém dnešnej doby a vlastne býval to aj môj problém je ten, že si často namýšľame, že si lásku musíme zaslúžiť. Som nekonečne vďačná za to, že som mala možnosť pochopiť, že neexistuje nič ako miera lásky, merítko toho čo si zaslúžim a najmä, že sa z vecí nemusím obviňovať. Jediná vec, ktorú som sa naučila je lásku rozdávať a prijímať ju, a to v rovnakej miere. 

...

Za čo ste vďační vy? Čo vás teší? Čo vás toto celé učí alebo ako to zvládate? 

Kľudne sa mi rozpíšte a rada sa s vami porozprávam o tom ako nažívate :). Zatiaľ sa majte krásne!

Dni ako na hojdačke

Dni ako na hojdačke. 
Presne takými teraz sú. Noci a rána sa striedajú v nekonečnom kolobehu a ja si nestíham všímať, kedy sa týždeň začína a kedy zase končí. Som šťastná?

Áno aj nie. Ibaže nestíham sledovať ako rýchlo sa menia tieto dva pocity, pretože často mi už splývajú do jedného, čo nazývam “týmto obdobím.” Zažila každá generácia nejakú veľkú udalosť? Pretože, aj keď naša mladosť nie je poznačená vojnou, žijeme v čase pandémie, čo zmenilo životy mnohých z nás. Keby mi niekto pred pár rokmi povedal, že nebudem chodiť do školy, zažijem zákaz vychádzania a po vonku budem nosiť rúško… asi by som si myslela, že sa zbláznil. No stalo sa. A je to čoraz ťažšie.

Často sa na seba hnevám, pretože dokázať tráviť čas doma so svojou rodinou a môcť žiť pokojnejšie, nie je až také ťažké všakže? Ibaže zisťujem, že je. Toto obdobie veľmi vplýva na psychiku, čo vidím v mojom okolí a najmä to vnímam na sebe… Začínam sa strácať a utápať, pretože svet je odrazu akoby bez východiska a bez žiadneho cieľu. A možno nie svet, no môj život sa tak marí. Môžem chodiť do práce, za čo som vďačná, a môžem z nej chodiť domov. Dni sa obmedzili na tieto dve možnosti a ja sa cítim uväznená na jednom mieste. Nikam nenapredujem, k ničomu nespejem, nič už nie je zahalené v radosti ako to zvyklo bývať. Chýba mi smiech, nádej, tešenie sa z maličkostí, pretože aktuálne žijem len pre dobrodružstvá a veľké okamihy, ktoré viac menej nie sú možné a čím si ničím svoju dušu. 

Zvykla som sa tešiť zo skorých rán. Z horúcej rannej kávy. Z čerstvého vzduchu a kvietkov na okne. Teraz cítim len únavu a dusivý pocit z uväznenia vo vlastnej hlave. Stále sú tu radosti, ktoré ma vedia držať nad vodou, pretože objatia nie sú samozrejmosťou, ani zobúdzanie sa pri niekom koho ľúbite. Avšak stále mi niečo chýba… A ja to niečo stále neviem nájsť. Hádam pokoj je tá kľúčová vec, ktorú neviem vniesť do svojho bytia. 

A hnevám sa na seba, veru hnevám… Boli tu časy, kedy všetky obchody boli pozatvárané, kedy nebola práca, ani možnosť pohybu a stretávania ako teraz a predsa som bola šťasntá. Prvý a najmä tvrdý lockdown bol mojim šťastným obdobím, pretože ma naučil žiť. Uvedomila som si ako už fungovať nechcem a miesto nariekania som trávila dni hľadaním slnka, ležaním v tráve a dobrodružstvom, ktoré sa skladalo z najjednoduchších vecí. Ráno som si balila deku do batoha spolu s knihou a už poobede som si na lúke listovala v stránkach a chrúmala jablko zabalené na desiatu. Prechádzala som sa lesmi a sušila si kvety natrhané na potulkách. Domov som chodila s červenými lícami, hladná a šťastná ako dieťa. A v kútiku duše som si želala aby ten normálny život viac neprišiel, pretože to ako som žila mi prišlo konečne prirodzené a normálne. Našla som sa. Poučila som sa… a verila som, že si svoje sny a radosti ponesiem zo sebou, no nestalo sa. 

Teraz som ako vtáčik v klietke, čo plače za oblohou, no už ani nevie ako lietať. Veľmi mi chýba život. Veľmi mi chýba tá radosť, ktorú som si vedela tvoriť sama so sebou a pokoj s ktorým som sledovala všetko krásne, čo svet núka aj naďalej…

Ako toto obdobie prežívate vy? Cítite sa živí alebo dni strácajú význam? 

Cítim sa nevďačne, pretože mám všetko. Moji blízki sú zdraví. Mám lásku a oporu. Ale kiežby mám aj seba… Potrebujem zo seba vyhnať tú nekonečnú únavu s ktorou sa budím aj zaspávam. Chvíľami už nedokážem čítať knižky, sledovať filmy, nedokážem chodiť len do práce a z práce a niekedy už vlastne, ani nedokážem hovoriť. Chcem len ujsť. Nadýchnuť sa. Opäť sa cítiť nažive. A viem, že tento pocit nenadobudnem zázrakom, či na inom mieste. Túto potrebu a voľnosť môžem poskynúť sebe len ja. A tak dúfam, že opäť príde do mojich dní viac vďačnosti a viac radosti, ktorá sa ukrýva v úsmevoch a v ľúbení všetkého...

Najlepšie knihy za rok 2020

 

Ahojte :)!

Na túto každoročnú klasiku sa mi podarilo akosi pozabudnúť, ale povedala som si, že by bola škoda nedobehnúť zameškané a aspoň v krátkosti vám neopísať tie najlepšie knižky z minulého roku. Čo ma núti zamyslieť sa tak ako vždy... minulého?! 

Aj keď bol rok 2020 poriadne nevšedný, nemôžem povedať že by bol zlý. V mojom osobnom živote určite nie, pretože viac mi dal, než vzal. Podarilo sa mi v ňom nájsť mnohé vrátane seba samej, spoznať sa, stratiť sa a opäť sa vynoriť, spoznala som nových ľudí, začala žiť nové etapy mojej mladosti a úprimne... našla som šťastie. Myslím, že tento rok mal nadbehnuté na to aby nás potrápil, ale väčšinu času v ňom išlo iba o pohľad na vec a o to, či sa dokážeme odosobniť od všetkého nepohodlia a pomalosti, ktorá k nám zavítala a otočila naše inak rýchle, zabehnuté životy. 

Že sme však strávili veľa času doma, o tom hádam ani nemusíme diskutovať. Aj vďaka tomu však bol čas pre knihomoľov o čosi jednoduchší na zvládnutie, pretože mali sme na rozdiel od mnohých spoločnosť - príbehy plné krásnych slov, myšlienok a dobrodružstiev.

Nuž teda... ktoré sa ma dotkli najviac?

1. Stehlík - Donna Tartt

Prekrásna, úžasná kniha. Písanie Donny si ma naozaj získalo a aj keď som čítanie jej kníh poriadne dlho odkladala, už po chvíli som ostala bez slov. Takmer okamžite ma samotný príbeh vtiahol do deja a od začiatku do konca som sa nedokázala odtrhnúť. Stehlík mal úplne neskutočnú, priam melancholickú atmosféru, ktorá ma bavila a celkovo som to prečítala na jeden nádych. Ešte dodnes som však plná nadšenia, keď si na knižku spomeniem a dúfam, že v tomto roku sa dostanem k Tajnému príbehu!

Theo Decker má trinásť rokov, milujúcu matku a otca, ktorý ho zanedbáva. Priam zázračne prežije nehodu, ktorá ho pripraví o všetko, čo dovtedy poznal a ľúbil, a v New Yorku zostane sám. Našťastie sa ho ujme bohatá rodina a zdá sa, že chlapec napokon dospeje na muža. Theo však trpí. Chýba mu jeho minulosť a len ťažko nadväzuje nové vzťahy. Smútok je aj dôvodom, prečo chlapec silno lipne na obraze stehlíka, fascinujúcej maľbe holandského majstra Carela Fabritia, ktorý je jeho jediným spojivom so spomienkou na mŕtvu matku. A práve toto vzácne dielo ho zavedie do dobrodružného sveta, kde sú starožitnosti najvyššou métou, pre ktorú sa ľudia neštítia ničoho. Obraz stehlíka je Theovým talizmanom v nepreniknuteľnom labyrinte sveta, v ktorom za každým rohom číha nebezpečenstvo. Theovo putovanie vrstvami americkej spoločnosti je modernou odyseou o dozrievaní, prvých láskach a lúčení sa s nevinnosťou.

2. Niekedy netreba zdolať vrchol - Paolo Cognetti

Ach Paolo... Ak mám na nejakého autora slabosť, tak je to on. Taliani vedia byť v literárnom svete machri, no v tomto prípade by som povedala, že je autor ešte kúsok popredu. Jeho knihy sú skrátka nádherné! Odkedy som čítala jeho skoršie dielo Osem hôr, zamilovala som si ho. Titul Niekedy netreba zdolať vrchol je akoby nepriamym pokračovaním spomínaného predošlého titulu, avšak jedná sa o niečo úplne iné. Predovšetkým sa však jedná o príbeh plný odhodlania a poézie života - pretože to mi zrejme k jeho štýlu sedí najväčšmi. Jeho opisy sú vždy ako pohladenie na duši a najmä sú oslavou všetkej krásy sveta. Málokedy ma vie niečo dostať, tak veľmi ako myšlienkové pochody tohto pána.

Túžba dobyť proti túžbe pochopiť
Paolo Cognetti, fascinovaný knihou amerického spisovateľa a cestovateľa Petra Matthiessena Snežný leopard, ako štyridsaťročný zorganizoval výpravu po jeho stopách. Prešiel takmer rovnakú trasu ako jeho veľký vzor o štyridsať rokov skôr. Obaja navštívili končiny v severozápadnej časti Nepálu, kde stále prežívajú a ďalej sa zachovávajú zvyšky prastarej tibetskej kultúry. Okrem niekoľkých dobrých priateľov (a, pravdaže, početnej karavány, nevyhnutnej na takéto vysokohorské putovanie) Cognettiho sprevádzajú obšúchaný výtlačok Matthiessenovej knihy, modré ovce a najmä vidina zriedkavo spozorovaného snežného leoparda.

3. Klub nenapraviteľných optimistov - Jean-Michel Guenassia

Nádherná, prenádherná kniha. Nechcem preháňať, ale kľudne by som povedala, že aj majstrovské dielo... Je to jedna z tých kníh, ktorá vám skrátka utkvie v pamäti, zanechá na vás dojem a najmä pre vás bude jej čítanie obrovský zážitok. Čerstvo si pamätám, aká vtiahnutá do jej deja som bola... Sotva som dokázala robiť niečo iné, než nad ňou premýšľať a dychtivo čítať ďalej. A vlastne aj teraz si na ňu neraz spomeniem, i keď mi jej udalosti pomaly blednú v mysli.

Paríž 1959. V časoch alžírskej vojny a rokenrolu sa dvanásťročný Michel Marini dostáva do sveta dospelých. V bistre Balto ho viac než stolný futbal priťahuje zadná miestnosť, kde sa stretáva tajomný Klub nenapraviteľných optimistov – emigrantov z východnej Európy, ktorí opustili svoje domovy, rodiny aj staré ideály.
Počúva rozprávania o ich milostnom živote, manželkách, deťoch, ambíciách a exile za železnou oponou. Ich dramatické príbehy sa v nasledujúcich rokoch prelínajú s podobne dramatickými udalosťami v Michelovej rodine. Lásky a drámy k nemu už neprichádzajú iba zo vzdialeného sveta, ale znenazdajky sa objavujú aj v jeho živote.

4. Slnečnice - Sarah Winman

S touto knižkou je to veľmi zvláštne, pretože na začiatku by som ani zďaleka nepovedala, že ju zaradím medzi najlepšie knihy z celého roku. Ale... Úprimne jej príbeh sa mi páčil. A nielen to, dotkol sa ma veľmi zvláštnym a čarovným spôsobom, nuž a tak nejak to nedokážem neoceniť. Je to rýchly príbeh, krátky a jednoduchý, no pre mňa bol pohladením na dušu a dal mi všetko, čo som potrebovala bez toho, aby som tušila, že sa mi to pýta.

Ellis a Michael sa prvý raz stretnú, keď majú dvanásť. Ich neveselé zoznámenie prerastie do hlbokého priateľstva. Preháňajú sa na bicykloch po oxfordských uliciach, učia sa plávať, objavujú poéziu a spoločne čelia Ellisovmu neľútostnému otcovi. Spoznávajú svetlé aj tienisté stránky života. Jedného dňa ich blízky vzťah nadobudne nový, chúlostivý rozmer. Z chlapcov sa stanú muži. O desať rokov je však Ellis ženatý s Annie a po Michaelovi niet ani stopy. Kam sa podelo celé jedno desaťročie? A čo sa medzitým stalo? Bol by to príbeh o láske, keby to dopadlo inak. Ibaže všetko sa zmenilo... Alebo sa v skutočnosti nezmenilo nič? A tak to predsa len bude príbeh o láske. O láske vo všetkých jej podobách.
Román Slnečnice je obrazom dvoch ľudských životov, ktoré by sa naplnili, keby im okolnosti priali, keby boli spoločenské, kultúrne a rodinné pomery iné. Je to poetické, nádherne zdržanlivé rozprávanie o láske a osamelosti. Aj o žiali z bolestnej straty blízkych, znásobenom márnymi telesnými aj umeleckými túžbami, no najmä nenaplnenými túžbami srdca.

5. Povedal mi veštec - Tiziano Terzani

Aj keď som vášnivý cestovateľ, čítať cestopisy ma nikdy nebavilo a ani ma to nelákalo. To však platilo len dovtedy, kým som nenarazila na túto knihu. Zmenila mi názor a doslova mi otvorila bránu k cestopisom, pretože jej obsah mi vyrazil dych. Pri čítaní som ledva dýchala a najmä som sa cítila na míle vzdialená od svojho domova. Autor popisuje Áziu magickým spôsobom, ktorý však nie je len pozitívny a krásny, ale aj vyjadruje stránky, ktoré sú skryté a ktorými roky trpia miestni ľudia. Skrátka a dobre... bolo to fantastické!

Slávnemu talianskemu reportérovi Tizianovi Terzianimu povedal hongkonský veštec, že v roku 1993 bude ohrozený jeho život a mal by sa vyhnúť lietaniu. Rozhodol sa preto, že do lietadla nenastúpi a a bude cestovať ako dávni objavitelia. Pešo, loďou, autobusom, autom či vlakom po celej Ázii.
V tejto knihe nájdete Barmu, Thajsko, Laos, Kambodžu, Vietnam, Čínu či Mongolsko videné z tých najnezvyčajnejších uhlov. V každej z týchto krajín hľadal veštcov, jasnovidcov či šamanov, vďaka čomu sa s čoraz väčším porozumením ponáral do dávnych zvykov, ohrozených agresívnou západnou civilizáciou. Z jeho nespočetných ciest, ktoré absolvoval v priebehu roka vznikla unikátna reportážna kniha Povedal mi veštec.
„Moje rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi dobré a rok 1993 bol jedným z najzaujímavejších v mojom živote,“ povedal neskôr Tiziano Terziani. „Predpovedali mi smrť, no ja som začal znovu žiť.“

6. Pre Emily - Katherine Slee

Väčšinou mám knihy aspoň chvíľu v hľadáčiku a zvyknem ich často obzerať, než sa do nich pustím. S Emily to však bolo celkom iné. Akonáhle som ju zahliadla, v momente som ju mala v ruke a v tom ďalšom so mnou putovala domov. Netušila som prečo ma tak láka, ani či sa mi bude páčiť, no tešila som sa z nej ako malá a popravde moja radosť neprechádzala, ani keď som ju reálne začala čítať, pretože som si ju od začiatku zamilovala. Príbeh o Emily mi pripomenul sladké dni detstva, spomienky na moju starkú, s ktorou som dodnes najväčšia kamoška a skrátka vo mne vyvolal nostalgiu, ktorá sa len ťažko popisuje. Celý príbeh je však nádherný a neviem, čo viac by som k nemu mohla povedať, než že si ho prečítajte...

Malé venovanie môže znamenať veľa...

Preto obľúbená autorka detských kníh Catriona Robinsonová vždy venovala svoje diela ľuďom, ktorí najväčšmi poznačili jej život – vrátane samotárskej vnučky Emily. Emily sa nad venovaniami nikdy nezamýšľala. No keď Catriona nečakane zomrie, každé z nich sa stane omrvinkou na ceste, ktorá údajne vedie k stratenému, dosiaľ nepublikovanému rukopisu. Je to záhada a vyriešiť ju môže iba Emily. Ibaže to znamená, že musí kráčať v šľapajach starej mamy do veľkého sveta, pred ktorým sa skoro celý život skrývala...

7. Príbeh o Áste - Jón Kalman Stefánsson

Fuuh k tomuto sa mi aj ťažko vyjadruje... No v dobrom slova zmysle. Totižto nikdy som nečítala nič podobné. Nebola som pripravená na to, aké umenie sa skrýva v slovách autora, ale úprimne nič krásnejšie som nikdy nečítala. Jeho slová sú ako melódia, báseň, majú svoj vlastný život a plnú škálu významov v pár odsekoch a častiach. Je to doslova zážitok.

Zo začiatku som mala problém zvyknúť si, pretože naozaj je to celkom iné. Pre niekoho hádam aj nezmyselné, pretože tieto príbehy sú len fragmenty a drobné skladačky, ktorých dieliky sa spájajú až do konca, no ja som v tom význam našla. A aj doteraz ma vždy napĺňa prazvláštny pocit, keď si na Ástu a jej autora spomeniem.

Ásta, ktorej meno – ak si odmyslíme posledné písmeno – po islandsky znamená láska, sa narodí koncom päťdesiatych rokov mladému zaľúbenému páru, Sigvaldimu a Helge. Idyla rodinného života však netrvá dlho. Na Helgu doľahne monotónnosť a útrapy všedného dňa a rodinu opustí. Kým sa Sigvaldi snaží opäť si usporiadať život, vyrastá Ásta u pestúnky.
Príbeh o Áste nie je len životným príbehom jednej ženy, ale aj rozprávaním o rodine, o osudoch, ktoré sa navzájom preplietajú a ovplyvňujú, o láske v jej mnohých podobách, ľudských túžbach, strate a ľútosti, vyrozprávaný s citlivosťou a pochopením.

8. Normálni ľudia - Sally Rooney

Váhala som, či sem túto knihu zaradiť. V knižnom svete vyvolala obrovský boom a tak ako ju niektorí milujú, inými je nenávidená... Avšak napokon som sa rozhodla, že jej patrí výnimočná pozornosť, ktorú by som jej týmto chcela venovať. Patrí jej to, pretože aj keď je to príbeh jednoduchý a celkom bežný, ukrýva v sebe obrovské množstvo emócii, surovej úprimnosti, pravdy a života.

Mňa osobne príbeh Connella a Marianne veľmi strhol. Dlho som zaspávala s myšlienkou na nich, žila ich životmi a cítila, že v ich nešťastnom šťastí nájde každý tú svoju stratenú lásku a kúsok seba samého...

Connell a Marianne pochádzajú z jedného malého mestečka na západe Írska, no zdá sa, že tam sa podobnosť medzi nimi končí. Connell je v škole obľúbený, zatiaľ čo Marianne je samotárka. Marianne je z bohatej rodiny, Connel vyrastal bez otca a jeho matka je upratovačka. Keď však jedného dňa nadviažu rozhovor – síce trápny, no strhujúci – spustia lavínu, ktorá navždy zmení ich životy.
Normálni ľudia sú príbehom o neprekonateľnej fascinácii, priateľstve a láske. O ľuďoch, ktorých vzájomná príťažlivosť a zároveň neznesiteľná vzdialenosť dovádzajú k poznaniu, že nemôžu byť spolu ani jeden bez druhého. Podáva svedectvo o tom, aké ťažké je zmeniť sa, stať sa tým, čo považujeme za „normálne“. A s dojímavou nehou odkrýva, ako nás život učí manévrovať v priestore medzi sexom a mocou, tendenciou zraňovať a byť zraňovaný, túžbou milovať a byť milovaný.