Slová vďaky | Aj oni milovali, aj oni žili...

Originálny názov: Les Gratitudes

Autorka: Delphine de Vigan

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 168

Úspešná francúzska prozaička (1966) vo svojej knihe opäť otvára Pandorinu skrinku našej doby: starnutie vo svete nesúcom v génoch skúsenosť z globálnych katastrof, ktoré pripravili Európanov o ich ľudskú autenticitu.
Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy.
Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia.

...

Navonok útla kniha. Prvým dojmom veľmi jednoduchá. Písaním klame. A slovami... slovami očarí.
O autorke Deplhine de Vigan som počula nemalé množstvo chvály a ohlasov na jej tvorbu, avšak nikdy som nemala tú príležitosť posúdiť to sama. Až doteraz. Šance som sa chopila bez najmenšieho zaváhania a aj keď na mňa anotácia knižky pôsobila nevšedne a chaoticky, cítila som, že je tu obrovská šanca skvelého zážitku. I keď ma v poslednom čase lákala jej kniha Spojenia, Slová vďaky dostali prednosť. Asi nie je ťažké uhádnuť, ako sa mi páčili.

Bola som zvedavá. Ale očakávania som si pre istotu nevytvárala. Chcela som sa nechať prekvapiť a dať knihe priestor, aby na mňa mala ten správny a ničím nerušený efekt. Povedať môžem len to, že všetky pozitívne slová a recenzie s ktorými som sa v minulosti stretla, si autorka zaslúži na plnej čiare. Jej písanie je skrátka... iné. Veľmi jemné a s pocitom krehkosti. Slová sa vám pomaly kĺžu po vedomí a vytvárajú obsah niečoho väčšieho. Jej slová majú hĺbku. Jej myšlienky sú veľavravné, aj keď môžu byť napísané stručne, či nepriamo. Skrátka a dobre, jej štýl mi sadol najviac, ako sa len dalo. Veľmi by ma preto zaujímalo, akým dojmom pôsobí v iných dielach.

Slová vďaky sú tak krásne citlivé... Príbeh je plný života, no paradoxne skôr obsahuje jeho úplný koniec. Téma načrtáva záležitosti, nad ktorými sa rozhodne neraz zamýšľame aj my - nad plynutím času. Nikto z nás nikdy nechce byť starý, keď raz spoznal krásu mladosti. Vysoký vek je niečím neodvratným a my sa naň aj tak dívame s nedôverou a neveriacky, že nás predsa len nezastihne. Nás nie... V ľuďoch, ktorí svoje dni pomaly rátajú, hľadáme ich mladé tváre podobné tým našim. Tancovali, milovali, žili a cítili - to čo my, tak ako my.

"Keď sa s nimi stretávam prvýkrát, zakaždým v nich hľadám podobu,

akú mali v časoch predtým. Za ich nejasným pohľadom, ich neistými

gestami, ich zhrbenou alebo na dvoje prelomenou postavou hľadám 

mládenca či devu, ktorými kedysi boli, tak ako sa pokúšame hľadať

pod náčrtom nevábnou fixkou pôvodnú kresbu. Pozorujem ich a hovorím si: 

aj ona, aj on milovali, plakali, radovali sa, potápali, behali s vetrom opreteky,

po štyroch liezli po schodoch, pretancovali celú noc..."

A to platí aj o hlavnej hrdinke Miške. Jej život bol naplnený mnohým. Ako dieťa prežila hrôzy vojny. No v dospelosti využila naplno svoje schopnosti a bola úspešnou ženou. Pracovala v redakcii, tvorila a vychovávala. Ako je však možné, že čas, ktorý ani na malý moment nezastal ju obral o všetky sily a schopnosť hovoriť priamo? Sledovať jej vysporiadavanie sa so starobou a jej miestom v spoločnosti bolo zvláštne. Časom by som to označila za melancholické, pretože všetci vieme, ako to je v dnešnej dobe smutne dané. A že takýto smútok zažiť nechceme, nechceme stratiť to, čo evidentne nás, robí nami.

Túto knihu som prečítala na jeden nádych, ale jej slová vo mne budú doznievať aj časom. Rozhodne vám ju odporúčam a pokiaľ sa radi zamýšľate a vnímate život, táto kniha vám ukáže mnohé zaujímavé formy a pravdy, ktoré život tvoria. Netreba od toho čakať nič náročné a ťažké, plné veľkých slov. V tomto prípade je potrebné sa len nechať uniesť a pozorovať...

Moje hodnotenie:

55 - James Delargy

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 346

Mestečko Wilbrook leží na okraji rozsiahlych, neprebádaných austrálskych pralesov. Policajný dôstojník Chandler Jenkins má svoj domov rád a je hrdý na to, že vo Wilbrooku vedie neveľké policajné oddelenie. Doteraz riešil iba drobné domáce konflikty a občas sťažnosti na hlučné správanie.
Jedného slnečného, horúceho dňa sa všetko zmení. Do policajnej budovy vstúpi zranený, zakrvavený muž. Predstaví sa ako Gabriel Johnson a rozpovie seržantovi svoj dramatický príbeh. Vraj ho muž menom Heath ako stopára omámil, uväznil a priviazal na reťaz v zrube kdesi hlboko v horách. Chladnokrvne mu oznámil, že bude číslom 55. A nemá sa báť, že umrie, lebo zakrátko umrie určite.
Keď sa rozbehne pátranie po masovom vrahovi, privedie na políciu starý, čudácky farmár muža, ktorý tvrdí, že sa volá Heath. Neznámy rozpovie seržantovi navlas rovnaký príbeh ako Gabriel. Aj on sa mal stať obeťou číslo 55. Kto z tých dvoch teda vraždil? A aký dôvod na to mal?

...

Detektívky, či krimi veľmi nečítam (okrem zlatej klasiky Poirota alebo Slečny Marplovej), avšak z času na čas je dobré vyskúšať niečo nové a tak som sa dostala ku knihe 55. Nuž, kde začať?

Príbeh, ktorý len nedávno vyšiel vo vydavateľstve Ikar je veľmi zaujímavým počinom, práve vďaka nápadu a zápletke, ktorá ma od prvého momentu zaujala. Vyšetrovanie vraždy je vždy veľmi zaujímavé a nápadité, avšak predstavte si situáciu, kedy máte dve obete a dvoch vrahov zároveň... Kedy jeden tvrdí, že je obeť a druhý je vrah, nuž a ten druhý vám tvrdí presne to isté. Ich výpovede sú totožné, ich strach z toho druhého vyzerá dôveryhodne, avšak jeden z nich je vinným. Otázne je kto? Kto klame a kto hovorí pravdu?
Neviem, či som sa stretla niekedy s niečím podobným, avšak od začiatku som bola natešená a fascinovaná z toho, akým smerom sa tento príbeh uberá.

Dejová línia knižky 55 sa veľmi pekne prelína v štýle: prítomnosť s minulosťou. Akonáhle sa v prítomnej línii deje niečo poriadne napínavé, autor sa vráti k spomienkam. A keď sa spomienka začne meniť na niečo kľúčové, autor sa vráti k prítomnosti. Moju pozornosť si vedel udržať veľmi ľahko a navyše táto kniha má veľmi krátke kapitoly. To vám hádam, ani nemusím vysvetľovať, aké následky to pre mňa malo. Zvedavosť a veta v hlave, "tak ešte jednu kapitolu" spoločne kráčali ruka v ruke.

Bolo zaujímavé sledovať správanie oboch obetí, či obžalovaných - ťažko ich označiť len jedným pojmom. Uvažovala som, ktorí z nich je vinníkom, no na moje potešenie mali moje "malé, šedé bunky" pravdu a rozuzlenie sa mi podarilo odhaliť. Priznávam... bola som na seba hrdá. Po celý čas však musíte sledovať náznaky a každý drobný detail. Na všetkom záleží a súvislosti tiež netreba prehliadať. 

Postavy príbehu boli veľmi sympatické (až na malé výnimky), no občas mali svoje nelogické chvíľky. Dokázala som im to odpustiť, pretože často sa jednalo o krízové, vypäté situácie, no stalo sa...
Zhrnula by som to tak, že mne osobne sa kniha 55 veľmi páčila a odporučila by som ju aj vám. Určite bola príjemným prekvapením. Na tieto pochmúrne, tmavé dni je zároveň podľa mňa ideálnou voľbou na čítanie, ktorou ani nemáte čo stratiť. Autor píše ľahko, príbeh príjemne plynie, ale zároveň sa nezaobídete ani bez napätia, či poriadnej gradácie deja. Takže, ak vás knihe zaujala neváhajte a choďte do toho :)! Moje hodnotenie je v tomto prípade čisto pocitové.

Moje hodnotenie:

(3,5)

Life doesn't stop for anybody...

Ahojte!

Tentoraz sa vám chcem prihovoriť prostredníctvom osobného článku, ktorý je skôr zhrnutím mojich myšlienok, pocitov a vlastne takého celkového obdobia, ktoré práve teraz prežívam. Možno význam nemá a možno ste tie pocity zažili aj vy, no ja viem, že nech je to akokoľvek, vždy chcem písať to, čo cítim. Hovoriť, čo si myslím. Vyjadriť, čo potrebujem...

...

Sama si nie som istá tým, či je zdanlivo smutný tón, ktorým píšem len náhodný, alebo sa mi naozaj v duši usádza zvláštny druh smútku, ktorí sa spája s nostalgiou a myšlienkami.

Prežívam šťastné obdobie. Jedno z tých, na ktoré budem hrdo spomínať a ktoré poznačia moju mladosť. Začínam kráčať po ceste, ktorá mi umožňuje hľadať samú seba. Spoznávať sa. Zisťovať akým človekom chcem byť a akým zas naopak nie... Jednoducho dostávam mnohé možnosti voľby a nastáva moment, kedy musím svoj život niekam smerovať. Uvedomiť si svoje priority, hodnoty, ale zároveň byť šťastnou a usmievať sa, čo mi sily šťastia, pretože toto obdobie je iné. Je naše.

Len pred pár dňami som zažila svoju stužkovú slávnosť spolu s mojimi spolužiakmi. Viete, je to zvláštne... Štyri roky sme sa spoločne pripravovali na tento deň. Absolvovali sme mnohé hádky, nezhody, drámy a konce sveta. Veď to poznáte... Ale odrazu prišiel ten večer a my sme to zvládli. Všetko bolo v poriadku a my sme v sebe cítili akúsi hrdosť, pretože sme sa dostali až sem. A nie vždy to bolo jednoduché, nie vždy to bolo bezbolestné, pretože počas tých rokov sme mnohé zažili. Trochu sme si poplakali, trochu sa pousmiali a poriadne sa zabavili. Ale ten večer už nastal a zrazu je preč. Ďalšie očakávanie, v ktorom sme rástli pominulo a ja sa cítim nesvoja, pretože nastáva čas života. A trochu to desí. V myšlienkach sa vŕtam v tom, ako sa naše cesty rozdelia a viac už nebudem frflať každé ráno na veci, ktoré sa mi budú zdať časom krásne. A vôbec... kde budem o rok? 

Keď sme boli prváci a maturanti vbehli do našich tried, spievali, kričali a vytvárali hluk, ktorý sa niesol celou budovou, videli sme v ich očiach - "niečo". Boli sme od nich vzdialení a kúsok nevysvetliteľného očakávania, radosti, smútku a hrdosti, ktorí z nich vyžaroval nás od nich delil pevným múrom. Zrazu sme nimi my. My sme dnes stáli pred prvákmi a spievali im otrepané piesne, ktoré sme počuli od iných, celé štyri roky. Kričali sme 4.C! Držali sa za ruky a cítili sa... ja neviem, slobodní? Život nám otvára neuveriteľnú slobodu a napĺňa ma radosťou, že som sa vždy snažila kráčať svojou cestou, aby som si vedela vybrať, čo je pre mňa dobré. Aby som vedela svetu niečo priniesť. No na rozhodnutia hádam nikdy nie sme pripravení... Ony len prídu. A sú tu.

Ako tak sedím vo svojej izbe a tma začína pomaly zahaľovať steny miestnosti, ktorú poznám celý svoj život... premýšľam. Spomínam si na Charlieho, knižného hrdinu z pera Stephena Chboskeho. Charlieho, ktorý je hlavnou postavou príbehu The Perks of Being a Wallflower. S jeho myšlienkami som neraz prešla svojim dospievaním a zaujal miesto mojej spriaznenej duše, ktorej pohľad na svet obdivujem a zároveň čo mi sily stačia zdieľam. 

Musím naňho myslieť, po dnešnom dni mi neschádza z mysle.

Myslím na Charlieho, ktorý sa ocitol na strednej škole a spoznal sa s priateľmi, ktorí ju naopak opúšťali a svoj čas v nej už naplnili. On sa s nimi radoval. Veselí utekali po školských chodbách a z celého hrdla kričali, aby každý vedel o ich šťastí. Tešili sa na novú budúcnosť a Charlie vedel, že jeho cesta ho ešte len čaká. Bol si však vedomí času. Vedel, že aj to, čo prežíva teraz, bude raz spomienkou. To, čo prežije potom bude spomienkou. Že jeho priatelia sa stanú spomienkou a tak si len stále v hlave premietam jeho slová...

“I know these will all be stories some day, and our pictures will become

 old photographs. We all become somebody’s mom or dad. 

But right now, these moments are not stories. This is happening. 

I can see it. This one moment when you know you’re not a sad story. You are alive..."

Viem, že takto sa budem cítiť vo svojom živote často. Za výraznými udalosťami a chvíľami prídu ďalšie a ja budem zmýšľať rovnako o ich krehkosti a o neustálom priebehu života... Že všetko sa raz stane spomienkou. Ale je tak zvláštne cítiť sa absolútne nažive a zároveň cítiť nostalgiu za niečím, čo ešte ani nepominulo, ale ani nenastalo.  

Čarodejnica z Portobella | S Coelhom po prvýkrát

Originálny názov: Bruxa de Portobello

Autor: Paulo Coelho

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2007

Počet strán: 232

Meno "Paulo Coelho" vám zrejme predstavovať nemusím. Istá skupina jeho tvorbu miluje, obdivuje a vyhľadáva, ale sú tu aj čitatelia, ktorí jeho písaniu na chuť prísť nemôžu. Názory som čítala mnohé, avšak až doteraz som nečítala žiadne jeho dielo a nedokázala som si svoj názor utvoriť sama. Myslela som si, že začnem s Alchymistom, ktorý je určite veľmi výrazným titulom nie len pomedzi jeho knižky, ale aj v literatúre ako takej... Náhoda ma však priniesla k Čarodejnici. A tu je môj názor.

...

Athena je adoptívna dcéra libanonských emigrantov, ktorých z Bejrútu vyhnala vojna. V Londýne sa počas univerzitných štúdií zoznámi s mužom, s ktorým privedú na svet dieťa. Vzťah však nemá dlhú životnosť.

Athena sa zamestná v banke, kde tajomným a veľmi nekonvenčným spôsobom neuveriteľne zlepší výkonnosť celej pobočky, neskôr sa stane úspešnou predavačkou pozemkov na Strednom východe. Neustále však myslí na svoju biologickú matku, ktorá ju po narodení opustila, preto sa rozhodne vydať do Transylvánie, aby ju vyhľadala. Athena počas svojho putovania dospeje k poznaniu, ktoré naveky zmení nielen jej život, ale aj životy ostatných ľudí v jej okolí. 

Príbeh mladej "čarodejnice z Portobella" nám vyrozprávajú práve osoby, ktoré okolo nej žili. Podávajú nám obraz súčasnej spoločnosti, kde konformizmus a strach byť iným neraz určujú naše životné smerovanie.

...

Na knihe ma zaujala jedna veta, ktorá sa mi hlboko vryla do pamäti, "Athenin problém spočíval v tom, že bola ženou dvadsiateho druhého storočia žijúcou len v dvadsiatom prvom storočí, a že dovolila, aby to všetci videli..." Viete, ľudia ktorí sú výnimoční, autentickí, ktorí majú pre niečo vášeň alebo hlboko pretláčajú svoju pravdu, vedomosti, ktoré neustále vedú boj so spoločnosťou, ale aj so svojim vnútrom - takí ľudia ma dokážu fascinovať. Nerada by som otvorene povedala, že medzi takých ľudí patrím aj ja. Takýto názor by mala povedať nestranná osoba, avšak dovolím si povedať, že pre takýchto ľudí mám pochopenie a neopísateľne ma zaujímajú. Príbeh Atheny na mňa pôsobil takýmto spôsobom. Mala som milné predstavy? Asi áno, pretože Coelho zašiel oveľa ďalej, než som si dokázala predstaviť. Avšak v prvom rade som si určité predstavy a očakávania nevytvárala. Nechala som sa len uniesť a prekvapiť tým, čo na mňa čaká...

Bolo toho dosť. Už dávno som sa necítila taká zmätená, uvrhnutá do chaosu a zároveň plná dojmov. Celý príbeh sa každou stránkou akoby stupňuje. A s mojimi pocitmi sa dialo to isté. Nedokázala som toto čítanie odložiť, pretože knižka je to útla a ja som vedela, že neprestanem, až kým ju nedočítam. Pocitovo to však nebolo jednoduché. Cítila som, že nie len Athena sa učí novým veciam, ale aj vo mne sa niečo pomaly lámalo a menilo. Nedokážem to popravde ani vysvetliť, no cítim, že Coelho vo mne zasieval semienka, ktoré minútami len rástli a menili sa na myšlienky a akési vedomie niečoho... Hlbšieho.

"Uvedomoval som si, že prežívam nezabudnuteľný okamih svojho života, jednu z tých chvíľ, 

ktoré pochopíme, až keď sú preč. Bol som tam celý, bez minulosti, bez budúcnosti..."

Téma Atheny a jej viera, ktorú sa snažila odovzdať ďalej ma nijakým spôsobom nešokovala. Totižto ja sama som sa kedysi venovala meditácií a povedzme duchovnému životu, či sile myšlienok (aj keď to nie celkom súvisí s témou)... Úplne o tom nezvyknem hovoriť, pretože tieto záležitosti mi prídu prirodzené a správne aplikovateľné do života, preto ich nevnímam tak komplikovane, ako niekomu môžu znieť. No povedať tým chcem, že nech sa jedná o akékoľvek náboženstvo, akúkoľvek vieru a presvedčenie, my ľudia len rozdávame vlastné a iné názvy. Podstata je však rovnaká. Preto som sa len pousmiala, keď Athena sa učila, či naopak ona učila iných myšlienkam, s ktorými som sa neraz stretla aj ja sama.

Neviem úplne, čo si mám o tom myslieť. Athena povedala, že milovať môžeme aj to, čo nemáme radi a takýto vzťah som k nej mala v istých chvíľach... i keď mi jej príbeh bol od prvej strany sympatický. Ako sa však príbeh stupňoval sama seba som sa pýtala tie isté otázky, ako jej prostredie a priatelia. Jej učenie už nebolo pre mňa významným, pretože jeho význam mi bol blízky len tak do polovice knihy. To však neznamená, že ho neakceptujem. Záver, ktorý však bol nečakaný, zabudoval do mňa hlboké úvahy. 

Nemôžem sa s vami o ne podeliť, no ak ste knihu už čítali alebo si ju len plánujete prečítať (a ja dúfam, že áno), pochopíte, čo tým myslím.

Veľmi sa mi páčilo, že celá kniha je akoby pamiatkou, resp. spomienkou na Athenu. Príbeh nám nerozpráva ona, ale jej známy, či priatelia, ktorí ju poznali a hovoria o nej. Bolo to veľmi zaujímavé a myslím si, že vidieť všetky tie odlišné názory a uhly pohľadu dali knižke oveľa krajší rozmer.

Za seba môžem povedať, že Paulo Coelho si získal moju pozornosť a jeho slová vo mne znejú... Urobil na mňa dojem a tak sa teším na jeho ďalšie knihy, ktoré si určite plánujem prečítať. Píše netradične. Píše inak. Ale mne sa to páči, pretože istým spôsobom mi to jeho "inak" niečo dáva a učí ma.

"No hudba jestvuje len preto, že jestvujú pauzy. Vety jestvujú len preto, že jestvujú

medzery. Keď niečo robím, cítim sa úplná, ale nikto sa neudrží v činnosti

dvadsaťštyri hodín denne. Keď zastanem, cítim, že mi niečo chýba.

Neraz ste mi povedali, že som od prírody nepokojná. Ale ja som si tento spôsob

života nevybrala..." 

Je zvláštne, že aj keď si na Athenu v mnohom nedokážem utvoriť názor, boli veci a situácie, v ktorých som v nej videla seba. Mali sme niečo spoločné, ale aj mnoho odlišného... Je to zvláštne, ale aj skrz to cítim fascináciu ešte väčšmi.

A čo vy? Zapíšete si Čarodejnicu z Portobella do zoznamu alebo ste ju už dávno čítali? Dajte mi vedieť! Vedieť mi môžete dať aj to, ktorá kniha od autora sa vám páčila najviac, nech sa môžem inšpirovať... Majte sa krásne :)!

Moje hodnotenie:

Ako si Edinburgh ukradol naše srdcia | Škótske denníky - časť 1.

Na úvod vám dám len malú radu...
Usaďte sa. Uvarte si poriadne veľkú šálku kávy, či čaju. Urobte si pohodlie. A pripravte sa na poriadne veľké dobrodružstvá, ktoré vás prenesú do krajiny, ktorú nemožno nemilovať.

...

Vítam vás pri prvej časti článku Škótskeho denníku, v ktorom sa vám pokúsiť opísať cestu, ktorá bola neopísateľne krásnou, ale najmä bola mojim splnením snom. Priznávam, ťažko sa mi hľadajú slová a už len z týchto úvodných riadkov mám pocit, akoby som všetky tie vety musela nachádzať v tej najhlbšej časti mňa, avšak o veciach, ktoré sa nám zapísali do duše nie je vždy jednoduché hovoriť nahlas... Niekedy si krásne veci chceme uchovať, ako vzácny poklad. Alebo len naše vedomie si ich chráni a dohliada na to, aby sme vždy pookriali pri každej spomienke, ktorú sme z toho krásneho zážitku získali. Pre mňa boli dni strávené v Škótsku veľmi vzácnymi, no sľubujem, že urobím všetko pre to, aby som vám o nich dokázala rozpovedať a preniesť vás na všetky miesta, ktoré som zazrela.
Nuž moji milí čitatelia... prajem vám príjemné čítanie ♥!

Návšteva Škótska bola jednou z hlavných príčin prečo na blogu ostalo ticho a články akosi prestali pribúdať. Trvalo mi, kým som sa ešte aj po návrate akosi spamätala a vrátila do reality bežných dní. Nebolo to veru jednoduché...

Spolu s maminou sme 24. septembra odlietali z Prahy do Edinburghu na 9 (dlhých) dní. Ako to už býva, podarilo sa mi nájsť dobré letenky, ktoré ma opäť raz prinútili konať impulzívne. Po návšteve Londýna som vedela, že určite chcem navštíviť nejaké ďalšie miesto, no neplánovala som nič konkrétne. Tieto letenky rozhodli za mňa, pretože o Škótsku som snívala a veľmi som ho túžila navštíviť, taktiež moja mamina, s ktorou sme napokon aj spontánne vyrazili do sveta. Nie sú však takéto neplánované nápady najlepšími? Myslím si, že každá moja cesta, ktorá v budúcnosti nastane bude takáto zbŕkla a radostná, pretože ten pocit, keď si len tak v bežný deň z ničoho nič večer pri robení úloh do školy, či iných povinností zarezervujete letenku je na nezaplatenie!

Cesta do Prahy bola dlhá, ale bola som šťastná, že v nej strávime dostatok času, aby sme sa tam poobzerali. V Prahe som totiž dovtedy nikdy nebola a samozrejme som mala chuť objavovať, čo sa v nej ukrýva. Rada by som vám priložila fotky, pretože i keď by som v nej žiť nechcela, rozhodne má svoje čaro... avšak cítim, že fotky z Edinburghu zaberú ešte kopu miesta O:).

Snažili sme sa tento pobyt stráviť inak. Na všetko sme mali dostatok času a keď mám pravdu povedať, čoraz väčšmi túžim po cestovaní, ktoré netkvie len vo vyhľadávaní známych miest, bodov a v hnaní sa za ich objavením, ale rada sa stávam na tie krátke momenty aj súčasťou tých miest. Chcem tam mať dostatok času len sedieť a cítiť, kde sa nachádzam. Cítiť sa tým miestom... Chápete, čo tým myslím? Verím, že áno.

Oheň nás spasí / Kate Moss

Originálny názov: The Burning Chambers

Autorka: Kate Moss

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 464

FRANCÚZSKO 1562
V 16. storočí vo Francúzsku zúria náboženské vojny. Odvážna mladá žena a vášnivý prívrženec hugenotov dostanú do rúk vzácnu relikviu a vydajú sa pátrať po dávno pochovanom tajomstve na Puivertskom hrade na úpätí Pyrenejí.

CARCASSONNE
Devätnásťročnej Minou Joubertovej doručia do otcovho kníhkupectva anonymný list. Je zapečatený starým rodinným erbom a obsahuje len štyri slová:
ONA VIE, ŽE ŽIJETE.

Prv než Minou môže rozlúštiť záhadné posolstvo, náhodné stretnutie s mladým hugenotom Pietom Reydonom navždy zmení jej osud. Piet má nebezpečné poslanie, a ak chce odísť zo Cité živý, potrebuje Minouinu pomoc.

TOULOUSE
V Stredných Pyrenejach sa prehlbujú náboženské rozpory a z bývalých priateľov sa stávajú nepriatelia na život a na smrť. Minou a Piet sa ocitnú v pasci v Toulouse a čelia novému nebezpečenstvu. V meste vládne napätie, bojové línie sú písané krvou a sprisahanie je čoraz temnejšie.

...

Od Kate Mossovej som doteraz čítala len Čudákovú dcéru, ktorá vyšla už pár rokov dozadu. Pamätám si jej pochmúrnu, temnú atmosféru a to, ako veľmi sa mi páčila. 

Povedala som si, že jej novinke dám šancu a koniec koncov, čo som mohla stratiť? Téma ma už na prvý pohľad zaujala, pretože o náboženských vojnách, ako o všeobecnej vedomosti niečo viem, avšak nikdy som nemala príležitosť nazrieť viac do ich hĺbky a dejín.
Nuž a vzhľadom k tomu, že historické romány mám rada... cítila som, že z tohto môže byť dobrá kombinácia. Aký bol výsledok?

Určite som nezostala sklamaná. Priznám sa, že už dávno som nečítala nejakú knihu taký dlhý čas (takmer mesiac), nemám to vo zvyku. No október bol pre mňa veľmi rušný a času som mala pomenej. Vždy však, keď som mala času nazvyš alebo som sa chystala spať, pár stránok som prečítala. Nikdy nebolo jednoduché knihu odložiť alebo sa mi nestala situácia, kedy by som sa do jej čítania musela nútiť. Po celý čas si držala moju pozornosť a dej bol viac, než zaujímavý :). 

Autorka napísala príbeh z viacerých uhlov pohľadu a tak, aj keď je kniha rozsiahla, viaceré udalosti sa môžu zdanlivo odohrávať pomalšie, pretože poskytuje naň väčšie množstvo náhľadov, respektívne situácie vykresľuje väčšmi do hĺbky. Oheň nás spasí je historický román, takže pomedzi dobrodružné pasáže, zápletku a celkové udalosti príbehu, autorka vsunula aj pravdivé historické udalosti, ktoré knihe dávajú neskutočnú autentickosť. Počas čítania bolo úplne automatické, že som sa cítila akoby som v príbehu bola aj ja. Všetko bolo opísané veľmi živo a ja som sa cítila byť jeho súčasťou.
Aj keď sa niekomu môže zdať jej tempo pomalšie, Kate Moss má skvelý štýl písania a tak tých "pár" strán navyše nebude nikomu prekážať.

Mňa osobne veľmi zaujala historická téma a som šťastná, že som sa mohla dozvedieť takouto formou viac, i keď z hľadiska histórie je to žiaľ, len minimum... Nech sa však snažím ako chcem, knihe nemám čo vytknúť. Pútavá od začiatku, až do konca. Mnohé scény sú mrazivé, mnohé zábavné, či napínavé... Avšak jedno nemožno odoprieť. Postavy sú výborné! Každá jedna vám svojim spôsobom prirastie k srdcu, nuž a záporáci vás tiež poriadne potrápia. Priznám sa, že tento príbeh by bol veľmi vďačný na sfilmovanie, avšak dôležité je, že máme knižné dobrodružstvo a užiť si ho môžete aj vy. Moje odporúčanie máte!

Myslela som si, že Oheň nás spasí je len jednodielnou záležitosťou, no vyzerá to tak, že príbeh bude rozsiahlejší - generačný, a že dielov bude viac. Presný počet vám však neviem povedať. Viem len to, že šancu im dám, tak ako aj v tomto prípade. Ak táto kniha niečím oplývala, tak je to originalita. A to si ja veľmi cením. Úprimne verím, že ak ste doteraz o danom titule nepočuli, vašu pozornosť si získal tu a teraz :)!

Moje hodnotenie:

Zo života jesenných dní | Pretože šípky je radosť zbierať

Musím sa priznať, že v poslednom čase sa necítim úplne vo svojej koži. Ráno sa zobúdzam vyčerpaná. Povinnosti síce stíham plniť, no akoby som nedokázala splniť si aj povinnosť voči sebe, a to: venovať sa činnostiam, ktoré ma napĺňajú a tešia. Sľúbila som si, že viac nedopustím, aby som sa dostala do kruhu, v ktorom sa len točím unavená zo života, chodím do práce, po nociach sa učím a jednoducho neviem kde mi hlava stojí. Zaumienila som si, že pokiaľ sa budem venovať aj veciam, ktoré ma nejakým spôsobom obohacujú, či jednoducho ma vedia rozveseliť... tie povinnosti mi potom pôjdu jednoduchšie, keď budem vnútorne spokojná. Problém je v tom, že čas na toto predsavzatie by aj bol, ibaže moja duša sa akosi nevie prebudiť a zasekla sa na neznámom mieste, z ktorého ju neviem vyloviť. Mám pocit, že len kráčam týmito dňami a vôbec okolo seba nič nevidím. Nič nepozorujem. A mňa to skutočne mrzí...
Dôvodov je síce viac, ale aj toto je jeden z nich, prečo na blogu pribúda pomenej článkov. Nedokázala som cítiť tú radosť, ktorá ma predtým poháňala k ich písaniu.

Ibaže... Ibaže keby ju opäť nenájdem a nechopím sa jej, tak by tento článok nevyšiel všakže? Som rada, že ten netypický "temný" úvod máme za sebou (i keď úprimný) a môžem vám s úsmevom na perách povedať, že tieto dni mi opäť vrátili mňa a všetko, čo ku mne patrí :).
Začínam znovu dýchať, znovu sa rozhliadať, znovu sa tešiť. Moje nálady sa niekedy vedia meniť prirýchlo, no tento zvrat, kedy som bola taká bezcieľna mi tentoraz nesedel. Cítiť však znovu seba samú, je až neuveriteľne hrejivý pocit, ktorý ma zalieva pri akejkoľvek aktivite, pri ktorej nachádzam vytúžený pokoj (mysle).

Tieto dni sú ako z rozprávky.
Neviem, či som niekedy zažila také krásne Babie leto, aké k nám dorazilo tento rok. V spomienkach nič podobné nenachádzam. Nie v takom rozsahu... Všetko je zaliate do farieb, ktoré ani nemožno opísať. Kam sa pozriem vidím len krásu a v duchu si niekedy hovorím, aká som vďačná za to, aký dokonalý je tento svet. Pretože ak ako spoločnosť máme veľa chýb a nedostatkov, príroda nič také nepozná. Jej farebné listy len rozochvievajú moju dušu a pútajú môj zrak. Svet je akoby namaľovaný, tak naň sadla jeseň... Neustále všade cítim dym, ktorý sa valí v obláčikoch pary z komínov a mňa to núti spomínať. Dnes som zažila pekný rozhovor s ocinom, ktorý taktiež zacítil túto špecifickú vôňu jesene a zaspomínal si na kúrenie v kachliach, starú domácnosť, pohovky a nábytok. Pri opisoch miest a miestností, ktoré jeho destké oči videli som pookriala, pretože to bolo krásne. Vedela som, čo tým myslí... Nám všetkým isté vône niečo pripomínajú. Vidíme v nich miesta a osoby a predmety a nás s našimi pocitmi. No to mám na tom rada.

Dnes som sa však cítila ako dieťa. Ak som aj bola unavená, udalosti dňa mi rýchlo dodali energiu a ja som sa vo večerných hodinách vrátila domov z rozpálenými lícami a rozžiarenými očami. Teraz skutočne dokážem pochopiť prečo Holden Caulfield (Kto chytá v žite) túžil ochrániť všetky deti sveta a väčsmi si cenil ich detstvo, než falošnú múdrosť dospelosti. Žiadny liek by mi nemohol dať taký zdravý pocit, ako deň, ktorý som takmer celkom celučičký strávila na vzduchu, v spoločnosti slnka - jeho lúčov, vo vánku, kráčajúch po miestach zo spomienok, po prírode, túlajúc sa, obklopená tými na ktorých mi záleží... Snažila som sa vytesniť všetky myšlienky, ktoré mi v hlave zvyknú poletovať. Väčšinou sa jedná o záležitosti, ktoré musím urobiť, rozplánovanie dňa... A ja to naozaj nemám rada! Nemám rada, keď sa niekedy ráno prebudím a prvé na čo myslím je to, čo všetko musím v daný deň urobiť. V hĺbke duše som presvedčená, že skutočne môžeme poväčšine ovplyvniť len daný okamih, tak prečo na to myslieť? Prečo sa unavovať väčšmi? Áno, a tak som sa to snažila absolútne vylúčiť z mojej mysle a celkom slušne sa mi to podarilo. S mojim verným kamošom Dobbym, (ktorému patrí titulná fotka článku) som sa len tak potulovala. Tešila sa. A nič viac mi k šťastiu nechýbalo. Viem, že mnohí sa môžu smiať a mnohí si o tom pomyslia svoje... avšak pre mňa je Dobby skutočne najlepší kamarát, spoločník, jednoducho je to pre mňa veľmi blízky tvor, ktorého nadovšetko ľúbim. Čas s ním mi je vzácny, a tak ma nabilo energiou už len to, že som si ho s ním mohla naplno užiť. Na tom, že sme na seba naviazaní, a že ho považujem za člena rodiny nevidím nič zvláštne, pretože človek, ktorý trávi čas so zvieratami dokáže pochopiť, že ich prítomnosť je nadovšetko, a že sú to veľmi múdre a láskavé stvorenia.

Viete, čo ma však dnes naozaj potešilo? A plánované to veru nebolo...

Ak si ešte pamätáte článok, v ktorom som vám s nadšením opisovala lúskanie fazule a nostalgiu, ktorú pri tejto činnosti pociťujem...
Nuž, dnešný deň ma priviedol k oberaniu šípok. A hádam nič krajšie nejestvuje! Taktiež mi to veľmi pripomína detstvo, kedy som s babinou chodila po šípky a napokon mi vždy uvarila po príchode domov čerstvý, horúci čaj. I keď mi nie vždy chutil, tak ako samotná radosť z neho, vždy to bolo výnimočné! Keď si tie šípky oberiete, prinesiete domov, lúhujete... je to celkom iné, než keď si len zalejete vrecúško čaju a ja som z toho bola vždy veľmi šťastná, tak ako to len deti vedia - a možno aj dospelí :). S úprimnosťou môžem povedať, že dni u mojej babiny mám veľmi rada. Nie vždy s ňou môžem tráviť času toľko, koľko by som chcela, avšak dni kedy sa môžem len bezstarostne radovať v prostredí s ňou, ktoré mi je veľmi blízke, ma vždy niečim naplní...

Nuž a čo vy? Máte aj vy takú radosť zo slnka a farieb, do ktorých sa svet zaodel? Budem šťastná, keď mi napíšete o vašich radostiach a starostiach... No predovšetkým sa majte krásne :)!

Sú momenty, kedy skutočne dokážem v týchto dňoch porozumieť, legendárnej vete Anny Shirley, viac než kedykoľvek predtým 🍂.