Neschopnosť vyjadriť...

"Vedel, že si človek môže zlomiť nohu alebo ruku a vylieči sa,

ale prekvapilo ho, že si človek

môže dolámať aj mozog v hlave a tiež sa vylieči."

-Smäd po živote: Irving Stone-

Slová s takýmto nádychom u mňa nie sú zvykom. Zriedkavo sa vám prihováram inak, než s úsmevom na perách a povzbudivými slovami v zásobe. 

Tentoraz je však niečo inak. A ja mám pocit, že môj mozog je skutočne skrz naskrz dolámaný. Viem však, že sa poskladá. Úprimne to viem... Avšak ten proces hojenia a skladania kostí na ich pôvodné miesto ma ničí. Skutočne mi trhá vnútro na drobné kúsočky a ja sa cítim bezbranná voči pocitom, ktoré prichádzajú. Pomaly ma okrádajú o zásobu tých slov, ktorými vám rada hovorím svoje vlastné presvedčenia. Okráda ma o lúče slnka, ktoré sú osobnými a dni si nimi osvetľujem sama. O môj úsmev a radosť. Okráda ma o pohľad na svet a o samú seba, čo bolí hádam najväčšmi. A ja si odrazu neviem dať rady. Nedokážem sa povzbudiť absolútne ničím, pretože...

ma opustili slová. Nedokážem písať. Nedokážem tvoriť, objavovať, skúmať a skúšať. Cítim len prázdno, ktoré ma desí viac, než dívať sa koncu z očí do očí. V tej prázdnote niet umenia, niet v ňom nádeje na vyjadrenie vlastného vnútra, na nové riadky a pravdy, ktoré treba vypovedať... Niet v ňom nič. Ani pocitov, ani energie.

A tak som zmätená. Viac, než kedykoľvek predtým a nič okolo mňa mi nepomáha. Dni sú pochmúrne a tmavé. Ráno, keď sa prebudím je tma, cez deň je sychravo, večery sú ešte tmavšie, než skoré rána, či hmlisté poobedia a mňa začína dusiť tento čas, v ktorom nie je slnko a svetlo. Neviem sa na nič zamerať, ničím sa obklopiť. A vôbec... úniky nie sú nápomocné. To, čo potrebujem je opäť získať seba.

Stále sú tu skvelé knihy. Literatúra a slová iných, ktoré vďakabohu dokážem prijímať. No potrebu písať v sebe cítim stále viac. 

Mňa v skutočnosti neničí samota, neničí ma nedostatok času, či hektické obdobia... mňa ničí neschopnosť vyjadriť sa. Nedokážem nebyť. Nebyť v pohybe, skúmajúc nové zážitky a skúsenosti. Nedokážem sa nestrácať v umení a nemyslieť mysliteľsky. 

Umelecké duše a všetci vnímaví ľudia to zrejme nemajú jednoduché. Vidím, že aj keď sa veľmi zaujímam o pozitívne myslenie a venujem sa týmto témam, stále sú dni, kedy moja duša dokáže zvalcovať všetky moje vedomosti a veci, ktoré poznám. A vtedy nastane prázdno... ten najhorší druh pocitu.

Mojou najhoršou schopnosťou je to, že nedokážem byť v rovnováhe, nie celkom... Buď som veľmi šťastná alebo veľmi smutná. Buď sa veľmi teším alebo naopak nedokážem cítiť radosť. Buď som veľmi nahnevaná alebo veľmi pokojná, no nikdy nie som nič medzi tým. Nikdy nedokážem nájsť ten zlatý stred. A tak som aj teraz spadla z extrému do extrému, ktorý ma pomaličky oberá o energiu. Určite je to aj tým obdobím, tou tmou a sychravosťou, že by som len spala a nemyslela... Avšak z tohto divného kruhu musím nájsť už čoskoro cestu von. 

Cítim, že Porto, o ktorom som vám už aj nedávno písala a kam som sa rozhodla vycestovať sama, je pre mňa oveľa potrebnejšie, než som si myslela. Vedela som, že tam túžim ísť sama, prežiť dobrodružstvá, či absolútny stav pokoja. No teraz viem, že ja to musím urobiť... aby som sa našla. Musím vytrhnúť samú seba na chvílu preč od všetkého, čo poznám. Skutočne sa stratiť, aby som napokon objavila to, čo hľadám - seba samú. 

Mám pocit, že aktuálne nie som schopná sa rozhodovať o svojom živote. No zároveň cítim, že táto cesta, ktorá sa už prudko blíži mi pomôže zistiť kým naozaj chcem byť, kým som a akým spôsobom túžiť prežiť svoj život. Čo v ňom chcem cítiť...

Je mi ľúto, že som vás tentoraz nenamotivovala. Nepovedala som vám nič pozitívne, len som sa vyrozprávala z pocitov, ktoré ma vnútorne trápia. Avšak zrejme aj toto sú veci, ktoré všetci prežívame. V ktorých sa dokážeme nájsť a stotožniť. A možno aj tú spriaznenosť, tú podobnosť pocitov si niekto potrebuje prečítať, aby vedel a pochopil, že nie je sám.

Pocit zlomenosti skutočne bolí. Najmä keď príde po období, v ktorom veríme, že sme na tej správnej ceste a práve tvoríme svoj najlepší možný život... Dúfam však, že už čoskoro sa vám opäť prihovorím, ako JA - so všetkým, čo ku mne patrí. Dovtedy vedzte, že sa hľadám... A že verím, že sa nájdem. Majte sa krásne kamoši!

Niekedy netreba zdolať vrchol | Milovaný Cognetti...

Originálny názov: Senza mai arrivare in cima

Autor: Paolo Cognetti

Vydavateľstvo: Ikar

Edícia: ODEON

Rok vydania: 2019

Počet strán: 144

Túžba dobyť proti túžbe pochopiť

Paolo Cognetti, fascinovaný knihou amerického spisovateľa a cestovateľa Petra Matthiessena Snežný leopard, ako štyridsaťročný zorganizoval výpravu po jeho stopách. Prešiel takmer rovnakú trasu ako jeho veľký vzor o štyridsať rokov skôr. Obaja navštívili končiny v severozápadnej časti Nepálu, kde stále prežívajú a ďalej sa zachovávajú zvyšky prastarej tibetskej kultúry. Okrem niekoľkých dobrých priateľov (a, pravdaže, početnej karavány, nevyhnutnej na takéto vysokohorské putovanie) Cognettiho sprevádzajú obšúchaný výtlačok Matthiessenovej knihy, modré ovce a najmä vidina zriedkavo spozorovaného snežného leoparda.

...

"Tajomstvo hôr spočíva v tom, že hory, jednoducho sú, ako som i ja. Lenže hory

existujú, prosto, čo ja nedokážem. Hory nemajú nejaký zmysel, pretože onen zmysel je ich

podstatou - hory jednoducho sú. Slnko je guľaté. Život vo mne zvoní, hory zvonia, a keď to 

dokážem počuť, znamená to, že je nám ono zvonenie spoločné."

Paolo Cognetti je autor, ktorý si moje srdce získal už dávno. Jeho Osem hôr, ktoré boli pre mňa prvým stretnutím s jeho tvorbou a písaním, mi dodnes rezonujú v duši a nemálo na ne spomínam. Často ich s úsmevom na perách odporúčam ďalej a radujem sa keď čítam, či počujem, že niekto jeho slová vníma tiež. Že taktiež hlboko cíti jeho talent a schopnosť zastaviť čas. Oživiť momenty, minulosť... a vkladať nádej do pocitu, že byť človekom je dar. Že šanca vidieť svet je skutočné šťastie.

Časom začali byť prekladané aj jeho odlišné tvorby, skôr poviedkového charakteru. Celkom iné, no rovnako výrazné. A i keď neexistuje možnosť, že by som z jeho kníh mohla byť sklamaná, tie ktoré sú venované prírode, kráse a turistike, jeho životu... sú mi predsa len o niečo bližšie. Možno aj preto preloženie novinky Niekedy netreba zdolať vrchol, ma už nemohlo urobiť šťastnejšou.

Je zrejme veľmi očividné, že kniha sa mi páčila a tak vás veľmi nemám, ako prekvapiť. No opísať vám v čom tkvie jej čaro a prečo sa tak radujem z jej existencie, aspoň to vám rada rozpoviem.

Nejedná sa o komplikované dielo, ktoré by sa snažilo byť vážnou literatúrou a povedať vám množstvo právd. Povie vám ich, áno... no jedná sa skôr o autorove podvedomé myšlienky, o spontánne postrehy, čím sú vlastne oveľa cennejšími, než úmyselné reakcie. Je to veľmi útly príbeh. Pokiaľ máte deň voľna a chuť do čítania, tak za malú chvíľu sa ocitnete na posledných stranách a toto dobrodružstvo ukončíte. No i tak vám niečo dá. Niečo vo vás zanechá.

"Vedel som, že v horách človek kráča sám, aj keď kráča s niekým iným, no bol som rád,

že sa budem o samotu deliť s týmito priateľmi."

Nerada knihy porovnávam, no táto je určite inšia od Ôsmych hôr, i keď tematicky odlišná nie je. Nie veľmi... Niekedy netreba zdolať vrchol skutočne stručne opisuje púť, na ktorú sa Cognetti odhodlal skrz inšpiráciu Snežným leopardom. Hovorí o podmienkach, v ktorých ju prežívali a o ľuďoch, ktorých v údoliach stretávali. Ženy a mužov, chlapcov, deti... Spoznávanie kultúr je úžasná vec a cez autora ma to bavilo. S miestnymi sa neraz pustil do reči a tak ma fascinovalo počúvať o ľuďoch, ktorí tri dni párkrát do roka putujú, aby sa na hraniciach stretli so svojou rodinou. Tam sa zídu, porozprávajú sa, vymenia si dary a tri dni cestujú nazad domov. Sú to rozdiely, ktoré si nedokážeme v našej spoločnosti a v spôsoboch života predstaviť.

Milujem však tú ľahkosť. Tú krehkosť momentov... Tie chvíle, kedy len Cognetti opisuje, čo vidí. Čo cíti. Kedy hovorí o veciach, ktoré má rád, ktoré v ňom niečo prebudili alebo ho fascinujú. Z jeho písania cítiť jeho vášeň pre život. Jeho schopnosť pozorovať a je len máločo na svete, čo by som si v písaní cenila väčšmi. 

Túto kniha vám nemožno neodporúčať. Neviem, či by som začínala práve s ňou ako prvou, ak ste doteraz s autorom nemali tú česť, avšak šancu by ste jej mali dať. Veď predsa nemáte o čo prísť, môžete len získať :). A možno... možno sa vám zíde vidieť cesty, ako ľúbiť život viac. Ako ho vnímať trochu hlbšie.

"Nechával som za sebou niečo, čo som nevidel a čoho som sa nedotkol, no dostal som

sa k tomu tak blízko, až som to pocítil."

Moje hodnotenie:

Len kúsok odvahy, len troška presvedčenia | Novinky

Ahojte!

Práve sa vám prihováram s neskutočnou radosťou a teším sa z riadkov, ktoré v tejto chvíli plánujem napísať a ktoré budú čítanými ♥. Ani neviem kde začať!

Tento článok bude krátky. Bude priamy... Len pár slov chcem povedať, či lepšie povedané napísať. Alebo skôr oznámiť to, čím tieto dni žijem vo svojich myšlienkach a čo sa už čoskoro i v realite stane skutočným. Dni mi prídu odrazu oveľa slenčnejšími a aj keď prežívam návaly strachu, ľahkosti a neúnosnej detskej radosti - to dobré prevyšuje. Pretože plniť si sny je vždy tým správnym krokom k šťastiu. Mať zo seba dobrý pocit je správne. Malo by to byť prirodzené a dôležité pre všetkých z nás.

"Create the life you can't wait to wake up to."

A tak som sa rozhodla, že nechcem len o veciach hovoriť, ale ich chcem aj vykonať.

Že nechcem len snívať, túžiť, predstavovať si... ale aj zažívať a spomínať nie na predstavy, ale na momenty videné, prežité.

Viem, akým človekom chcem byť. Akým spôsobom chcem žiť, ale to všetko je otázka budúcnosti. Viem, že príde čas, kedy sa ním začnem stávať a meniť svoj život k obrazu, ktorý chcem... pretože viem, že mám čas. Ibaže je to tak? Myslím si, že začať treba hneď. Je nutné sa vytrhnúť, zastaviť, stratiť sa, nájsť a konať. Svoje predstavy urobiť skutočnými :). A tak...

13. februára 2020 cestujem do Portugalska, presnejšie do Porta. Verím, že tam nájdem pokoj v mysli, viac lásky k životu, radosti z bytia, krehkých chvíľ a seba samú. Azda sa viac spoznám. Azda mi svet ukáže to, čo tak túžobne hľadám alebo to skôr ja zazriem v ľuďoch a v okamihoch prežitých v neznámych uličkách, a hľadiac na tak známu a neznámu oblohu zároveň.

Idem úplne sama. Verím, že stratiť sa a opäť sa raz nájsť je jedna z vecí, pre ktoré sa oplatí žiť.

Vždy som vedela, že chcem cestovať. Že chcem objavovať miesta a nové kultúry, ale tušila som, že mnohé tieto cesty chcem podniknúť len sama so sebou. Byť so svojimi myšlienkami... Aj toto však bolo niečo budúce, niečo vzdialené, žijúce len v mojom vedomí.

Som však neuveriteľne hrdá na to, že som tú odvahu nabrala. Všetko si zariadila sama a stratila som aj posledné zábrany, či protichodné myšlienky, ktoré by sa začínali slovom "ale..." Pretože týmto chcem byť. A týmto aj budem.

Viem, že tento čas potrebujem. Nebyť a byť zároveň. Cítiť sa nažive. Myslieť a nemyslieť. Vytrhnúť sa z reality a vrhnúť sa do života... Áno toto je to, po čom momentálne túžim.

A tak sa teším, ako vám už za malú chvíľu budem písať riadky o tom, ako som to zvládla. Aké krásne dni to boli... Je to zvláštne, ale plniť si svoje sny je desivé. Skutočne je to celkom iné, než kým sú vaše sny len vašimi myšlienkami, pri ktorých sa radi zastavíte. Je desivé začať. Urobiť potrebné kroky. A napokon aj pre vaše okolie je ťažké ich prijať. Avšak cítiť potom pocit, ktorý vám hovorí, že robíte presne to, čo máte, ste tým kým ste a že ste na správnom mieste... To je radosť. Pre mňa význam a zmysel, mám taký pocit.

Vážim si mojich rodičov, ktorí po prvotnom zhrození - a ja ich strach podstatne chápem - podporili moje rozhodnutie a podporili moje sny. 

Vážim si počuť vetu, ako, "Vieš čo? Inšpirovala si ma. Myslím, že to potrebujem aj ja a nevidím dôvod prečo to neurobiť..."

Život žijeme tak prázdne. Tak zaužívane a plánovane... Tak priamo a konečne. Myslím si, že veľa vecí by bolo lepších, keby sme len jednoducho robili, čo chceme. Bez žiadneho ale, bez argumentov a logiky. Proste len žili.

Máte aj vy svoje sny? Myslíte, že na ich plnení pracujete, tak akoby ste chceli? Máte pocit, že niečo vo vašom živote zmeníte, ak ste zabudli robiť, čo vás napĺňa? Ste tým, kým túžite byť?

Majte sa krásne kamoši! A držte mi palce ♥!

Proces

Originálny názov: Deutsches Haus

Autorka: Annette Hess

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2019

Počet strán: 288

Frankfurt 1963.

Eva Bruhnsová, vyškolená tlmočníčka a mladšia dcéra majiteľov reštaurácie Nemecký dom, sa chystá zasnúbiť s priateľom Jürgenom. Počas slávnostného obeda ju nečakane zavolajú na výsluch svedka, Poliaka, ktorý má vypovedať v blížiacom sa procese s dôstojníkmi SS v koncentračnom tábore Osvienčim. Vydesene berie na vedomie obsah výpovede, opísané strašné udalosti však nevie zaradiť. Povojnová nemecká spoločnosť nemá záujem priznať pravdu o režime v tábore. „Nechaj minulosť minulosťou, Eva. To bude najlepšie, ver mi,“ radí matka svojej dcére.
O pripravovanom procese píšu vo všetkých novinách. Eva sa chce o tom pozhovárať s rodičmi, ale Edith a Ludwig Bruhnsovci sa zdráhajú. Neželajú si, aby ich dcéra na procese tlmočila, proti je aj snúbenec Jürgen. Eva sa však riadi svojimi pocitmi a rodine sa vzoprie. Počas nasledujúcich týždňov sa jej otvárajú dvere do iného sveta, stretáva sudcov, obžalovaných a najmä bývalých väzňov, ktorým prepožičiava svoj hlas.
Netuší, že proces storočia definitívne zmení nielen krajinu, v ktorej žije, ale aj jej život.

...

Kniha Proces ma zaujala od prvého momentu. Rada čítam literatúru, ktorá sa venuje dejinám z obdobia druhej sv. vojny, avšak čítanie o veľkom súde nemeckých zločincov mi prišlo iné. Ťažko sa mi vyjadrujú moje pocity, pretože inokedy by som bežne použila slová ako "znelo to originálne, lákavo...", no v tomto prípade sa sem predsa len veľmi nehodia. Vedela som však, že knihu si chcem prečítať a už po krátkom momente som bola rada, že sa tak aj stalo.


Pred čítaním si môžete vytvoriť množstvo milných predstáv o tom, ako samotný príbeh bude zhruba vyzerať, no mám pocit, že všetky budú ďaleko od pravdy. Autorka mala veľmi svojský štýl, povedala by som, že chvíľami veľmi autentický, nuž a aj jej rozprávanie a vytváranie dejových línií bolo pre mňa osobne netradičnejšie. Príbeh sa ani trochu neodvíjal smerom, aký by som čakala, no to vôbec nie je negatívum, práve naopak :). Tento neobyčajný pohľad na vec sa mi páčil a v knihe sa dozvedáte napokon ešte oveľa viac, než anotácia tvrdí.

Eva Bruhnsová, hlavná hrdinka príbehu, ktorá je zároveň veľmi podstatnou osobou procesu a výsluchov zločincov, bola skvelá. Málokedy sa už nejak citovo zameriavam na postavy kníh, keď mám pravdu povedať, no Eva ma veľmi milo prekvapila. Jej rodina ju nepodporovala v tom, že sa stala súčasťou tejto obrovskej historickej udalosti - procesu. Nechceli aby s tým mala niečo spoločné, no vidieť Evino odhodlanie, tvrdohlavosť a túžbu konať podľa svojho svedomia bolo absolútne skvelé! Priznám sa, že chvíľami som naozaj pocítila akési feministické sympatie a chuť bojovať pre jej práva, no ona to dokázala aj sama.

Kniha sa odohráva pomaly, dej sa rozvíja postupne a predsa sa ani na chvíľu nenudíte. Nemáte pocit, že tempo je zdĺhavé. Možno je dôležité spomenúť aj to, že predovšetkým to nie je čisto iba o Procese. Odohráva sa tam viac zápletiek, viac konfliktov a ja som sa do čítania veru nútiť nemusela. Skôr som mala problém, knihu odložiť... Kapitoly nie sú veľmi dlhé a celkovo príbeh je kratší. Je zvláštne to hovoriť, ale táto kniha sa mi čítala až príliš dobre. Štýl autorky je svižný, všetko akoby len sucho konštatovala, no aj tak sa zahráva s vašimi pocitmi a to sa mi páčilo. Rada by som knihe niečo vytkla, no pre mňa bola skvelou voľbou hneď na začiatok roku. Rada o nej rozprávam, rada ju odporúčam ďalej, pretože podľa mňa za to rozhodne stojí. Preto budem len rada, ak zaujala aj vás :)!

Moje hodnotenie:

Zobuďte ma v Paríži | Známosti, tak neznáme...

Je správne žiť pre prítomnosť.

Je podstatné vážiť si daný okamih.

Je dôležité cítiť sa nažive.

Je úžasné byť na správnom mieste. A byť si vedomá toho, čo mám... Je to prekrásne.

Ale sú miesta, do ktorých sa túžim zaľúbiť a sú osoby, ktoré nepoznám a predsa im už patrí moje srdce.
Sú rána, ktoré som ešte nevidela, no túžim ich vidieť a miestnosti do ktorých som nevkročila, no túžim ich raz navštíviť.
Sú momenty, ktoré som neprežila a predsa ich vidím celkom jasne a sú mi ako spomienkami, i keď ich len prežiť mám a čakajú kým ich objavím.
Sú veci, ktoré milujem bez toho aby sa o moju lásky snažili.
Sú slová, ktoré som nenapísala a riadky, ktorým som nevdýchla život.
Sú veci, ktoré viem a poznám, bez toho aby som sa o nich učila a hľadala v nich zmysel.
Sú city, ktoré cítim a túžby... túžby, ktoré mám... Tak blízke, až sa ich môžem dotknúť. Tak známe, až poznám ich vôňu. A predsa nie sú živými, nie sú hmotnými, nestali sa. A predsa sú...
Známosti, tak neznáme.

A tak aj keď som šťastná. Úprimne a z celého srdca. Aj keď cítim, že presne tu sa mám nachádzať. S týmto človekom to chcem prežívať... Viem, že príde ráno, že má prísť ráno, ktoré bude vyzerať inak. Že sa raz vzdialim od všetkého, čo poznám a v tom strachu a neznáme, narazím na pokoj a radosť.

V to ráno, keď sa prebudím v Paríži a uvidím strechy. Staré a ošúchané, tak krásne ošumelé, zaodeté do slnka a s mnohými oknami pod ich pevnými základmi. Oknami do domácností v ktorých sa ukrývajú rodiny, umelci, stratení ľudia, hľadajúci, osamelí, deti a starci, zvieratá a pocity tých všetkých celkov... 

Slnko sa bude pohrávať so stenami a tiene budú hrať farbami. Vytvoria obrazy, ktoré mi padnú do očí, kým sa z mojej šálky kávy bude hrnúť horúca para. Kým si prehrabnem rukou vlasy a nazriem spoza závesov do ulíc v ktorých sa bude hýbať život.

Pomalé rána. Mäkké rána.

Netuším... Neviem, či do ulíc vyjdem sama alebo, či v ešte teplých perinách bude očami prechádzať posledné riadky knihy, ktoré v noci už neboli videnými, osoba, ktorej s úsmevom podám druhú šálku. Tú, ktorá sa chladila v rannom vzduchu na parapetnej doske plnej rýh.

V mojom byte budú spomienky. V rámoch sa vynímajú fotografie, vo vázach sú kvety. Kúty stien sú počmárané a kvetináče sú pozliepané z črepín, ktorými sa mali stať. V mojom byte je radosť a ticho. Ale hučí tam láska.

Je to domov. Vzdialený a desivo neznámy. Ale je to cieľ v ktorom objavím seba. Je to príležitosť, pri ktorej si vyberiem mňa a príležitosť objaviť to, čo moje srdce naplní hudbou. No skutočne neviem. Či tú hudbu objavím sama alebo zo skrinky vytiahnem druhý tanier. Či druhou lyžičkou rozmiešam kryštáliky cukru, ktoré sa roztopia v horúcej tekutine. Neviem, či sa v to ráno usmejem na pohyb za oknami, za hmýriacimi sa postavami alebo či sa len usmejem na Teba.

A aj keď je dôležité oceniť prítomný okamih.

V hĺbke duše cítim, že tento okamih je pravdou a že ma volá. Že je to budúcnosť, ktorú si kreslím pomaly do reality, tým kým som. Tým, čím žijem. A že do nej pomaly, ale isto kráčam malými, no presnými krokmi každý jeden deň. A preto verím...

Keď si tvoríme svoj vlastný svet...

Život v sebe ukrýva množstvo momentov a pocitov, ktoré môžeme prežiť. Obsahuje v sebe oveľa viac, než sa väčšinou snažíme vnímať a vidieť, či než dokážeme vyjadriť.
Je len na nás, či nám dni utekajú pomedzi prsty a my sa za nimi, ani nestíhame obzrieť a točíme sa v istom monotónnom kruhu, ktorý nemá konca, alebo či nám dni ubiehajú celkom iným spôsobom. Že sú také krásne, príjemné a nesú v sebe zvláštny pokoj, až sa vlastne len tešíme, radujeme a pomyslíme si, aký pekný ten svet v skutočnosti je :). Všetok priebeh času má svoje vlastné pravidlá. Jediným je len to, že sa nezastaví a bežať bude vždy ďalej, či už s nami alebo bez nás. My s ním však môžeme naložiť ako najlepšie vieme a náš život môžeme smerovať cestou, o ktorej v kútiku duše vieme, že je tou správnou, hoc ako ju dokážeme nazvať "je nemožnou". Svoj život môžeme smerovať a to je podstatná časť toho, čo vám rozpoviem.

My si tvoríme našu realitu. Priťahujeme k sebe ľudí a vytvárame si svet, v ktorom žijeme. My dávame priestor našim myšlienkam a my si tvoríme názory a postoje, ktoré napokon máme.

Čoraz viac si však všímam, že ak my ľudia máme na niečo talent, tak je to na všemožné vymýšľanie si prekážok, zlomyseľných poznámok a považovanie sa za obete vlastného života. Naše myšlienky už nie sú niečím, čo dokážeme ovládať, ale práve naopak, oni ovládajú nás. Dávajú nám pocit, že niečo nedokážeme. Že toho nie sme schopní... Že toho nie sme hodní... Oveľa väčšmi premýšľame nad tým, čo nechceme, než nad tým, čo chceme.

Poväčšine to funguje tak, že keď nie som spokojná so svojou prácou, tak nepoviem, že "chcela by som lepšiu prácu, v ktorej by som sa cítila dobre a bola by som lepšie finančne ohodnotená." Miesto toho poviem len jednoducho a priamo, "nechcem pracovať tam kde pracujem. Nechcem zarábať, tak ako zarábam. Nechcem stretávať ľudí, ktorých stretávam a vôbec... Dnešná doba je zlá. Tento svet je zlý. Ľudia sú zlí." Presne takto funguje naša myseľ a pritom to tak vôbec nemusí byť. Veď predsa to nie je ani príjemné, ani prospešné, tak načo si to robíme? Len veľmi malé a drobné zmeny myslenia dokážu vytvoriť, až neuveriteľné zmeny v živote.

Pretože takto to nefunguje... Tento spôsob nám nikdy neprinesie nič dobré, či aspoň niečo lepšie, pretože my si doslova privolávame to, čo chceme. Keď vo svojom vedomí poviem Nechcem, život to vidí asi takto... neCHCEM. Preto je dôležité vedieť svoju myseľ používať a nie ňou byť používaný.

Čoraz viac si všímam najmä na sebe, že odkedy si na svojom živote všímam skôr tie pekné veci, odkedy si neuberám z možností, ale verím, že som schopná všetkého po čom túžim, keď o to zabojujem... Veci sa mi daria. Na všetko je dôležité mať mieru. Teraz sa vám nesnažím povedať, že zlé myšlienky treba zničiť. Nie, dokonca ich netreba ani potlačiť. Všetko, čo v živote máte, čo cítite je nutné nevyhnutne prijať. A potom nastáva proces, kedy na sebe môžete skutočne pracovať.

Z vlastnej skúsenosti viem, že to, čo počas svojich dní stretávam, je akoby zrkadlením mňa samej a mojich pocitov. Ak som dobre naladená a teším sa zo sveta, z nového dňa, zo svojho života - stretávam ľudí, ktorí sa na mňa odrazu usmejú, v obchode ma milo pustia pred seba pokiaľ mám toho málo, v autobuse sa mi prihovoria, vypočujem si zaujímavé rozhovory, na ulici sa stretávam s inými milými udalosťami, ktorých naopak nie som súčasťou, ale pozorovateľom a nenapadne mi povedať, že ľudia sú zlí... Cítim, že som súčasťou tohto všetkého a že keď mám rada seba, mám rada aj ich. Keď sa teším z tohto dňa, teším aj z ich úsmevu a z toho, čo mi povedali. Verím, že každý človek, ktorého stretneme nám do života niečo dá. Naozaj každý.
Neznamená to, že sa s nikým zle naladeným už viac nestretnem, ale ide o to, že JA nie som súčasťou takýchto situácií. Vidím ľudí hádať sa, ale zároveň vidím, že to, čo ich hnevá na tom druhom človeku, je vlastne len to, čo ich hnevá na nich samotných. A tak si to znásobujú...
Teraz svet vidím inak, ale predtým to tak nebolo. Často sme k sebe samým veľmi zlí a ja som k sebe bola kedysi veľmi nevraživá. Ľudí som stretávala zachmúrených, smutných, zle naladených a s každým som sa na seba len mračila s pocitom, že svet je v koncoch a nič dobré nám už neprinesie. Sebe som hovorila, že nie som dosť. Že na nič nestačím. Ľudia sa mi videli zlomyseľní a bezcitní, ale nevidela som náhodou len všetku tú negativitu, ktorú som v sebe mala, obklopovala som sa ňou a ktorá zo mňa vyžarovala? Ja myslím, že áno...
Nuž a úprimne, načo je toto dobré? Je lepšie zamerať sa na to, že dokážeme oceniť každú jednu maličkosť a každý jeden moment, pretože tie sa k nám už nevrátia a smútiť za tým, čo bolo, pre nás nemá žiadny význam.

Všetko to znie jednoducho. "Budem myslieť na to, čo chcem a nie na to, čo nechcem. To zvládnem..." Akonáhle však začnete v takejto drobnej otočke vo svojich návykoch, zistíte, že až také ľahké to nie je. Sme zvyknutí myslieť spôsobom, ktorý nám hovorí, že lepšie sa mať nemôžeme, pretože myseľ nám dá ihneď logické dôvody prečo to tak je. Ja vám môžem len povedať, že dokážete len to, čo si dovolíte dokázať.

Je dôležité zmeny robiť najprv v sebe. Skôr než čokoľvek iné, je dôležité pracovať na sebe a nie vynakladať snahu na zmenu iných. Pokiaľ sa neustálim a neuvedomím si kým som, tak svetu nemám, čo priniesť. Je to jednoduchý fakt. Keď sa však stanem tým kým som. Keď som sama sebou, tam už sa črtá šanca, že svet ovplyvním dobrom. Nie je nutné túžiť ho meniť, podstatné je robiť to, čo robíte s láskou a to dobro sa rozšíri samé. Nakazíte ním kamaráta, ten ovplyvní svojho kamaráta a takto sa to ťahá... Takto pekne to funguje. Nikdy som nesúhlasila a ani nebudem súhlasiť s názorom, že načo sa mám o niečo snažiť, keď to aj tak každý robí? Veci netreba robiť preto, aby som pred niekým vyzerala dobre. Je nutné sa správať tak, aby moje svedomie bolo spokojné a ja som cítila pokoj a šťastie v dňoch, v ktorých žijem. 

Najjednoduchšie uvedomenie, aké môžem na záver zhrnúť je len to, že život je zrkadlo. Pokiaľ sa naň usmievam, usmeje sa aj on na mňa. Pokiaľ som šťastná a dovolím si cítiť všetku radosť, uvedomím si, že si zaslúžim žiť krásny život a keď si najmä uvedomím, že je na mne akým si ho urobím... Život mi neprinesie zlé veci. Pretože si ich prinášam ja.

Nedávno som sa stretla s absolútne jednoduchou vetou, ktorá vystihuje asi všetky tieto body, názory a to, čo posledné dni prežívam. Pretože akonáhle som si uvedomila, že "toto je pravda" a takto sa budem správať... Môj život sa zmenil. Ja som sa zmenila, pretože som si dovolila byť mnou. Viete, čo tá veta hovorí? Toto.

Nič viac. Nič menej.
Už tomu rozumiete? To kým ste je tým, koho stretávate. Je to čím ste obklopený. Je to čím žijete.
Váš život nestojí na vašej minulosti, na vašej budúcnosti, na minulosti vašich rodičov a chybách ľudí okolo vás. Vás život stojí na tom, kým ste a tým, že jediné, čo môžete ovplyvniť teraz je prítomný okamih.

Majte sa krásne kamoši :)!

Melmoth | Vari nevieš, že si bol zrodený pre smútok?

Originálny názov: Melmoth

Autorka: Sarah Perry

Vydavateľstvo: Lindeni

Rok vydania: 2019

Počet strán: 288

Helen Franklinová už pred mnohými rokmi odišla z Anglicka. V Prahe, kde pracuje ako prekladateľka, našla pokojné útočisko. To sa však zmení, keď jej priateľ Karel objaví v knižnici zvláštny list, spoveď a záhadné varovanie pred Melmoth, temnou bytosťou, ktorá sa objavuje v ľudových legendách a obskúrnych rozprávkach. Podľa povier Melmoth cestuje časom a ľudí, ktorých presvedčí, aby sa k nej pridali, uvrhne do večného zatratenia, túlavej samoty. Helen to spočiatku považuje len za výmysly, ľudové povery. No potom, keď kráča po pražských uliciach vydláždených kameňom, má zrazu pocit, že ju niekto sleduje. A potom sa jej priateľ stratí...

...

Táto kniha ma upútala už od prvého momentu, čo som ju zbadala na policiach kníhkupectva. Má prekrásnu obálku a zistenie, že sa jedná o mysteriózny, tajomný príbeh bolo pre mňa cennejším, než výhra v loto. Vedela som, že si ju musím prečítať, a to čo najskôr. Myšlienka na ňu ma prenasledovala asi ako Melmoth hlavných hrdinov...

Ako sa mi páčila?
Ja ani neviem, kde začať! A odpusťte mi, ak toto hovorím častejšie, než by sa mala, no v tomto prípade sa mi skutočne myšlienky triedia náročnejšie, než inokedy. Od Sarah Perry to bola moja prvá, prečítaná kniha, i keď jej skorší vydaný Had z Essexu ma lákal takmer rovnakým spôsobom. Neviem prečo môj záujem časom ustúpil, avšak bolo mi sympatické, že autorka má evidentne svojský štýl a nápady. Najmä jej fantázia sa mi prihovárala a páčila sa mi, aj keď som ju nevedela ohodnotiť z vlastnej skúsenosti.

Teraz už viem, no oveľa múdrejšia sa byť necítim. Jej štýl je naozaj zvláštny, naozaj svojský a má v sebe zvláštnu eleganciu doplnenú tajomnom. Ale aj tak si nie som istá, či mi jej prazvláštne skladanie viet a používanie slov sadlo na 100%. Väčšmi pociťujem skôr fakt, že jej netypickosť dokážem oceniť a tešiť sa z nej. Nie všetky veci je nutné chápať a definovať, niekedy aj nejasný dojem a zmiešaný pocit je lepším zážitkom, než v mnohých iných prípadoch číre nadšenie. Takéto zmiešané pocity sa vplyvom času pekne kryštalizujú, pôsobia a doznievajú v čitateľovi. A ja mám tú zmes chaosu veru rada.

Autorka píše zvláštnym presvedčivým tónom a tak, ako som bola ponorená do príbehu a cítila som sa byť jeho súčasťou, boli chvíle kedy pre mňa bolo ťažké rozoznávať realitu od predstáv, čo sa deju týka. Tá fikcia, preludy a strach postáv sa veľmi miešali s ich súčasnými činnosťami a reálnym dejom. Ťažko sa to vysvetľuje, ale si najlepšie by som to opísala na celkový dojem: Bolo to asi akoby kráčate v hmle a nevidíte, čo je za vami, ani pred vami. Občas sa okolo vás mihne chodec, psíčkar, deti... No vašou situáciou je, že kráčate. Váš zlý pocit z toho, že nič nevidíte a cítite sa neistý vo vás však vyvoláva tiesnivé pocity a vaše oči začínajú vidieť aj to, čo nie je... Asi také bolo nachádzať sa v deji knihy Melmoth. Vašou činnosťou je, že čítate príbeh pred vašimi očami, ale jeho slová vám hovoria viac a máte pocit, že z neho chápete a vnímate aj niečo, čo by ste nemali. Je to nejasné, zahmlené, prízrakové... Plné fantázie.

Samotný nápad Melmoth však milujem. Veľmi sa mi páčila celá tá atmosféra, ktorá zaváňala ducharinou a strachom. Mať tak znovu kúsok menej rokov, veru by som v tme svojej izby aj verila, že v rohu stojí niečo, čo vidí... niečo čo vie...
Melmoth je legendou. Je mýtom. A v tomto prípade je realitou.
Táto kniha sa neskladá len z jednej zápletky, ale sú v nej obsiahnuté viaceré príbehy v podobe denníkov alebo spomienok a to bolo veľmi dobré. Mne osobne sa tie línie neskutočne páčili. V týchto odbočeniach od prítomného deju autorka zaujímavo načrtla aj témy, ako ľudský charakter, či iróniu života, istú osudovosť...
Aj keď mám v sebe množstvo zmiešaných pocitov a chvíľami som musela knihu odložiť a nechať v sebe doznievať to, čím ma zaskočila a čím sa ma divným spôsobom dotkla, tak som úprimne rada, že som jej dala šancu. Myslím si, že za pozornosť stojí a svojim príbehom vám má, čo povedať :)!

Za poskytnutie recenzného výtlačku veľmi pekne ďakujem internetovému kníhkupectvu PreŠkoly.

Ak vás kniha zaujala, a ja verím že áno - môžete si ju zakúpiť na tejto adrese.

Moje hodnotenie: