Čo tak žiť pre prítomnosť?

Čím to je, že čím sme si vzdialenejší, tým sme si bližší? Čím ťažšie na svet padá vlna smútku a vážnosti situácie, tým viac som v duši šťastná a zabúdam na to, čo sa deje navôkol.
Chýbajú mi priatelia. Rodina. Kontakt, ktorý mi viac nepríde ako samozrejmosť, ale tak ako som už kdesi dávnejšie čítala - neskončili sa rozhovory, ani smiech, ani ranná šálka kávy, umenie a ani hudbe nie je koniec.
Akoby si teraz môžem všímať oveľa viac maličkostí, ktoré mi predtým unikali v zhone bežných dní. Moja myseľ už nie je tak veľmi zaťažená, ako zvykla bývať a odrazu mi každým dňom z duše padá stále viac a väčších kúskov kameňa. Cítim veľkú úľavu. Cítim sa voľná a slobodná.
Niektoré dni sa len prebudím a uvedomím si, že celý deň je len môj. Môžem ísť do prírody alebo si na parapetnej doske okna čítať krásne príbehy. Z tej postele nemusím, ani len vyjsť alebo sa môžem zdvihnúť a uvariť kávu mamine, ktorej chutí vždy viac keď ju urobím ja. Nemusím premýšľať. Dni už nemusím plánovať.
Nezaspávam s ťažkou mysľou nad tým, čo ma čaká. Nezobúdzam sa z úzkosťou nad tým, čo ma čaká. Akoby žitie v prítomnom okamihu konečne nadobúdalo skutočný rozmer a ja som sa pomaly naučila nielen jeho hodnotu vnímať, ale ju aj stále väčšmi prežívať a vážiť si.

Je tu jar a ja osobne hádam, ani nepoznám obdobie, ktoré by bolo krajšie a živšie. Všade sú kvety a slnko zalieva večery svojim oranžovým svetlom. Všetky krásne stromy a budovy a ľudia a múry sú doslova pohladené prekrásnou oranžovou z ktorej srší teplo a radosť z dňa... Och a ten zvuk! Či už ráno, keď slnko ešte len vstáva a ja si otvorím okno, aby mi do izby prenikol studený, čerstvý vzduch alebo či večer, kedy sa deň pomaly chýli ku koncu - niet krajšieho zvuku, než spev vtáčikov, ktoré po celé dni voľne letia. V týchto chvíľach je tu len radosť a pocit náhleho zastavenia času.

Neprežívam extrémnu radosť, ani extrémny smútok, ako to už mám po celý život vo zvyku. Cítim vyrovnanosť a pokoj, ktorý mi je zrazu veľmi cenný. Zažívam rozhovory, ktoré nie sú vždy len vážne, ale aj hlúpe a detinské, no o to viac sa potom škerím a smejem. Čítam dobré knihy. Také vďaka ktorým nedokážem ísť spať a ráno zas nedokážem vstať.
Chýba mi cestovanie, ale cestujem príbehmi. Začínam čítať cestopisy, skúšam nové žánre a ani na chvíľku sa nevzdávam vo všetkých plánoch, ktoré v mojom živote mám. Síce teraz nemôžem objavovať nové mestá, kultúry a spoznávať nových ľudí - môžem však plánovať, trasovať, počítať a robiť si v hlave plán, kam ma moje nohy ponesú, keď tomuto všetkému bude koniec.

Kúsok mojej mysle však koniec ešte nechce. Želám si aby sa skončila choroba, aby ľudia netrpeli, ale neželám si aby sa opäť začalo to, čo sa nazýva realitou, pretože práve tieto dni sa cítim reálnejšie a živšie, než kedykoľvek predtým. Zrazu žijeme maličkosťami, na ktorých záleží. Zrazu sa môžeme obzerať okolo seba a pozorovať, čo sa okolo nás deje. Ceniť si úsmevy a čítať ich nie z pier, ale z očí. Máme čas pozorovať a vnímať. A to je cenné. Veľmi cenné. Cenné je však si v sebe držať aj nádej, že život sa nekončí a že z tohto sa môžeme naučiť viac, než si dokážeme predstaviť.

A tak si ceňme priateľov. Trieďme si svoje myšlienky a nestrachujme sa o to, čo príde. Vnímajme to, čo je tu. Krôčik po krôčiku, minútu za minútou buďme lepšími ľuďmi. Staňme sa niekým pre koho už nič nebude samozrejmosťou a kto nepodľahne myšlienke, že na nič nemá čas. Kto viac nebude smútiť za minulosťou a obávať sa budúcnosti. Staňme sa niekým kto bude žiť teraz.

Veď predsa aký krásny svet by to bol, keby sme verili, že zo snov netreba vyrásť a že žiadna predstava nie je príliš hlúpa, ani príliš nereálna na to aby bola pravdivou?

Och a táto pieseň mi hrá celé dni v hlave. Ani zďaleka nie je takou smutnou, ako jej názov môže znieť. Práve naopak sa mi čoraz viac šťastných momentov spája s jej milým textom a s osobami, ktoré boli súčaštou tej chvíle. Nuž a vlastne ešte s niečím pre mňa súvisí - s nádejou, že všetko bude dobré :). Majte sa krásne kamoši!